Náš obľúbený festival Brutal Assault sa dlhodobo teší veľkému záujmu zo strany medzinárodných fanúšikov a inak tomu nie je ani v roku 2026. Tentokrát sa vypredal len deň pred oficiálnym začiatkom, čo je priam symbolické. Do Jaroměře sa chystala horda nadšencov z rôznych kútov sveta, aby si užila 29. ročník tohto legendárneho festivalu. Stará dobrá Pevnost Josefov privítala prvých nedočkavcov znova už v utorok, aby sa nabudili krátkou warm-up párty za účasti nielen domácich kapiel. Mrzí ma, že nemecká formácia AHAB, jediný zástupca funeral doomu na tohtoročnej súpiske, dostala priestor práve už v utorok. Oficiálny program totiž odštartoval až v stredu (ako obvykle), kedy sme do areálu dorazili aj my. A práve tam začína naša reportáž.

STREDA:

Návrat do jedinečného areálu josefovskej pevnosti je vždy sprevádzaný príjemnými pocitmi. Hudobný program dnes začínal už krátko predpoludním, ja som však na festival dorazil trochu neskôr. Po úvodnom prejdení zásadných častí areálu som zakotvil pri treťom pódiu, kde sa od 15:45 predstavila death/doomová stálica NOVEMBERS DOOM. Američania sa na Brutal vrátili po trinástich rokoch a museli sa popasovať s extrémnym počasím. Ich surové riffy, udávané prevažne v strednom tempe, na slnkom zaliatej lúke príliš nevynikli a mnoho divákov sa skrývalo v tieni na pravej strane. Spevák Paul Kuhr pôsobil nepripravene, keďže niektoré texty čítal z papiera. Zvyšok kapely si odohral to svoje, dokonca s celkom solídnym zvukom. Hudobne to bol dosť slušný úvod a kapela mala zo svojho návratu úprimnú radosť.

Teraz už dáme priestor aj programu na hlavnej ploche (tzv. Emperor's Square) a začíname rovno so SAMAEL. Švajčiarska legenda sa vrátila do Pevnosti so svojim blackened industrial metalom, postaveným na mohutných, pomerne symfonických klávesoch a čiastočne živých / čiastočne samplovaných bicích, všetko z dielne pána Xy. Škoda, že klávesy nebolo viac počuť – v zvukovom bordeli vynikli najmä gitary, prípadne „harsh“ vokály frontmana Vorpha. V setliste dominovali klasické skladby z dosiek "Ceremony of Opposites" a "Passage", no došlo i na predstavenie nového songu "Hail To The Sun".

Už o pár minút sa na vedľajšom pódiu predstavili americkí progresívni thrasheri NEVERMORE. K správe, že sa Jeff Loomis rozhodol po rokoch obnoviť svoju kapelu, som bol najprv skeptický. Ikonický spevák Warrel Dane totiž v roku 2017 zomrel a bolo jasné, že „náhradník“ Berzan Önen to bude mať za mikrofónom veľmi ťažké. Pätica na pódiu ma však rýchlo presvedčila – ukázala sa byť výborne zohratá a predviedla silné inštrumentálne výkony, parádne progresívne sóla a precítený spev spomínaného nováčika, ktorý sa farbou hlasu podobá na svojho predchodcu. To všetko s mohutným, až drtivým zvukom, v ktorom vynikli „pečlivo“ vybrané skladby. Vrcholom bol emotívny "The Heart Collector“, ktorý kapela venovala práve Warrelovi. Predsudky stranou; návrat NEVERMORE ma milo prekvapil a potešil.
 

Ako ďalšiu lokáciu sme navštívili Octagon stage, kde sa predstavila nádejná formácia IOTUNN. Tá síce pochádza z Dánska, ale za mikrofónom spieva faerský rodák Jón Aldará (HAMFERÐ). Kapela primárne čerpala zo stále aktuálnej dosky "Kinship", ktorú sme recenzovali aj na našom webe. Malé pódium pre nich nebolo problémom; ich skvelú inštrumentálnu hru a progresívne postupy však pochoval neforemný zvuk s prebasovanými kopákmi. Snáď niekedy nabudúce.

Nasledoval rýchly presun na Obscure stage (spomínané tretie pódium), kde som nemohol vynechať islandských post-metalových kovbojov SÓLSTAFIR. Frontman Aðalbjörn Tryggvason sa vo výbornej forme venoval gitare i vokálom, popri tom gestikuloval smerom k fanúšikom a na pár minút sa dokonca prechádzal priamo na ich rukách. Prvá polovica setlistu nebola z hudobného hľadiska príliš výrazná – vrcholné chvíle patrili skladbám, ktoré už asi neprekvapia. "Fjara", "Ótta" a "Goddess of the Ages" sú súčasťou prakticky každého koncertu Islanďanov a za mňa predstavujú to najlepšie z ich tvorby. Kapela v nich aj dnes skĺbila surovosť s neopakovateľnou snovou atmosférou, ktorú v závere postupne vygradovala do jedinečných sfér. Jednotka s hviezdičkou!
 

Zvyšok dnešného programu som absolvoval na hlavnej ploche, kam sa po jedenástich rokoch vrátil švajčiarsky TRIPTYKON. Úvodný blok dvoch starých flákov od CELTIC FROST, neskôr jedna vykopávka od HELLHAMMER, nepasovali do zvyšku koncertu. Medzitým sa však družina vedená ikonickým Tom G. Warriorom pevne usadila v temných vodách s prevahou doomových spomalení, občas doplnených blackovými výpadmi.
„You will not get rid of me, I'm still not dead!“ – vtipkoval Tom smerom k divákom. Došlo na skladby z oboch dosiek (tj. "Eparistera Daimones" a "Melana Chasmata"), avšak za vrchol pasujem tri spomienky na "Monotheist". Bol to zážitok počuť naživo gothic/doomový pohreb "A Dying God Coming Into Human Flesh", rovnako tak záverečný epos "Synagoga Satanae" aj s modlitbou, ktorou Tom nepriamo spomenul zosnulého Martin E. Ain. K tomu si prirátajte mohutný a majestátny zvuk, súhru dvoch gitár i vokálov Toma s V. Santurom, nestarnúcu basáčku Vanja Šlajh a asi už tušíte, že TRIPTYKON pasujem za vrchol úvodného dňa.
 

Akákoľvek iná banda by to následne mala ťažké, ale na vedľajšie pódium už o pár minút nastúpila AMENRA. Belgičania sa tejto úlohy chopili všetkými chápadlami. Gitarový dvojzáprah Mathieu a Lennart, najmä ich opakujúce sa riffy, sú hlavnou silou sludge/doomového kočáru. To celé v pomalých a ešte pomalších tempách, ktoré postupne zatĺkajú jeden klinec za druhým do pomyselnej rakvy. Plynulé striedanie tvrdých pasáží s jemnými momentmi korunoval mohutný, drtivý a pritom krásne čitateľný zvuk. Kapitolou samou o sebe je frontman Colin H. Van Eeckhout, z ktorého prejavu srší úzkosť i zúfalstvo. Depresívne výkriky i pokojné odriekavanie, niekedy len šeptom, občas dokonca čistým spevom, ma nenechali chladnými. Zároveň nevadilo, že Colin bol väčšinu času otočený chrbtom k divákom. AMENRA aj tentokrát predviedla na Brutale lahodnú záhubu a zanechala mimoriadny dojem.
 

Natoľko silný, že akýkoľvek ďalší program bol po tejto smršti zvukového bahna náročný na posluch. Odniesla si to poľská БАТЮШКА (tentokrát už tá pravá, keďže jej zakladateľ Krzysztof "Derph" vyhral súdny spor o užívaní onoho názvu). Hudobne ide stále o black metal s občasným zvoľnením a pravoslávnou tématikou. Pódium bolo bohato vyzdobené a okrem kapelníkov sa na ňom predstavil aj zhruba trojčlenný zbor. Nevadil mi statický prejav všetkých zúčastnených, vizuálny koncept ani celková teatrálnosť. Problémom bola samotná hudobná zložka, ktorá ma proste nudila.
 

Pri prechádzaní areálom som ešte z Obscure stejdžu započul rytmické tóny EBM klasikov Die KRUPPS, ktorí práve do publika valili svoju hitovku "Robo Sapien". Po zvyšok noci si však doprajem už len spánok.

Pokračovanie v druhej časti…

FOTO: Martin Mayer