Uprostred mimoriadne horúceho suchého leta a rovno na prelome prázdninových mesiacov sme si mohli, minimálne my na východe Slovenskej republiky, vychutnať viacero zaujímavých hudobných akcií. Jedna z nich zavítala i do klubu Collosseum, tradičnej bašty tvrdej gitarovej produkcie, kde konečne došlo na vytúženú košickú premiéru takých kultových spolkov ako VIO-LENCE a ARMORED SAINT. Áno, formácie hlavne pre pamätníkov a najmä tie staršie ročníky poslucháčov, čo sa potvrdilo aj priamo na spomínanom mieste konania, ktoré v ten večer privítalo žiaľ asi len stovečku fanúšikov poctivej kultúry a hard´n´heavy muziky. Kto vie, možno zvyšná časť tunajších metalových nadšencov trávila čas pri sledovaní zatmenia Slnka, dovolenkovala pri mori, hrozila paroháčmi na práve prebiehajúcom festivale Brutal Assault či jednoducho „sušila“ pred televízorom s myšlienkou „no money = no fun“. I napriek slabšej účasti to však rozhodne stálo za to!

Kým pár dní pred vypuknutím toho, čo sľuboval plagát, som sa tešil ako malé dieťa, tak pár hodín pred štartovným výstrelom predskokanov CUTTHROAT naopak začali na čele pribúdať vrásky. Prvý vybraný spoj na hodinu a pól dlhotrvajúcu cestu prerušili menšie osobné záležitosti, ten druhý pre istotu radšej ani nestal na mojej zastávke (na hrozenie rukou pán šofér akosi nereagoval), takže do tretice všetko dobré a IBA desať minút meškajúci vlak problémy s dopravou spoľahlivo vyriešil. Keďže však zatiaľ nedokážeme cestovať rýchlosťou svetla, set HC bandy z pobrežia Los Angeles vám preto žiaľ nepripomeniem, zato o nasledujúcich VIO-LENCE si už čo to povieme.
 

Do pomerne riedko zaplneného klubu vchádzam presne v momente úvodných riffov “Eternal Nightmare“, rovnomennej to naklepávačky z debutového albumu, na ktorom začali thrasheri z Kalifornie písať svoju síce relatívne skromnú, no o to intenzívnejšiu kariéru. Spevák Sean Killian je po rôznych intenzívnych kolotočoch opäť jediný oficiálny člen zostavy VIO-LENCE, no rozhodne treba objektívne uznať, že sa na aktuálnom turné nechal obklopiť nejedným zaujímavým menom. Či spomeniem hráčov ako Ira Black (HEATHEN, VICIOUS RUMORS), Nick Souza (HATRIOT) a Claudeous Creamer (POSSESSED), v každom prípade ide o inštrumentálne spoľahlivého robotníka - v tom najlepšom slova zmysle.

Evidentne dobre naladení chalani to s prstom v nose dokázali i v Košiciach a pridelených štyridsaťpäť minút využili s veľkou noblesou a najlepšie ako sa dalo – rýchlym a agresívnym thrashingom starej školy. Častokrát veľmi spletitá a chaotická rezničina je výdatne násobená netradičným, ba až zvláštnym vokálnym prejavom svojho frontmana, kde jeho rytmicky, neraz originálne dávkovaná kadencia slov, dvíha nielen obočie, ale rovno i zadky zo stoličiek. Priznám sa, taktiež s tým ešte občas bojujem. Odhliadnuc od toho, VIO-LENCE predviedli mimoriadne energický diktát za účasti koncertných ťahákov “Phobophobia“, “Kill on Command“, “Officer Nice“, “World in the World“ a rozhýbali dovtedy pomerne statické publikum.
 

I do tretice zostávame v slnkom zaliatom západnom pobreží USA, do tretice v mierne odlišnej žánrovej škatuľke. ARMORED SAINT vedení charizmatickým Johnom Bushom (len pre zaujímavosť: tento muž mohol stáť v čele slávnych METALLICA!) síce takisto vedia poriadne zatopiť pod kotlom, ale ich silné zbrane spočívajú v niečom úplne inom. V ten večer ich bolo rovných šestnásť – čo song, to hotová rana na solár! Najnovšia tvorba (“Close to the Bone“, “Win Hands Down“, “End of Attention Span“) v ničom nezaostávala za tou najklasickejšou (“Last Train Home“, “Can U Deliver“, “Reign of Fire“), hit striedal hit a k tomu sme dostali navrch (“Creepy Feelings“, “Left Hook from Right Field“) i nejednu báječnú chuťovku. Pätica, ktorá je skoro štyridsaťpäť rokov na scéne a len o máličko menej v rovnakej (!!!) zostave, si s celým Collosseom doslova robila, čo si zaumienila. Po veku, kedy sa u nás pomaly odchádza do zaslúženej penzie, nebolo absolútne ani chýru, ani slychu.

Spomínaný John už asi počas tretej skladby striekal pot na všetky svetové strany a pohyboval sa po scéne sťa besný doberman, pridlho zavretý v klietke. V nádhernej polobaladickej “Aftermath“ dokonca zišiel dole medzi fanúšikov a úvodnú časť odspieval mimoriadne emotívnym spôsobom v tesnom obkľúčení zo všetkých strán. Neuveriteľné! Gitarové duo Duncan/Sandoval naopak kúzlilo jednu podarenú vyhrávku (z tej v “Creepy Feelings“ mám zimomriavky ešte do dnes) za druhou a rytmická sekcia Vera/Sandoval to celé držala ako dobre vytuhnuté lepidlo. Skutočne pozoruhodne dobre zohratá kapela. Ak k tomu prirátame veľmi pohodovú atmosféru v klube, bezchybný sound, vľúdne ceny merchu (tričko za 20 € je dnes skôr rarita), plný 90-minútový program hlavnej hviezdy večera, môžeme si len spokojne mydliť ruky a tajne dúfať v podobne kvalitne vyskladaný program v blízkej budúcnosti. Prenikajú isté zákulisné informácie, že sa niečo chystá...  

Za udelenie akreditácie ďakujeme agentúre Obscure Promotion.