Piatkové ráno, a teda i druhý festivalový deň Masters of Rock nás víta svojimi slnečnými lúčmi, ktoré nás nekompromisne vyháňajú z našich príbytkov, no na kadejaké vyspávanie i tak nie je priveľa času. Ľahké raňajky, nevyhnutná hygiena, výmena metalovej uniformy a hor sa do akcie. Dôvod? Už o desiatej hodine predpoludním totiž zahajuje program na hlavnom stagei naša domáca formácia SYMFOBIA a istá forma lokálneho patriotizmu velí smer areál.
 

Nitrianska partia prešla za posledné sezóny výraznou premennou a popravde mi istú chvíľu trvalo sa v tom všetkom zorientovať a pristúpiť na pravidla ich hry. Pôvodná časť kapely sa obklopila výrazne mladými posilami. Duo predchádzajúcich speváčok je ta tam a ich úlohy sa výborne zhostila energická Hanka. Pozíciu basgitary pevne drží sympatická Alica a gitarové riffy obstaráva šikovný Šimon. Niekdajšia výrazná gotická imidž je už viac štylizovaná do neutrálnejších rockových outfitov a ako celok má SYMFOBIA šmrnc a vystúpenie príjemný spád. Okrem staršieho materiálu tuším zazneli i ukážky z nových singlov “Liar“ či “Broke Your Pride“. Opäť som si žiaľ všimol typickú chorobu slovenských kapiel – statickosť a opatrnosť, kde pôsobilo sexteto na veľkom pódiu, až na spomínanú frontwoman, neraz mierne zakríknutým dojmom.
 

Následné chvíle konečne využívam na viaceré príjemné stretnutia so známymi ľuďmi, občerstvením sa a najmä útek pred dotieravým slnkom. Z bloku vystupujúcich preto stíham vidieť aspoň KING SATAN. Kým fínski industriálny metalisti aj napriek enormnej snahe príliš nezaujali, a vďaka fanfárovým klávesom neraz citeľne pripomínajú pritvrdenú diskotéku, omnoho tradičnejší BRAINSTORM so svojím rokmi vybrúseným nemeckým power metalom zaujali nesmierne pohodovým prístupom a viacerými perlami (“Shiva´s Tears“, “Ravenous Minds“, “Highs Without Lows“) v bohatej diskografií. Tie zväčša fungovali na prvú dobrú. Kapela ma v pozícií Andyho B. Francka nie len vynikajúceho vodcu, speváka, ale i naozaj vtipného baviča. I vďaka tomu koncert príjemne „odsejpá“ a nepríjemné lúče v chrbte štípu tak nejako pocitovo o niečo menej...
 

Na pirátov VISIONS OF ATLANTIS som sa tešil hlavne vďaka vopred ohlásenému symfonickému orchestru, ktorý mal päticu vedenú sympatickou Clémentine doprevádzať na tunajšej Ronnie James Dio stage. Z toho žiaľ nakoniec nič nebolo, takže volím smer kopec Těchlov, kde sa dá príjemne zložiť do trávy, sledovať vizuálne namakanú show z pohodlia a využiť výhody polohy „ležmo“. Všetky dostupné sily je nutné šetriť na náročný večer. Prvá skúška ohňom totiž prichádza už znenazdajky – bratia menom CAVALERA, Max za gitarou/vokálom a Igor za bicími, sa pokúsili v sérií návratov do minulosti zaspomínať na jeden z albumov ich mimoriadne bohatej kariéry v SEPULTURA, prelomový mega opus “Chaos A.D.“ z 1993.
 

Úprimne, ja osobne priveľmi nefandím tomuto nekonečnému žmýkaniu nostalgie, ktorú Brazílčania posledné roky uprednostňujú pred novou originálnou štúdiovou tvorbou, ale šušká sa, že spomínaný Max je vo vynikajúcej fyzickej kondícií, čo rozhodlo, že som si to namieril rovno do predných radov. Suma sumárum? Nebolo čo ľutovať! Váhou asi polovičný (!) Max riffoval ako besný, reval pri posadnutí diablom a zvyšok rozhodne nezaháľal. Výbornou voľbou bolo začlenenie Travisa Stone a Igora Jr. (Maxov syn) do zostavy – chalani išli na 110% a energia doslova pretekala priestorom likérky. Dokonca došlo aj na drobné prehánky, ale ani dážď nedokázal zahasiť plamene rozpútané diktujúcou kapelou a maximálne rozpáleným davom rozbesnených maniakov. Jediné negatívum vidím iba v nečakane predčasnom ukončení tejto samby – štvorica mala k dispozícií pár minút, čo by bolo presne akurát na nešťastne odignorovanú “Clenched Fist“.

Pohľad na stále prítomné a popravde ešte omnoho zlovestnejšie mračná nad areálom našeptávajú jediné – uteč! Nápad zobrať nohy na plecia sa javí ako ten najlogickejší, takže hustú prietrž počas pauzy pred THE RASMUS trávim v suchom stane a smerom k pódiu si to mierim až po definitívne poslednej kvapke. Fínska stálica je asi v dvoch tretinách setu a máličko zmoknuté publikum je svedkom príjemného prekvapenia. Vopred možno trochu odpisovaná štvorica sa totiž medzi tým všetkým klasickým metalom rozhodne nestratila! Práve naopak – hitovky ala “No Fear“, “First Day of My Life“, “Quilty“ či “In My Life“ roztancovali väčšinu osadenstva a pri suverénne najznámejšej “In the Shadows“ spievalo všetko, čo má hrdlo a hlasivky. Pecka!

Kým štvrtkový HELLOWEEN si pozíciu hlavnej hviezdy obhájili s prstom v nose, veľa sa čakalo aj od švédskej superstar IN FLAMES a jej exkluzívnej premiéry na festivale Masters of Rock. Šéf Jirka Daron mal tento rok nos na headlinerov a rodáci zo studeného Göteborgu neboli výnimkou. V porovnaní s nemeckou speedovou mašinou boli tunajšie priestory citeľne viac preriedené, no formácia vedená charizmatickým frontmanom Anderson Fridénom i napriek tomu zažila jednu zo svojich veľkých chvíľ a predviedla strhujúce a po všetkých stránkach megalomanské vystúpenie. Hra svetiel, maximálne dotiahnutého zvuku, strhujúcich výkonov a perfektne namixovaného playlistu fungovala na jednotku a deväťdesiat minút zbehlo ako voda. Hit strieda hit, gitarové spletence dua Gelotte/Broderick, masívna stena bicích novica Jona Rice – mohli sme si doslova robiť poznámky ako sa má robiť dokonala metalová show.

Druhý a pre mňa osobne žiaľ  i záverečný festivalový deň sa opäť niesol vo vydarenom duchu, a hoci mi srdce radilo „zostaň“, rozum a najmä problematické koleno nekompromisne velili „marš ho domov“. I napriek tomu som si užil Masters of Rock mierou vrchovatou a na viaceré showky budem spomínať len s tými najpríjemnejšími pocitmi.