Tento relatívne nový, jednodňový festival na slovenskom Záhorí, ešte donedávna nemal ani zadefinovaný názov. Avšak informácie o tom, že jeho organizátori z Orlovne Skalica dotiahnú v lete 2025 na Slovensko jednu z najväčších doom metalových legiend, samotných MY DYING BRIDE, rýchlo zaradila túto udalosť na festivalovú mapu. A pre mňa to bol jasný signál konečne navštíviť Skalicu a festival s názvom Pit of Metal.

Samotné miesto činu, Pieskovcový lom Maringota, sa nachádza len pár minút autom od mesta. Po príchode do areálu sa v ňom postupne začínam orientovať a do toho nám prvé kapely predvádzajú svoje umenie. Ale keďže AWRIZIS, naši DOOMAS, ale tiež HYPNOS pravidelne hrávajú „kade-tade“ a všetci sme ich videli už mnohokrát, v mojej dnešnej reportáži sa zameriam hlavne na zahraničné formácie.

Prvá z nich, portugalská GODIVA, bola pre mňa ešte donedávna veľkou neznámou. Štvorica prišla na scénu vkusne pomaľovaná, pozornosť upútala najmä šikovná bubeníčka, ale to je asi tak všetko. Vizuál v tomto prípade zvíťazil – hudobne to totiž bol nevýrazný death/black s určitou dávkou melodiky a klávesmi, ktoré však hrali len zo samplov. Žiaľ, pre mňa len ďalšia kapela, ktorá by si mala uvedomiť, že zladený image a pódiová show nie sú všetko. Po koncerte som sa nestretol s nikým, koho by ich hudba zaujala.

Začiatok progresívnych blackmetalistov DORDEDUH som zmeškal kvôli veľmi príjemným povinnostiam – interview so samotnými MY DYING BRIDE. Samotný rozhovor nájdete na našich stránkach v slovenskej i anglickej verzii. A poďme už späť do centra diania…
DORDEDUH v čase môjho návratu pred pódium práve štartovali pieseň "Descânt", ktorá je jednou z tých skočnejších. Páni ma o svojom skladateľskom ume nemuseli dlho presviedčať. Hupogrammos vkusne skombinoval extrémne vokály s čistým, takmer až hymnickým spevom, Sol Faur sa venoval primárne gitare a len občas si odbehol k dulcimeru (stolový cimbal). Stále posledný album "Har" je dielo vskutku náročné a jeho živé prevedenie si vyžiadalo patričné sústredenie. Z ďalších ponúknutých skladieb vypichnem "De neam Vergur", takmer inštrumentálnu s výraznou gitarovou melódiou a nemenej skvelou gradáciou. Na záver, ako jediná staršia vec, zaznela "Jind de Tronuri", aj keď v mierne skrátenej verzii. Napriek tomu hodnotím vystúpenie Rumunov na jednotku s hviezdičkou.
 

Následné zvučenie hlavných hviezd síce trvalo dlhšie než bolo plánované, ale výsledok napokon stál za to. Konečne sme sa dočkali a jedna z najzásadnejších formácií gothic/doomu (resp. death/doomu) sa konečne predstavila na Slovensku. V zostave MY DYING BRIDE síce chýbal ikonický spevák Aaron Stainthorpe, namiesto neho však dorazil zaujímavý hosť. Dáma a páni išli rovno na vec a bez zbytočného intra začali skladbou "A Kiss To Remember", čím potvrdili moje úvahy, ktorým smerom sa bude uberať dnešný setlist. Pohľady divákov sa upierali hlavne na špeciálneho hosťa, ktorým bol fínsky „zaDoomaný“ introvert Mikko Kotamäki. Sám som bol zvedavý, ako sa frontman SWALLOW THE SUN popasuje so svojou novou úlohou. Ak sa bavíme o čistom, prevažne hlbokom speve, hneď bolo jasné, že inšpiráciou mu bol práve Aaron. V niektorých momentoch sa mu hlasovo dosť podobal, no zrejme to bol zámer. Mikkov hlasový fond však okrem spevu pozostáva aj z hlbokého growlingu a jedovatých škrekov, ktoré zneli naozaj luxusne. Kapela si lepšiu „dočasnú náhradu?“ za Aarona nemohla želať.

Zvyšok zostavy si odohral to svoje (mysleno v najlepšom slova zmysle). Dlhovlasý veterán Andrew Craighan a jeho služobne mladší náprotivok Neil Blanchett spoločne predviedli paletu gitarových harmónií, lahodných melódií a drtivých riffov. Basáčka Lena Abé ich doplnila svojim pokojným prejavom. Za bicími nenápadne operoval navrátilec Dan Mullins, ktorý odbúchal až podozrivo pestrú škálu rytmov, nielen tie pomalé. Najviac práce mal ostrihaný multiinštrumentalista Shaun MacGowan, striedavo hrajúci na klávesy a husle. Súhra týchto nástrojov bola úchvatná a spoločne dosiahli mohutný, drtivý, krásne podladený zvuk, aj keď v prvých pár skladbách bol až príliš prebasovaný.

Bez dlhých príhovorov sme si pripomenuli staré gothic/doomové klasiky, či už "Like Gods of The Sun", "From Darkest Skies" i nesmrteľnú "The Cry of Mankind", pri ktorej vyhrkla nejedna slza. Povinnosťou boli dve ukážky zo stále aktuálnej dosky "A Mortal Binding" a došlo aj na dve skladby z "The Dreadful Hours". K dokonalosti chýbalo čokoľvek z "Turn Loose The Swans", ale chápem, že nemôžeme dostať všetko – zvlášť od kapely, ktorá koncertuje sporadicky.
 

Napriek tomu nám MY DYING BRIDE pripravili nezabudnuteľný večer plný magickej atmosféry, úprimnej melanchólie i nádejeplnej energie. 70 minút v ich spoločnosti sa rovnalo úteku od reality dnešného uponáhľaného sveta, ale fanúšikovia by určite ešte niečo zvládli. Kapela sa totiž po dohratí "The Raven and the Rose" a odchode do zákulisia už nevrátila. Snáď tým dôvodom nebola situácia, ktorá (nielen mňa) na pár momentov vyviedla z miery. Hovorím o dvoch úbožiakoch, ktorí sa v rámci „potácania“ smerom k pódiu správali agresívne. Väčšina divákov o ich násilné prejavy rozhodne nestála a situáciu napokon vyriešila „security“, ktorá postupne oboch vyviedla z areálu. Ani táto situácia však neubrala na jedinečnosti večera, ktorým nás previedli matadori melancholického doomu z anglického Bradfordu, spolu s hosťujúcim fínskym vokalistom. Spojenie MY DYING BRIDE plus Mikko Kotamäki si budem dlho pamätať.

Setlist:
A Kiss To Remember; My Hope, The Destroyer; Like Gods of The Sun;
The 2nd of Three Bells; From Darkest Skies; Feel The Misery;
The Cry of Mankind; The Apocalyptist; The Raven and The Rose

Úloha uzavrieť Pit of Metal pripradla na domácu formáciu APRIL WEEPS. Dáma a páni to mali náročné prísť na stejdž po strhujúcom divadle, aké predviedli ich vzory. Napriek tomu sa so situáciou popasovali statočne a „preživším“ divákom predstavili žánrovo pestré skladby rôznorodých nálad zo zatiaľ posledného albumu "Cataclastic". Pochvalu si zaslúžia všetci siedmi členovia, od speváčky Marty až po klávesáka Miloša, ktorý sa netajil tým, že dnešná udalosť bola preňho splneným snom.

Záverečné dojmy:
Pieskovcový lom Maringota sa ukázal ako originálne, priam až jedinečné miesto pre takýto festival. Žiadna rovinatá plocha bez stromov, ale pomerne kopcovitý, relatívne priestranný a pritom nie zbytočne veľký areál. A večerný pohľad na osvetlenú časť lomu za zvukov doom metalu, vkusne dotváral už tak vznešenú atmosféru. Chcelo by to väčší výber jedla, ale pri počte prítomných divákov stačilo aj tých pár stánkov.
Tým sa dostávam k finálnej účasti, ktorá sa odhadom pohybovala medzi počtom 500 až 600. Či to usporiadateľom stačilo na pokrytie nákladov, vedia len oni sami. Je jasné, že zorganizovať na Slovensku velehlasných MY DYING BRIDE, bolo splneným snom rovnako pre nich, ako aj pre nás, fanúšikov. Verím, že Pit of Metal týmto riskantným krokom neskončí, ale sa práve naopak zapíše na festivalovú mapu a o rok pritiahne do lomu nejaké, podobne lákavé meno. Pomôcť by mohla napríklad dotácia od štátu, pretože ako povedal Bruno z HYPNOS: „Tohle je kultura!“

Za udelenie akreditácie ďakujeme Orlovňa Skalica.

FOTO: Demonvoisa