Kapela TRIPTYKON odohrala 3. mája 2025 koncert na festivale Incineration pozostávajúci len zo skladieb CELTIC FROST. Túto udalosť využil Shayan S., tvorca podcastu Iblis Manifestations, aby sa druhý deň po vystúpení stretol s legendárnym Thomasom Gabrielom Fischerom v londýnskom obchode Raven Records a nahral s ním rozhovor, ktorého prepis nájdete nižšie.

Počas takmer hodinového dialógu prebrali, prečo Tomova súčasná kapela hrá skladby z repertoáru CELTIC FROST, zaspomínalo sa na Martina Erica Aina, reč padla aj na nový album TRIPTYKON, a v druhej polovici rozhovoru prišlo aj na enviromentálne témy a súčasný stav sveta.

Rozhovor bol pôvodne publikovaný na YouTube kanáli Iblis Manifestations.
 

Rozhovor začína debatou o posmrtných maskách Thomasa Gabriela Fischera, ktoré boli vystavené v Raven Records, ako súčasť festivalu Incineration.

Keď som mal 13 alebo 14 rokov, s mojím najlepším kamarátom sme si z hliny vyrobili strašidelné masky a následne sme na ne dali papier spolu s lepidlom. Keď to uschlo, pomaľovali sme ich a urobili z nich malé hororové masky. Vždy som to mal v pamäti a pomyslel som si, že jedného dňa to zopakujem. Vždy ma fascinovali posmrtné masky. Vždy, keď som v knihe videl posmrtnú masku, tak ma to fascinovalo. Nakoniec som si pomyslel, že keď budem mŕtvy, nebudem môcť svoju posmrtnú masku vidieť, tak si ju urobím, kým ešte žijem. V roku 2007, na konci druhej americkej etapy posledného turné CELTIC FROST, mi agent H.R. Gigera v Amerike zariadil, aby mi v priestoroch časopisu Fangoria vyrobili odliatok tváre. Vyhotovili ho ľudia, ktorí robia odliatky pre hollywoodske filmy, keď potrebujú napríklad mŕtve telo vo filme, aby mohli použiť odliatok tváre herca. Vyrobili ho len pre mňa osobne a začal som experimentovať s rôznymi materiálmi, farbami a len tak sa mi doma povaľovali a potom sa z toho stalo niečo úplne iné.

Takže ten odliatok je z roku 2007.

Som to ja spred 20 rokov.

Takže je to ten typ myšlienkového procesu ako aj s tvojim blogom – Fischer Is Dead  (Fischer je mŕtvy, pozn. redaktora). Je to taký istý koncept, snažíš sa predstaviť si seba?

Môj blog vznikol vlastne preto, že keď sme sa s CELTIC FROST opätovne vrátili, internet začal naozaj rozkvitať a Martin Eric Ain povedal, že by sme mali mať priestor, kde by sme mohli ľudí informovať o pokroku, pretože s návratom sme si dali načas. Trvalo nám päť a pol roka, kým sme album vytvorili. A Martin navrhol aby som si založil blog. Takže prvé príspevky na ňom sú o pokroku albumu, mojich myšlienkach o ňom a niektoré Martinove príspevky. Takže to je úplne iná vec. A blog už funguje 21 rokov.

Pán Tom G. Warrior, je mi potešením mať ťa späť v Iblis Manifestations.

Je mi veľkou cťou byť opäť tu.

Prejdime rovno k veci. Sakra, ten včerajší koncert! To je v podstate všetko, čo môžem povedať. Je toľko vecí a myšlienok, ktoré sa vynorili zo sledovania tej šou a počúvania niektorých piesní. Ale čo je dôležitejšie, aké sú tvoje emócie a úvahy z toho večera?

Keď ako švajčiarska kapela hráte v Londýne, nie je to koncert ako každý iný. Pre švajčiarsku kapelu to nie je niečo zaručené. Od starých čias až dodnes bol pre mňa koncert v Londýne vždy niečím špeciálnym. A ako som povedal včera na pódiu, bolo to takmer presne 39 rokov od vystúpenia CELTIC FROST v Londýne, čo malo pre mňa veľký význam, pretože v roku 1986 by som si nikdy nepomyslel, že budem robiť hudbu aj o štyri desaťročia neskôr a stále ma tu budú vítať, čo ma samozrejme ohromuje.

A možno ešte dôležitejšie je hrať niektoré z tých istých piesní, ktoré si hral pred 39 rokmi.

Musím to povedať, pretože niektorí moji neprajníci vždy hovoria: „Drž sa TRIPTYKONU. Si taký zúfalý, že chceš hrať veci od CELTIC FROST?“ Je veľa vecí, ktoré by som k tomu povedal, ale teraz to neurobím, poviem len to najzrejmejšie. Napísal som tieto piesne a tieto piesne sú môj život. Takmer každá jedna pieseň CELTIC FROST mala hlboký vplyv na môj život, či sa mi to páčilo alebo nie, a samozrejme aj na Martinov. A nie je možné, aby som strávil zvyšok svojho života bez tejto hudby. TRIPTYKON som založil špeciálne preto, aby som pokračoval v ceste CELTIC FROST. A TRIPTYKON pokračoval tak, ako by pokračoval CELTIC FROST. TRIPTYKON je v podstate  CELTIC FROST, len pod iným menom. Bolo by lacné nazvať to  CELTIC FROST bez Martina, ale v podstate fungujem presne ako CELTIC FROST. Vždy sme hrali hudbu od CELTIC FROST, pretože je to súčasť môjho života a samozrejme hráme aj hudbu TRIPTYKON, pretože je to taktiež súčasť môjho života. A včerajší koncert bol celý v znamení CELTIC FROST.

Všetky koncerty, kde TRIPTYKON hrá iba skladby od CELTIC FROST, sú na žiadosť festivalu. Nie na žiadosť Toma, ktorý je zúfalý, alebo že Tom chce na tom zarobiť, čo je ďalší problém, keď ľudia hovoria: „Áno, chce si nahrabať prachy na jeho CELTIC FROST.“ No ak idete do práce, očakávate plat, všetci. Ak ste pekár, chcete zarobiť na chlebe, ktorý predávate, preboha. Je to moje povolanie.

Nemyslím si, že je vôbec potrebné to ospravedlňovať.

Neospravedlňujem to. Len konštatujem, čo je zrejmé, pretože sú ľudia, ktorí si myslia, a ja nimi pohŕdam, ktorí si myslia, že mi musia hovoriť, ako mám žiť svoj život. A ja som ten posledný, kto by to počúval. Ale nezaškodí sa k tomu občas vyjadriť. Ak si lúzer a závidíš prácu niekoho iného, ​​možno by si tú energiu mohol venovať svojej vlastnej práci. Keby som v rokoch 1982, 1983, 1984 sedel doma a namiesto písania demonahrávok s Martinom a venovaniu sa hudobnému fanatizmu, keby som ten čas venoval písaniu zlých vecí ľuďom, nebol by som nikde a to je ten rozdiel. Keby som tú energiu venoval deštruktívnym veciam namiesto kreatívnych...Myslím, že to chápeš.

Plne tomu rozumiem. Myslím si, že veľa ľudí sa len chce k niečomu vyjadriť.

Nemáš čo povedať, ale chceš sa k tomu vyjadriť.

To je presne ono.

Áno, to je.

V prvom rade, sú to tvoje skladby, máš právo ich hrať. A čo je dôležitejšie, tieto hlasy nie sú väčšinové. Väčšina ľudí chce tieto piesne počuť naživo.

Keď sa vrátim k tvojej pôvodnej otázke, tak včera bolo veľmi zábavné sa prostredníctvom týchto piesní spojiť s týmto fantastickým publikom. Pretože tie skladby majú históriu nielen pre mňa, ale aj pre ľudí, ktorí tam boli. Spievali všetky texty, headbangovali. Čo je na tom zlé? Ak mám byť úplne úprimný, sú to piesne napísané asi pred 40 rokmi, teda niektoré z nich, a ja som sa samozrejme za tie desaťročia zmenil. Nie som ten istý chlap, akým som bol, ako 20-ročný, úplne neskúsený Tom Warrior. O pár mesiacov budem mať 62. Som iný človek. Prežil som si život, mám životné skúsenosti, dúfajme, že som dospel, a samozrejme, že ma to zmenilo. Takže, ak si môžem vybrať, TRIPTYKON je mi samozrejme oveľa bližší, pretože odráža súčasného Toma, ale to mi nebráni milovať tieto piesne z iného dôvodu, pretože tieto piesne boli ako kamene na mojej ceste, kamenné dosky na ceste po ktorej kráčam a ako také sú nesmierne dôležité. A najmä po Martinovej smrti sa mi pri niektorých skladbách, ktoré sme včera hrali, spustil film v hlave. Ako sme ich s Martinom tvorili, ako sme ich produkovali v štúdiu. Napríklad hranie „A Dying God Coming Into Human Flesh“ vôbec prvýkrát včera na pódiu bola v prvom rade pocta Martinovi Ericovi Ainovi, pretože viem, aká dôležitá bola pre neho táto pieseň. Preto sa aj videoprojekcie v tom momente zamerali na Martina.

Bolo to dosť emotívne.

Nejde o mňa. Myslím tým, že Martin už nemôže vyjsť na pódium a ver mi, keby ešte žil, požiadali by sme ho, aby bol hosťom na týchto vystúpeniach. Teraz nosím v podstate aj jeho pamiatku. Nedobrovoľne som sa dostal do tejto pozície, pretože ja som bol ten starý, o ktorom som si vždy myslel, že zomrie pred ním a on bude správcom odkazu CELTIC FROST. Ale teraz som v tejto pozícii a toto je súčasťou toho, čo sa včera stalo na pódiu. A viem, že ľudia to úplne chápu. V publiku je veľa Martinových fanúšikov a vidíš to.

Som naozaj rád, že táto pieseň zaznela. Chcel som sa s tebou o tom porozprávať. Ako umelecké dielo je mimoriadne silná, jej text a všetko. Slovami sa to nedá dostatočne opísať. Ale je jedna vec na ktorú si myslím, že je možno dôležité upriamiť pozornosť ľudí, aby sa zdôraznila jedinečnosť včerajšieho vystúpenia. Pokiaľ ide o vinyly, kazety alebo CD, tak sa nedá spočítať, koľkokrát si skladbu niekto vypočul. Ak sa ale pozrieš na Spotify, YouTube, iTunes a na všetky ostatné platformy, dá sa to zmerať. Z celej tvojej viac ako 40-ročnej kariéry je „A Dying God Coming Into Human Flesh“ najpočúvanejšia pieseň vôbec. A nielenže ste túto pesničku nikdy nehrali naživo s CELTIC FROST, (Podľa stránky Setlist.FM hrali skladbu len raz a to 14. apríla 2007 v Granada Theater, v meste Lawrence v USA, pozn. redaktora) ale ani Martin ju nikdy nehral naživo, a je to jeho najpočúvanejšia pesnička akú kedy nahral. Rozprával som sa vonku s vaším skvelým manažérom Milesom a povedal mi: „Och, áno, zahráme tú skladbu.“ Pretože na skúške ste zahrali tú gitarovú časť a ja som si pomyslel: „Dočerta, oni to zahrajú.“ Spýtal som sa ho: „A kto robí vokály?“ A on povedal: „Tom.“

Musím s tebou súhlasiť, Miles Hackett, náš manažér je jedna z najlepších vecí, aké sa mi v živote stali. Ako som už spomínal, na albume „Monotheist“ sme pracovali asi päť a pol roka a mali sme milión nápadov na piesne. Niektoré úplne šialené, niektoré z nich stále pretrvávajú v mojom archíve a možno raz uzrú svetlo sveta. Martin prišiel s nápadom na pieseň „A Dying God Coming Into Human Flesh“. Túto pieseň napísal on a pozval ma, aby som prispel druhou polovicou piesne. Vznikla z toho spolupráca, ale iskra prišla od neho. Stále existuje demo, ktoré som chcel vydať, ale niektorí bývalí členovia CELTIC FROST mali požiadavky, ktoré sú jednoducho smiešne. Takže ešte nebolo vydané, ale existuje demo Martinovej prvej polovice piesne, ktorú sme rozvinuli a videl som, že do nej vložil celé svoje srdce. V začiatkoch som Martina vždy povzbudzoval aby písal viac hudby. V tom čase som nebol taký okázalý hudobník. V začiatkoch som vlastne cítil, že je to obrovská záťaž, že som musel všetko písať ja a Martin „iba“ prispieval textami. Vždy som ho povzbudzoval aby písal viac hudby, ale oveľa neskôr, o mnoho rokov neskôr, mi povedal, že sa na to necítil dostatočne sebavedomo. Takže keď sme sa ako dospelí vrátili s „Monotheist“, získal oveľa viac sebavedomia a priniesol veľa hudby, z ktorej sa časť dostala na album a „Dying God“ je toho súčasťou. A som za to nesmierne rád, pretože jeho hudba bola super zaujímavá. Nikdy nepriniesol obyčajnú pieseň. Ak sme spoločným rozhodnutím odmietli jednu z jeho piesní, nebolo to preto, že by bola nudná.

Tú skladbu sme vytvorili a Martin povedal: „Zaspievajme ju obaja v skúšobni a uvidíme, ako to bude znieť.“ Na skúške sme urobili verziu, kde ja spievam hlavné vokály, a urobili sme verziu, kde on spieva hlavné vokály, a potom sme sa rozhodli. A aj keď som bol na albume hlavným vokalistom, jeho spev ma dosť zaujal. Vložil doň toľko emócií, koľko sa dá, len ak napíšeš vlastný text. Navrhol som, aby sme použili jeho verziu, ktorá sa nakoniec dostala na album. Ale tvoja otázka bola, kto bude túto pieseň spievať. Ľudia to nevedia, ale ja som túto skladbu spieval už pred 20 rokmi vo svojej verzii, pričom sme samozrejme mali podobný koncept, ktorý sme spolu vypracovali – Martinov vokál a môj vokál.

Martin tu už nie je, prevzal som v podstate jeho verziu a zahral som ju ako crossover, aby som mu vzdal hold, ale zároveň si ju prispôsobil. Je však dosť náročná. Ak sa niečo pokazí, si v nej úplne odhalení,. A to platí aj pre nášho gitaristu, ktorý pracuje so slučkami, aby pokryl všetky gitarové linky, ktoré na nahrávke sú. Takže je to veľmi nebezpečná pieseň. Ľahko sa to môže pokaziť a potom tam stojíš ako idiot.

Áno, z tých gitarových slučiek som bol nervózny, pričom V. Santura je absolútny profesionál. Keď som videl, ako prechádzal medzi jednotlivými tónmi, znelo to fantasticky. Máš pravdu, je to náročná skladba. Ale aj kvôli tomu, aká je pomalá. Predpokladám, že dostať sa do rytmu musí byť ťažké.

Nie som hudobne školený, mám veľmi skromné ​​​​zázemie. Všetko som sa naučil sám, viac-menej zle, a v súčasnom sete CELTIC FROST, no aj v hudbe TRIPTYKON, je toľko rôznych druhov hlasov, že je to pre mňa veľká výzva. Nie som školený spevák, čo každý počuje. A áno, toto je jedna z piesní, ktoré sú veľmi náročné, pretože máš len jednu gitaru. Ak sa pokazí čo i len najmenšia vec a ja sa nepočujem alebo niečo podobné, môže to byť dosť trápne. Včerajšiu šou žiaľ poznačilo množstvo technických problémov, ktorým ľudia dúfajme nevenovali veľkú pozornosť. Už počas zvukovej skúšky sme mali pomerne dosť technických problémov, a to aj napriek nášmu veľmi profesionálnemu štábu. Aj Victor (V.Santura, pozn. redaktora) mal nejaké problémy s prepínaním a len sme si vraveli: “Ak sa to stane dnes večer, bude to dosť trápne,“ ale myslím, že to prebehlo dobre.

Bol nejaký konkrétny dôvod, prečo ste ju s CELTIC FROST nehrali?

Naozaj neviem, sám sa čudujem. Tá pieseň bola pre nás nesmierne dôležitá a potom, keď sme sa rozhodli natočiť videoklip k albumu „Monotheist“, navrhol som, aby sme použili „A Dying God Coming Into Human Flesh“. Myslel som si, že tá pieseň je fakt super. Martinov nápad, myšlienka za piesňou, sa mi zdali fantastické, takže som nemal žiadne problémy s egom. Na scéne sme neboli 16 rokov a ja som sa nechystal ukázať vo videoklipe. Povedal som: „Martin, použime tvoju pieseň do videa, je jedna z najvýraznejších na albume. Je mi jedno koľkokrát som vo videu, pieseň je fantastická, použime ju.“ Aj videoklip bol pre nás všetkých naozaj dôležitý a netuším prečo sme ju nehrali.

Premýšľal som o tom a spoluhráči v TRIPTYKON sa ma na to pýtali. „Prečo ste to nikdy nezahrali?“ Nevedel som dať odpoveď. Ak by som mal špekulovať o mojich vlastných rozhodnutiach alebo o našich vlastných rozhodnutiach, možno to bolo preto, že s CELTIC FROST sme tu neboli 16 rokov a prišla úplne nová generácia metalových fanúšikov a na prvom návratovom turné sme nevedeli, že bude aj posledné. Ale na prvom turné po reunione sme možno chceli priniesť späť všetky piesne, ktoré nepočuli. Vieš, všetky klasiky a tak. A možno to bol dôvod, prečo tam nebolo toľko materiálu z „Monotheist“. Naozaj neviem. Alebo sme možno neboli dosť dobrí na to, aby sme to zahrali naživo a teraz o 20 rokov neskôr to môžem naozaj skúsiť. Možno je to tak jednoduché. Možno sme boli len amatéri.

Určite nie amatéri, to si nemyslím.

V histórii CELTIC FROST je veľa amatérskych momentov, ale to je v poriadku. Ako sme sa rozprávali ešte pred tým, ako sa zapli kamery. Robíš krok za krokom a ako hudobník sa učíš a samozrejme, niektoré z prvých vecí vyjdú a niektoré nie.

Áno, ale je to aj o charaktere. Chcem len zdôrazniť, aké výnimočné to bolo, že si tú pieseň zahral aj v Martinovej neprítomnosti, hoci si ju nikdy nehral naživo. A ako som povedal, je to vaša najpočúvanejšia pieseň. A podľa toho, čo mi hovoríš, že Martin predtým až tak veľa neprispieval, potom ste sa vrátili a nahrali „Monotheist“, o 21 rokov neskôr od vydania „To Mega Therion“. Potom spomínaný videoklip, ktorý je hlavne o Martinovi, prvá polovica jeho spev, druhá polovica ty, je to naozaj výnimočné.

Pre mňa to najzaujímavejšie na tej piesni bolo, že je to naozaj Martin. A nechcem si získať uznanie tým, že ho budem stále spomínať, ale s Martinom sme boli v podstate ako v umeleckom manželstve.

Boli ste jeden pre druhého veľkou súčasťou.

Nechcem mať kariéru postavenú na tom, že budem stále spomínať Martina, ale faktom je, že sme spolu veľmi úzko spolupracovali. Myslím tým, že keď si v kapele, sú mesiace, kedy sa vidíte každý deň. Neviem o koľko hodín viac, ako som vtedy videl svoju priateľku. Realita včerajšieho večera na pódiu bola taká, že keď sme hrali túto pieseň, Martin bol úplne prítomný. Aspoň v mojej mysli. Naozaj som sa to snažil urobiť dôstojne. Premýšľal som, či existuje posmrtný život v ktorý neverím, ale povedal som si, že ak existuje, dúfam, že bol šťastný zo spôsobu, akým som to spravil. To bolo naozaj to, čo mi včera prechádzalo hlavou, keď som tam stál. A čo sa týka piesne všeobecne, mali sme k nej veľký rešpekt. Vedeli sme, že to nie je ľahké zahrať a ako som povedal, veľmi odhaľuje. Aj najmenšia chybička je počuteľná, ale potom sa ukázalo, že namiesto všetkého toho očakávania som si pieseň na pódiu užil najviac a včera sme sa rozhodli, že od tohto momentu ju budeme hrať, a to aj počas koncertov TRIPTYKON, pretože sme si ju veľmi užili a je iná. Koncertnému setu dodáva trochu vzduchu. Zvyšok setu je temný a ťažký a táto pieseň tomu dáva pauzu a prevzdušnenie. Je to úplne iná atmosféra.

Myslím si, že ľudia budú veľmi radi.

„Monotheist“ je koniec koncov koreňom všetkého, čo TRIPTYKON robí. TRIPTYKON nie je pokračovaním „Morbid Tales“, je pokračovaním „Monotheist“. Je to oveľa bližšie k tomu, kým sme teraz.

Chápem to. Ďalšia pieseň, ktorú ste zahrali a zakončil ňou set, bola „Synagoga Satanae“. Mimochodom, ešte predtým, ako sa dostanem k danej skladbe, chcem vzdať hold tým fantastickým hudobníkom, čo máš v TRIPTYKONE. Neminú jedinú notu. Ale sakra, to bolo niečo. Bola to pieseň, ktorú som naživo nikdy nepočul.

S TRIPTYKON sme ju hrali niekoľkokrát, pretože ju všetci milujeme. A opäť, je to jedna z piesní, ktorá je skutočným predchodcom TRIPTYKONU, aj keď je to pieseň od CELTIC FROST. A znovu, je to pieseň, na ktorej sme s Martinom spolupracovali. Mal som kopu riffov a jednoducho som ich nevedel zaranžovať. Tak Martin povedal: „Daj mi všetky riffy a nechaj ma to skúsiť.“ Dal som mu kazetu so všetkými riffmi k tej piesni a o pár dní neskôr som prišiel do skúšobne, Martin tam bol a povedal: „Vypočuj si toto. Čo si o tom myslíš?“ A on zaranžoval moje riffy do piesne, takže je to naozaj spolupráca. Martin by to takto sám nenapísal a ja sám by som to takto nenapísal, takže skutočná spolupráca. Pre mňa osobne je to jedna z najdôležitejších piesní CELTIC FROST. A aj keď je dlhá a s množstvom zmien, úplne milujem jej hranie.

Ako sa cítiš pri tej časti s modlitbou? Viem, že to robil Martin.

To je veľmi dobrá otázka, pretože Martin bol vychovaný ako katolík a v mladosti veľmi trpel. Nie je to to isté, ako v tvojej domovskej krajine (Irán, pozn. redaktora), ale vieš ako to chodí, keď je niekto náboženský extrémista. Jeho matka aj otec boli obaja silne zapojení do miestnej katolíckej cirkvi a jeho matka bola mimoriadne dominantná osoba. Poznal som ju a svojou katolíckou extrémnosťou rodinu naozaj potláčala. Martina všetky tieto skúsenosti hlboko formovali. Od mladého veku sa proti tomuto všetkému búril a zároveň bol každý deň bombardovaný katolíckymi záležitosťami. Keď napísal túto modlitbu, vedel som, že je to veľmi osobná vec a že Martin ju smeruje k matke. Túto pieseň sme začali hrať už od samého začiatku TRIPTYKON. Tú modlitbu som nerobil. Povedal som si, že je to Martinova vec a nedokážem to urobiť správne. Po mnohých rokoch sme si povedali, že to možno skúsime, pretože bez tej modlitby sa to zdá veľmi prázdne. Ale aj keď ju robím, vždy sa pýtam: „Robím to dobre?“ Martin ju naozaj napísal pre seba, s pocitmi zo seba samého. Nemám na to jednotný názor. „Mal by som to odriekať?“ Nemal by som to odriekať?“ Bez modlitby ale nie je pieseň kompletná, takže ju robím. No som si veľmi dobre vedomý toho, že je to pravdepodobne najchybnejšia pasáž piesne, pretože to bola Martinova časť a ak si pozrieš niektoré z tých pár videí, ktoré existujú z posledného turné CELTIC FROST, kde predviedol modlitbu na pódiu, bolo to, akoby sa modlil do zúrivosti a bolo to skutočné. Nebolo to tak, že by zlo predstieral. Celý život mu vtedy prebehol. Často uvádzal aj nejaké piesne s príbehmi o svojej matke. V skutočnosti mu matka, žiaľ, zomrela približne v čase nášho turné a on vždy na pódiu rozprával publiku o pohrebe svojej matky, takže to bola naozaj veľmi osobná vec a stále neviem, či je správne, že tú modlitbu robím na dokončenie piesne, ale je to Martinova časť.
 

 

V pozadí ste mali videoprojekciu niektorých obrázkov, ktoré myslím zostavila sestra Kathy (sestra Tomovej priateľky, pozn. redaktora). Vyzeralo to fantasticky a načasovanie sa perfektne vydarilo. Keď si robil tú modlitbu, objavil sa obal albumu „Monotheist“.

Dodal som jej veľmi podrobný zoznam skladieb s poznámkami, aby presne vedela, čo sa kedy stane. Odviedla fantastickú prácu. Včera bolo veľa prvenstiev. Nielen niektoré piesne, ktoré sme hrali, ale aj videoprojekcia. Tú sme nikdy predtým nepoužili. Boli v nej aj nejaké záblesky obalu ďalšieho albumu, ale nemyslím si, že si to ľudia uvedomili. V projekcii boli skryté záblesky ďalšieho albumu TRIPTYKON.

Poďme sa teda porozprávať o ňom. Ako blízko sme? Ako sa veci vyvíjajú? Keď si bol naposledy v podcaste, potvrdil si, že H.R. Giger poskytol obal na tento album a čaká na poličke, kým ho vydáte.

Čaká, kým sa Tom zobudí. „Zobuď sa kurva, a napíš ten album!“ (smiech) Nie, ja stále píšem hudbu, stále píšem texty a stále si robím poznámky. Mám kopec poznámok o produkcii ďalšieho albumu. Takže sa to deje a skúšame novú hudbu. Tento rok budeme pokračovať v tvorbe novej hudby a taktiež máme v úmysle tento rok vydať jednu alebo dve piesne čo najskôr, akonáhle budeme mať pocit, že máme nejaké skladby, ktoré môžeme zverejniť bez toho, aby sme odprezentovali celý album.

Ale stále je to proces a myslím, že som to spomenul v našom poslednom podcaste, že pri spôsobe, akým sa svet vyvíja na každej úrovni, je pre mňa veľmi ťažké len kreatívne myslieť a správať sa, akoby bolo všetko v poriadku, a poďme robiť nejakú hudbu. Myslím si, že vo svete sú momentálne veľmi vážne problémy a to mojej kreativite veľmi nepomáha. Aby som bol kreatívny, potrebujem mať predstavu o budúcnosti. Je to škaredé slovo, slovo, ktoré nenávidím, ale potrebujem mať nejaký pocit nádeje. Zvyčajne nádejou pohŕdam. Nádej je ako bezmocnosť. Dúfaš v niečo lepšie, ale nevieš. Píšeš hudbu pre niečo v budúcnosti. Chceš, aby tu hudba bola a existovala. Ale ak je svet v plameňoch, s environmentálnymi problémami, kde sa ľudia navzájom zabíjajú, vtedy je hudba tak irelevantná.

Vo svete sú vážne problémy, ktoré by sa mali riešiť, a potom sme tu my, malí hudobníci. Niekedy je pre mňa trochu ťažké len tak naivne písať hudbu, keď sa svet akoby samozničuje kvôli neschopnosti ľudí poučiť sa z vlastnej histórie. To moje úsilie niekedy sťažuje. Preto je pokrok veľmi pomalý a v posledných rokoch som mal aj nejaké problémy v súkromnom živote. Ale deje sa to a je veľa piesní z ktorých niektoré nebudú použité, niektoré sa ešte len budú vyvíjať a mám aj nejaké nápady na ďalšie skladby. Mám vlastnú nahrávaciu spoločnosť a nie som mladý umelec, ktorý musí každý rok vydávať nový album, aby dokázal, že to dokáže. Takže som si dovolil vyhradiť si na to čas.

A na čo ľudia niekedy zabúdajú, posledný album TRIPTYKON bol „Requiem“, ktorý vyšiel v roku 2020, čo nie je tak dávno. A „Requiem“ je v podstate viac štúdiový album ako živák. Je na ňom veľa štúdiovej práce. Potom som nahral živák s TRIUMPH OF DEATH, čo bolo tiež dosť náročné. Taktiež som nahral album s neúspešným projektom NIRYTH, ktorý nebol nikdy vydaný. Takže som bol veľmi aktívny. Nahral som albumy, z ktorých žiaľ nie všetky vyšli, ale takto to je.

Ešte sa k tomu vrátim a nechcem, aby si to vnímal ako odporovanie, len ako ďalšiu perspektívu. Myšlienka že svet je v prdeli. Vieš, ľudia robia chyby po celom svete. Korporátna chamtivosť a podobné veci. Určite v tomto zdieľame spoločné názory. Avšak termín „Only Death Is Real“ (Iba smrť je skutočná), keď ste začínali, to bola podľa môjho chápania reakcia na stav sveta v tej dobe.

Bola to priama reakcia na to, čo sme tu na Západe zažívali ako studenú vojnu, kde si mal doslova pocit, že buď Sovietsky zväz, alebo Spojené štáty kedykoľvek stlačia červené tlačidlo a odpália rakety. Takto sme s Martinom vyrastali. S touto neustálou hrozbou, že superveľmoci rozpútajú jadrovú vojnu. Nebolo to pritiahnuté za vlasy, bolo to veľmi reálne. Medzi oboma vládami bolo veľa období vysokého napätia a človek nikdy nevedel. V čase, keď sme robili demo HELLHAMMERU, ma odviedli do armády a ja som si hovoril, že nemôžem byť 21 týždňov v armáde. Práve som dostal nahrávaciu zmluvu. V tom čase si si musel ostrihať vlasy a toto a tamto. Hovoril som si, že môj životný sen sa stáva skutočnosťou a teraz ma chcú odviesť. Tak som urobil nejaké veci, aby som sa armáde vyhol. Aby som to vynahradil, musel som slúžiť v civilnej ochrane, a civilná ochrana ma vycvičila. Neviem či som o tom hovoril v poslednom podcaste.

Nemyslím si, že si to spomínal...

Vycvičili ma za veliteľa bunkra a velil som protiatomovému krytu. To bola moja povinnosť, čo bolo úplne absurdné. Povedali mi, že v tomto bunkri, ktorý bol relatívne malý, budú stovky ľudí celé mesiace, kým nezmizne radiácia, vedrá budú slúžiť ako toalety, ak vypadne elektrina niekto musí otáčať kľukou pre funkciu vzduchotechniky, potom zísoby sušeného jedla a podobne. Nebolo to len niečo, čo si videl v televízii. Bola to absolútna realita. Skutočne som bol vycvičený na jadrovú vojnu, aby som velil v zasranom bunkri. A to bol svet v ktorom sme ako deti a tínedžeri vyrastali. Čo sa týka „Only Death Is Real“ alebo o piesňach. Ľudia si myslia, že je to o satanizme. Skladba „Messiah“ je napríklad celá o studenej vojne a jadrovej hrozbe. Z raných dôb HELLHAMMER a CELTIC FROST je veľa piesní o tom, ako sme s Martinom vyjadrovali našu frustráciu, strach a bolesť. Odtiaľ to všetko pochádza.

Môžem sa teda opýtať, aký je rozdiel medzi vtedajším stavom a súčasným?

Rozdiel je v tom, že sme si vždy mysleli, že ľudia sa možno nakoniec poučia. Povedal si, že na planéte je veľa chýb. Ide o to, že sú to úmyselné chyby. Každý robí chyby. Som prvý, kto to vie, ale úmyselné chyby, to je úplne iný rozmer. Chyby z chamtivosti, z náboženského extrémizmu, z úmyselnej nevedomosti, to je úplne iný rozmer a to je problém. Teraz sa absurdne ukazuje, že studená vojna bola v skutočnosti obdobím stability. V podstate to boli len dve superveľmoci s jadrovými zbraňami. Aj ďalší ich mali, ale boli tam dve superveľmoci, ktoré sa navzájom držali na uzde. A teraz sa ukazuje, že svet bol v tom čase veľmi stabilný. Teraz všade vznikajú konflikty a nebezpečenstvá a tiež sme zničili životné prostredie do takej miery, že planéta to má nahnuté. Teraz sa to zdá, ako staré dobré časy, pretože sme vedeli, čo sa deje. V dnešnej dobe je všetko nepredvídateľné a výbušné a ľudia sa odmietajú učiť. Ľudia odmietajú uznať, že vojna nie je riešením.

Určite to nie je riešenie. Je to ziskové, ale nie riešenie...

Chamtivosť, egoizmus a ani rozdelenie nie sú riešením. Na tejto planéte je stále viac a viac ľudí. A čo robíme? Rozdeľujeme sa. Pričom každý intelektuálne vie, že ak nemyslíš len na svoje vlastné záujmy, tak jediný spôsob ako koexistovať, je proste koexistovať. Nie sa rozdeľovať, ale vieš, kto som ja?

Samozrejme súhlasím. Ak sa niekto zaoberá možno viac zdravotnou stránkou vecí, tak vidíš tie čísla. Mikroplasty, oleje zo semien, fluorid, továrenské chovy. Mohli by sme stráviť celé dve epizódy len o tom.

Keď sa tu teraz rozprávame, obaja máme v mozgu mikroplasty. Je to šialené, však?

To je. Vidím tie čísla a sú desivé. Určite sme spôsobili vážne škody nielen životnému prostrediu, ale aj sebe samým v dôsledku veľkej korporátnej chamtivosti. To je aj dôvod, prečo som sa ťa minule pýtal, aký je najlepší obchodný model? Vytvoriť problém a potom predať jeho riešenie.

Presne tak. „Riešenie“...

Môžeme hovoriť o liečbe rakoviny a o tom, ako sa jej dá v skutočnosti predísť. O tom, že ide o metabolické ochorenie, takže to skôr súvisí so stravou. Potom sú tu elektromagnetické žiarenia a všetky tie kraviny. Ale je tu aj iný prvok, a to, že svet vždy končí.

Áno, ale to je chabá výhovorka, že?

Nie je to výhovorka.

Ale my sa nazývame korunou stvorenia a bol nám daný veľmi funkčný mozog. Áno, v istom zmysle vždy svet končí. Ale presne vieme, čo by bolo potrebné na vytvorenie harmonického sveta. Myslím, že to nie je tak ťažké. Zniem ako hipík z roku 1969.

V tom hipisáckom hnutí ale niečo bolo...

Len preto, že má niekto inú farbu pleti alebo čokoľvek iné...A potom sme boli samozrejme takí múdri, že sme zaviedli niečo, čo sa volá náboženstvo, aby nás ešte viac rozdelilo, čo je v podstate len krycie slovo pre politiku, chamtivosť po moci či nahrabanie si a výsledky vidíme všade.

To je pravda. Je to metóda kontroly.

Je to politika staroveku a je smiešne, že stále existuje.

Neviem, či si niekedy videl tie písomnosti zo starovekého Grécka. Hovorili, že svet sa končí. Mladí ľudia už nerešpektujú starších a už sa neriadia ich zvykmi, systém sa rozpadá. Hovoríme o starovekom Grécku, je to pred mnohými rokmi oproti tomu, kde sme teraz. Len uvádzam príklady, že sa to tu objavuje v priebehu rokov.

Chápem, čo hovoríš a je to samozrejme veľmi platné, ale je to stále niečo iné. Pretože veci o ktorých som hovoril predtým, sa netýkali mladých ľudí. Samozrejme, že každá generácia je pre staršiu generáciu smiešna, ale problémom teraz nie sú mladí ľudia. Problémom sú starí bieli muži. Možno by mal niekto napísať biblický verš o starých bielych mužoch, ktorí to ovládajú.

Môžeme sa rozprávať aj o Deep State (termín používaný pre neoprávnené a často tajné mocenské siete fungujúce nezávisle od politického vedenia štátu a sledujúce svoje vlastné záujmy, pozn. redaktora), ak sa chceš pustiť do tejto oblasti. Určite ide o úmyselnú sabotáž ľudského druhu a nášho sveta.

Nechcem zachádzať do detailov, pretože som posledný človek, ktorý má právo niekomu niečo hovoriť. A nikdy neakceptujem, keď mi ľudia hovoria, čo mám robiť. Ľudia, ktorí najviac kričia o tzv. Deep State, ho v skutočnosti volia a ľudia, ktorí kričia o vysušovaní mokradí, volia tých, čo tomu napomáhajú. Ale to je len postreh od idiota zo Švajčiarska...

Celé to myslenie ľavica a pravica je len nastavenie na ovládanie ľudí. Hlasujte za modrú, hlasujte za červenú.

Nenávidím tieto sračky. Je to presne tak, ako hovoríš. Je to nastavenie na vytvorenie rozkolu. Čo sa stalo s informovanými rozhodnutiami? Čo sa stalo so súcitom? S porozumením, s toleranciou? Čo sa stalo so vzdelávaním o iných veciach? Veciach, ktoré nepoznáš. Veciach, ktoré sa ti zdajú cudzie. Čo sa stalo so vzdelávaním o tom, aby si sa to pokúsil pochopiť? Aspoň sa snaž. Čo sa stalo so súcitom a láskou? Srať na ľavicu a pravicu. Presne vieme, čo to obnáša. Chcem byť schopný pozrieť sa do zrkadla a povedať si: „Dobre, aspoň si sa snažil urobiť maximum.“ Nechcem sa prezentovať ako svätý človek. Robím veľa chýb, ale snažím sa učiť, snažím sa zlepšovať. Môj dom je plný kníh. Snažím sa učiť z histórie, z ľudí, z psychológie, z čohokoľvek, čomu môžem v tom malom mozgu porozumieť. Čo sa stalo s týmto? Musíme to urobiť, niet inej cesty. Planéta má určitú veľkosť a niet z nej úniku. Aby sme mohli koexistovať, musíme to urobiť. Navzájom sa zabíjať nie je riešenie. Teda, je to riešenie, ak je ti to úplne jedno.

To je pekne povedané, zdieľam tento pocit. K tomu by som asi dodal, že stále existuje nádej. Podstata sveta, v ktorom žijeme, je neustály cyklus života a smrti. Je tu život a potom musí existovať aj smrť. Povaha toho, ako sme si vybudovali náš svet a ako žijeme, je taká, že sme veľmi chamtiví. Veľa si berieme, ale už nedávame späť. Jednou z najtragickejších vecí je fakt, že sme vyvlastnili Zem aj pre našu smrť. Spôsob, akým pochovávame, je jeden zo spôsobov, akým si tiež zahrávame s prírodou. Tým, že telá dávame do malých betónových dier alebo ich spopolňujeme. Mimochodom, keď dostanete urnu, je to, akoby tam ten človek ani v skutočnosti nebol. Je tam asi 5 % tej osoby. Urobili sme všetky tieto veci, ktoré si myslím, že nie sú správne. Cesta späť vedie k opätovnému zosúladeniu s prírodou. S týmto vedomím si myslím, že stále existuje nádej a ide len o to, aby sme sa cez to dostali.

Možno existuje nádej pre šváby, keď sa sami vyhubíme. Vzhľadom na stav našej planéty sú šváby pravdepodobne najviac odolným druhom a potom budú vládnuť ďalšiemu obdobiu na tejto planéte. Takže áno, existuje nádej pre hmyz, s tým súhlasím. Nemyslím si, že je veľa nádeje pre ľudí. Po 15 000 rokoch takzvanej „civilizácie“, nevidím nič civilizované, ale tak to voláme - civilizácia. Po 15 000 rokoch vojen, vzájomného zabíjania, klamstiev a ničenia krajín ostatných. Nie, nevidím veľa nádeje pre ľudské bytosti. Ak sme sa to nenaučili za 15 000 rokov a teraz máme viac informácií ako kedykoľvek predtým, čo máme robiť? Využívame to na vzájomné rozdelenie. Takže existuje obrovská nádej pre veľmi odolný druh hmyzu a všetka moc im patrí. Myslím, že sa s tým vysporiadajú oveľa lepšie. Viem, že je to veľmi cynické a moji hejtri budú milovať nový materiál, ale poďte do mňa.

Jadrová hrozba je desivá na pohľad, ale mohli by sme mať ešte väčšie hrozby.

Samozrejme. A to som mal predtým na mysli. Studená vojna bola relatívne stabilná.

Vedel si, s čím máš do činenia.

Jadrová zbraň je teraz jednou z mnohých hrozieb, takže kde chceš nájsť nádej?

V živote. Povedal si to sám, v hnutí hippies. Tam je nádej.

Hnutie hippies je žiaľ dávno preč.

Vďaka CIA...

Samozrejme, že to bolo čiastočne smiešne a boli veľmi naivní. Moje detstvo bolo v čase, keď ešte hnutie hippies existovalo a moji rodičia chodili nahí a hovorili o mieri a podobne a nechceli vojnu. Keby všetci mysleli ako oni, všetci by sme žili v mieri. Bolo by to možno smiešne s tým kvetinovým oblečením, ale aspoň by sme sa navzájom nezabíjali.

To je pravda. Možno sa môžeme pozrieť do minulosti a poučiť sa z toho. Asi sa nepoučí každý, ale myslím si, že niektorí z nás to stále dokážu.

Toto sú oprávnené témy na diskusiu a sme ľudské bytosti. Žijeme v tomto svete. Máme plné právo o ňom diskutovať. Je to náš svet, žijeme v ňom. Ale kto sme? Aj moja inteligencia má svoje hranice a my o tom len diskutujeme. Netvrdím, že mám riešenie, na rozdiel od mnohých politikov. Bezmocne pozorujem a snažím sa svoje myšlienky o tom prepracovať do svojich textov, čo je akýsi môj ventil, moja „ hobby psychológia“. Žiaľ, zmôžem len toľko. Keby som bol diktátorom sveta, zajtra by bol mier, ale nie som. Bol by som diktátorom mieru (úsmev).

Ale jednu vec môžem povedať s istotou, Tom. Ak by si ľudia, ktorí to počúvajú, vzali príklad z toho čo hovoríš, myslím, že by sme mohli byť na správnej ceste.

Na rozdiel od niektorých ľudí, ktorý si to myslia, nepredstieram to. Pohľad na samého seba mám veľmi skromný, s pár výnimkami (smiech). Pre divákov len vysvetlím, že sa pozerám na svoju priateľku, ktorá tieto výnimky pozná. Mám veľmi skromný pohľad na seba a veľmi dobre poznám svoje limity a neviem či mám riešenie na všetko, ale všetci si vytvárame problémy a internet a určité tendencie tieto problémy za posledných 20 rokov nesmierne zvýšili. A v 62 rokoch mám aspoň nejaké právo na názor, pretože som videl ubehnúť viac ako polstoročie tohto sveta. Keď som bol dieťa, každý deň v televízii bežala vojna vo Vietname. Ľudia roztrhaní na kusy, spálení napalmom. Bola to neustála vec, keď som bol dieťa. Takto som vyrastal. A potom studená vojna a všetky tieto veci. Takže možno mám aspoň právo komentovať niektoré z mojich postrehov, ale nechcem sa do toho púšťať ďalej. Na rozdiel od mnohých politikov netvrdím, že mám riešenie, ale som si veľmi dobre vedomý problémov.

Ponaučenie znie: Zostať zvedavý.

Vec sa má tak, že je tiež okázalé ako hudobník o tom všetkom hovoriť. Nájdu sa ľudia, ktorí povedia: „Drž sa iba hudby!“

Blabbermouth (webová stránka, pozn. redaktora) o tom urobili článok z nášho posledného podcastu. Myslím si ale, že si stále občanom sveta.

Ide o to, že ak môj záhradník a pani domáca od vedľa môžu diskutovať o politike, prečo by sme nemohli my? Len preto, že som hudobník, a ty si tiež hudobník, tak nemôžeme mať názor? Každý má názor a naša práca je ako každá iná, ​​ale niekedy poznám aj svoje limity.

Pán Tom G. Warrior! Nikdy sa nemeň, bolo mi potešením.

Veľa ľudí s tebou nebude súhlasiť (smiech). To isté môžem povedať o tebe. Chcem to povedať aj do éteru. Vieš, ako veľmi si vážim teba a tvoju odvahu. Ani ty sa nikdy nemeň.

Vážim si to, ďakujem veľmi pekne. Bolo mi potešením s tebou hovoriť.

U mňa taktiež, robme to každý deň.

Keby sme to urobili, možno by sme vyriešili všetky problémy.

Niečo ako politický podcast.
 

Autor: Shayan S.
Preklad a editácia: Miroslav Krausko
Foto: Ester Segarra

Zdroj:  Iblis Manifestations podcast