(For the ENGLISH version of this article click here)

5. júla 2025 sa britská doom metalová legenda MY DYING BRIDE po prvýkrát predstavila na Slovensku, a to v rámci festivalu Pit of Metal. Pri tejto príležitosti som sa porozprával s dvoma členmi kapely – gitaristom Andrewom Craighanom a huslistom/klávesákom Shaunom MacGowanom. Hovorili sme o histórii kapely, nedávnych výzvach a o tom, čo pre nich znamená konečne zdieľať svoju hudbu aj so slovenskými fanúšikmi. Ak sa chcete dozvedieť viac, prečítajte si celý rozhovor nižšie.

Váš posledný album "A Mortal Binding" vyšiel pred niečo vyše rokom. Ako by si zhodnotil toto obdobie? Bolo niečím výnimočné?
Andy: Niektoré časti toho obdobia boli výnimočné. Povedal by som, že samotné nahrávanie a písanie nebolo výnimočné v nejakom čarovnom zmysle, ale v tom, koľko úsilia kapela spoločne vložila – najmä hudobníci – a koľko času sme tomu venovali. Zvyčajne totiž necvičíme a netvoríme takýmto sústredeným spôsobom. Fungujeme už veľa rokov, takže keď príde na písanie a nahrávanie, tak akosi vieme, čo máme robiť, a držíme sa osvedčených postupov. Samozrejme, boli aj náročné chvíle, takže nadšenie z nového albumu bolo trochu tlmené. Samotné nahrávanie a písanie bolo tvrdá prácá, ale aj tak sme si to užili.

Shaun: Myslím si, že ten album znie oveľa agresívnejšie, pretože sme ho písali priamo v skúšobni. Skoro ako keby tie skladby vznikali tak, ako by sme ich hrali naživo, namiesto toho, aby sme ich skladali doma. Podľa mňa je to veľký rozdiel v porovnaní s predchádzajúcim albumom.
 

Minulý rok ste zrušili väčšinu plánovaných koncertov. Tento rok napokon koncertujete, ale s hosťujúcim spevákom, ktorým je Mikko Kotamäki. Ako došlo k tejto spolupráci?
Napriek všetkým problémom bola kapela ochotná a pripravená odohrať zvyšné koncerty v roku 2024, no žiaľ, nebol žiaden ochotný spevák. Kapela sa to dozvedela až na poslednú chvíľu, čo viedlo k zrušeniu vystúpení. Keďže práve vyšiel album, kapela nebola pripravená zostať na vedľajšej koľaji. Výsledkom bolo, že sa zorganizovalo stretnutie, na ktorom sa riešila možnosť nájsť náhradu. Mikko bol jednohlasne prvou voľbou.
 

Dnes odohráte váš úplne prvý koncert na Slovensku. Bude to asi hlúpa otázka a viem, že to asi neovplyvníte, ale prečo až teraz?
Andy: Úprimne povedané, sami na to nevieme odpoveď. Nepamätáme si, že by sme niekedy odmietli koncert na Slovensku. Nikto z nás nevie prísť na dôvod, prečo sme tu predtým nehrali. Môžeme sa ospravedlniť, ale naozaj nevieme prečo. Nedávno sme zmenili bookingového agenta a hneď na to sa objavil koncert na Slovensku. Možno náš predchádzajúci agent riešil iné regióny a nemal tu kontakty. Tie dôvody sú úplne mimo kapely.
Ale teraz sme tu a zažívame mierne panické záchvaty – niektoré naše vybavenie spočiatku nefungovalo, ale už je to v poriadku. Toto miesto je skvelé, festival je skvelý. Celé podujatie je výborné, starajú sa o nás naozaj dobre. Mesto je krásne a určite budeme všetkým rozprávať, aké je to tu skvelé. Takže si to naozaj užívame a aj koncert – znie to tam dole celkom dobre. Mrzí nás, že sme tu neboli skôr. Dúfame, že sa vrátime – a snáď nie až o ďalších tridsať rokov. 

Shaun: Snažíme sa využiť čas, kým sme tu, a užiť si to. Mám rád, keď prídeme do novej krajiny, aby som si ju mohol odškrtnúť zo zoznamu miest, kde sme už hrali. Som rád, že sme tu.
 

Našich čitateľov bude asi najviac zaujímať, aká je súčasná situácia MY DYING BRIDE s Aaronom Stainthorpe? A hlavne, figuruje Aaron v budúcich plánoch vašej spoločnej kapely?
Keďže sa Aaron, popravde, dištancoval od kapely, o jeho aktivitách sa dozvedáme iba prostredníctvom sociálnych médií a online rozhovorov. Kapela ho kontaktovala v marci 2025, aby sa informovala o jeho plánoch ohľadom MY DYING BRIDE, no neodpovedal. O jeho prestávke v kapele sme sa najprv dozvedeli zo sociálnych sietí. Aj keď online tvrdí, že je stále súčasťou kapely, od apríla 2024 s nami nekomunikoval. Takže, v odpovedi na tvoju otázku, kapela nevie, aké má Aaron s MY DYING BRIDE plány.
 

Takmer celú kariéru ste vydávali u vydavateľstava Peaceville Records. Čo stálo za prechodom ku gigantovi Nuclear Blast v roku 2015?
Andy: Niekoľko dôvodov. Peaceville, ktorých máme stále veľmi radi a sme s nimi v úzkom kontakte, sa trochu zmenili. Ten úplne undergroundový pocit u nich stále trochu je, ale nie úplne taký, aký sme mali radi. V minulosti sa nám naskytlo niekoľko príležitostí zmeniť vydavateľstvo, ale nikdy sme to nespravili, a tentokrát sme to neponáhľali. Končila nám zmluva, dostali sme samozrejme ďalšiu ponuku od Peaceville a zároveň aj ponuky od rôznych iných vydavateľstiev. Nuclear Blast bola jednoducho tá najlepšia možnosť a pravdepodobne to tak aj bude.
Boli sme nervózni, ale zároveň nadšení zo zmeny vydavateľstva a jednoducho sme si mysleli, že je ten správny čas. Pre mňa to pôsobilo prirodzene. Vlastne som stále v kontakte s Peaceville, pretože s nimi spolupracujeme už večnosť. Momentálne píšem nejaké texty, nie hudbu, skôr slová o tom, ako sme prišli k niektorým starším skladbám, čo je ťažké si presne vybaviť, keďže sme ich napísali pred 30 rokmi, ale Peaceville sa o to veľmi nezaujíma – chcú vedieť, čo si myslíš.
 

Máte za sebou dlhú kariéru. Ktoré obdobie považuješ za zlomové a kedy si si uvedomil, že MY DYING BRIDE je medzinárodne uznávaná kapela?
Andy: Ak by som mal niečo priznať, bolo by to, či veríte alebo nie, až po albume „The Light at the End of the World“. Možno to znie zvláštne, keďže sme v rokoch 1995–96 tourovali s IRON MAIDEN a v roku 1997 v USA s DIO, no podľa nášho chápania kapely sme stále boli veľmi undergroundová kapela – snažiac sa nebyť undergroundovou kapelou. Naozaj sme nechceli byť rock 'n' rollová kapela, stále sme chceli byť death metalovou kapelou, takže to malo svoje obmedzenia. Myslím, že po vydaní albumu „The Light“ sme si uvedomili, že podpora, ktorú sme dostali, bola fenomenálna, a boli sme príjemne prekvapení. Začalo nám to pomaly dochádzať. Skutočne sme pre niekoho niečo znamenali. Viem, že to znie zvláštne, keďže sme už mali za sebou „The Angel and the Dark River“, „Like Gods of the Sun“ a všetky takzvané klasiky, ale pre nás ako kapelu to naozaj začalo dávať zmysel... Áno, je na tom niečo. Ale prišlo to oveľa neskôr, než by si väčšina ľudí mohla myslieť. Možno sme si vtedy uvedomili, že máme celosvetovú príťažlivosť pre doom metalové publikum, ktoré má rado tento štýl hudby. Čo si si myslel ty?

Myslel som si, že to bolo v roku 1995, keď ste tourovali ako predkapela IRON MAIDEN.
Andy: No, publikum IRON MAIDENu nás nenávidelo. Je veľmi demoralizujúce byť vypískaný tak, ako fanúšikovia MAIDEN pískajú na predkapelu. Zocelí ti to kožu. Ale aj tak to bola skvelá doba, necháp ma zle, veľa sme sa naučili, ako sa správať (aj keď sme boli niekedy dosť nezbední, ale o tom teraz nebudeme hovoriť). Celý chod kapely MAIDEN je veľmi profesionálny a my sme si hovorili: „Chceme byť tiež takí, v našom malom štýle.“ Tak sme sa toho veľa naučili a chalani z IRON MAIDEN k nám boli naozaj úžasní. To isté platí aj o DIO – boli sme očarení, že sme mohli tourovať s takými ikonickými kapelami a veľa sme sa naučili. Naša hudba je uväznená v tých tmavších zákutiach hudobného sveta, čo mi vyhovuje – nevadí mi to.
 

Zažili ste počas kariéry aj slabé chvíle, keď to vyzeralo, že kapela možno nebude pokračovať?
Andy: Áno, bolo ich niekoľko. Výraznejším obdobím, o ktorom môžeme hovoriť, bolo pravdepodobne po vydaní albumu „34.788%…Complete“. Prebehlo niekoľko rýchlych zmien v zostave. Ľudia odchádzajú z rôznych dôvodov – nemôžeš ich nútiť, aby zostali v kapele. To život trochu komplikuje a vtedy sme naozaj uvažovali, že to možno skončí. Myslím, že práve preto je „The Light at the End of the World“ tak dôležitý album, pretože sme sa rozhodli neskončiť. Pokračovali sme v boji, napísali sme „The Light“ a začali sme kapelu znova budovať, aj keď to vtedy vyzeralo, že je koniec.
 

Ak by si porovnal európsku metalovú scénu v 90. rokoch a dnes, vidíš v nej nejaké výraznejšie hlavné rozdiely, prípadne paralely?
Andy: Myslím, že doomová scéna je dnes hudobne veľmi široká, zatiaľ čo v 90. rokoch takmer neexistovala. Teraz, keď sa na to spätne pozeráme, je jasne rozpoznateľná. Ľudia vidia overené vzory, vedia, kto čo robil – všetky kapely to napokon prežili. Z hudobného hľadiska je to podľa mňa dnes určite oveľa, oveľa lepšie. Kapely ako MY DYING BRIDE, NOVEMBERS DOOM a množstvo ďalších, ktoré stále fungujú, aj keď sú stále malé, napríklad PARADISE LOST – aj keď nie sú striktne doom – dokazujú, že aj keď ide o okrajový hudobný štýl, má svoju trvácnosť. Ľudia majú o tento štýl hudby stále jasný záujem.
Myslím, že skutočný rozdiel nie je nutne v samotnej scéne, ale keď človek zostarne, vníma veci úplne inak. 90. roky boli magické, úžasné, nikto nevedel, čo príde ďalej. A teraz si myslím, že scéna dozrela do určitej miery. Nestagnuje a nemyslím tým predvídateľnosť, ale niekto so širokými skúsenosťami vidí, čo sa naozaj deje. Stále je to veľká zábava, ale istá tajomnosť a podstata toho, čo príde ďalej, sa trochu stratila, no to určite nie je kvôli nezáujmu, nedostatku talentu alebo fanúšikov. Dnes máme širokú paletu hudby a je ťažké byť nový a originálny. Myslím, že je to asi ťažšie pre nové kapely než pre tie staršie. My sme mohli robiť čokoľvek a nikto netušil, čo robíme. Teraz si ľudia povedia: „Znie to ako PALLBEARER, znie to ako PARADISE LOST, znie to ako MY DYING BRIDE…“ Pre nové kapely je to teda ťažké. My sme to mali jednoduchšie, myslím.

Shaun: Ako niekto, kto bol v deväťdesiatych rokoch ešte príliš mladý na to, aby videl kapely naživo, som rád, že mnohé z nich stále fungujú. Môžem ísť na koncert CANDLEMASS, ktorí stále hrajú. Pre mňa je to skvelé.
 

Keby si sa zamyslel a porovnal seba dnes s Andym v začiatkoch kapely, čo sa zmenilo?
Andy: Myslím, že je to jednoducho rozdiel. Nie som to len ja ako Andrew z kapely, ale ako Andrew, ktorý starne. Keď sme zakladali kapelu, mal som dvadsať rokov, čo už nemám, takže veci sa veľmi rýchlo menia. Myslím, že keď človek zostarne, stane sa cynickým a ťažšie sa zapája do niektorých vecí. Pozitívnejšia stránka je, že teraz dokážem oceniť ľudí ako Shaun a ostatných chlapcov; ich hodnotu. Predtým sme boli jednoducho… nie nevyhnutne bezmyšlienkovité deti, len sme hrali a boli sme kapela. Teraz to chápem a oceňujem oveľa viac.
Je to tak, keď prídeme na takýto festival a stretávame ľudí ako ty. Je to vzácne, má to význam. Predtým... nemyslím, že som bol niekedy naozaj arogantný, ale možno som úplne nechápal, čo to všetko vlastne znamená pre metalových fanúšikov. Teraz stretávam ľudí, ktorí jasne milujú MY DYING BRIDE. Je to veľmi pokorné, keď človek zostarne a uvedomí si, že to pre niektorých ľuďí naozaj niečo znamenalo. Práve aj teraz mi hovoria, že som im zmenil život. Je to vážne, má to svoje vzostupy a pády, ale nič by som nemenil.
 

Predstavte si situáciu, že hudba by neexistovala. Ako inak by ste vyjadrili svoju kreativitu? Čo okrem tvorby hudby a textov vám je naozaj blízke?
Shaun: Neviem kresliť, maľovať ani písať texty, takže pre mňa je to len fotografia. Je to ako opak hudby, takže keby som nerobil hudbu, asi by som sa venoval fotografii. 

Andy: Podobne ako Shaun, neviem kresliť. Vlastne som to nikdy ani neskúšal, takže neviem. Ale myslím, že keby hudba neexistovala a niečo by sa muselo vyjadriť, asi by som maľoval. Neviem prečo, ale páči sa mi myšlienka kontrastov farieb. Keď máš ayahuascový trip (DMT – dimetyltryptamín, to je halucinogénna droga, ktorú berú v Amazónii. Ja som to síce neskúsil, ale už som mal podobné skúsenosti s DMT). Keď to zažiješ, máš veľmi živý zážitok. A tie farby – pravdepodobne by som ich namaľoval; je to dosť abstraktné. Takže keby hudba nebola možnosťou, tipujem, že by som maľoval.
 

Takže tie aktivity by boli stále späté s umením.
Andy: Áno, pretože ak by si to nerobil, len by si niečo ničil. Nakoniec by si všetko rozoberal na súčiastky.
 

Akú hudbu zvyknete počúvať vo voľnom čase? Tipujem, že to nie je len doom metal.
Shaun: Pre mňa, ako huslistu, je to veľa klasickej hudby. Tiež veľa doom metalu, death metalu a black metalu. Trochu popu mi nevadí, ale len 3 alebo 4 pesničky, potom musím zmeniť rádio.

Andy: Počúvam veľa black metalu, ale som veľmi vyberavý, aký typ black metalu. Tiež som stále veľkým fanúšikom klasickej novej vlny britského heavy metalu, ako sú IRON MAIDEN, SAXON, JUDAS PRIEST. Niektoré klasiky ako skoršie albumy OZZY OSBOURNE: „Diary of a Madman“, „Blizzard of Ozz“ – tie fakt milujem, a aj niektoré neskoršie. Tento týždeň som väčšinou počúval DIO. Začnem od začiatku a nechám to bežať. Old-school heavy metal a SLAYER, CELTIC FROST, MORBID ANGEL a DEICIDE, pretože som vyrastal v death metalovej scéne. Keby si sa ma spýtal budúci týždeň, asi by som ti dal iný zoznam, ale väčšinou by to bolo niečo takéto…
Keď sa vzdialim od bežného rocku, je to black metal. Počúvam trochu viac klasickej hudby, než som si myslel, ale veľa o nej neviem. Len viem, že sú určité časti, ktoré si užívam. A nie som veľký fanúšik popu, nie je toho veľa, čo by sa mi páčilo.