Dlhých osem rokov fanúšikovia nórskych symfonických blackmetalistov DIMMU BORGIR čakali na vydanie predchádzajúceho štúdiového albumu "Eonian". Rovnakú dávku trpezlivosti si vyžiadal aj príchod novinky "Grand Serpent Rising". Do jej vzniku navyše zasiahli aj personálne zmeny, keď kapelu v roku 2024 opustil dlhoročný gitarista Galder, čo prirodzene ovplyvnilo vývoj a finálnu podobu nahrávky.
 

Album stojí na silnej produkcii a prepracovanej atmosfére. Každá skladba má svoje miesto a prispieva k celkovému dojmu temného, miestami až filmového diela. Shagrath si drží svoju charakteristickú vokálnu polohu a presvedčivo balansuje medzi agresivitou a teatrálnosťou.
Už úvodná skladba "Tridentium" vtiahne poslucháča melancholickým nástupom orchestra, jemnou gitarovou vyhrávkou a tajomnými hlasmi v pozadí, ktoré sa postupne prelínajú do charakteristicky znejúceho DIMMU BORGIR. A to rozhodne nie v negatívnom slova zmysle – práve naopak. Kapela sa drží hudobných prvkov a vokálnych postupov, ktoré ju robia nezameniteľnou a bezpochyby aj jedinečnou.

Celkovo mi pripadá, že na "Grand Serpent Rising" je oproti albumu "Eonian" trošičku menej symfonických prvkov – tie sú samozrejme stále prítomné, no pôsobia striedmejšie a funkčnejšie. Do tohto základu premyslene vkladajú detaily, ktoré si človek vychutná predovšetkým cez kvalitné sluchátka, či aparatúru.
Druhá skladba "Ascent" prináša rýchle riffy a surovosť pripomínajúcu éru "Puritanical Euphoric Misanthropia". Predstavuje výrazný kontrast k pokojnejšiemu intru, no zároveň naznačuje, že sa album nebude niesť na monotónnej vlne.
 

Za absolútny vrchol albumu považujem "Ulvgjeld & Blodsodel", ktorú DIMMU BORGIR už v marci vypustili do sveta aj s vizuálne podmanivým videoklipom. Skladba otvára brány rituálnou atmosférou, ktorá postupne vygraduje. Je v nej všetko, čo robí DIMMU BORGIR takými silnými – majestátna orchestrácia, zbory, drviace riffy, ale aj výrazné gitarové sólo.
Druhá polovica dosky na mňa pôsobí o niečo menej zaujímavo, miestami songom chýba moment prekvapenia alebo výraznejší vrchol, ktorý by sa okamžite zapísal do pamäti. Občas to vnímam i tak, že ambicióznejšie skladby doplácajú na vlastnú preplnenosť. Napríklad "Recognizant", kde výrazné hovorené pasáže a hutná orchestrácia súperia o pozornosť s gitarami. Výsledkom je zaujímavá, no miestami až presýtená kompozícia.

Vyše hodinový symphonic black metalový zážitok uzatvára pomalá inštrumentálka "Gjǫll". Celkovo 13 skladieb formuje zaujímavý koncept - možno nie revolučný, ale určite presvedčivý. "Grand Serpent Rising" nepôsobí ako snaha prekonať vlastnú minulosť, ale skôr ako sebavedomé potvrdenie identity kapely. DIMMU BORGIR tu kráčajú po známej ceste s istotou a skúsenosťou, ktorá ich aj po rokoch drží na vrchole žánru.