OVERKILL – Bobby „Blitz“ Ellsworth

Stará škola v novej dobe

OVERKILL – Bobby „Blitz“ Ellsworth

Len málo kapiel z osemdesiatych rokov sa dokázalo udržať na scéne a vydávať albumy bez toho, aby sa rozpadli alebo mali vo svojej tvorbe pauzy. OVERKILL patria k stabilným súčastiam thrash metalovej scény a ich posledný album „Ironbound“ mixuje pôvodné aj súčasné nápady. Pôvodný člen kapely, zhovorčivý spevák Bobby „Blitz“ Ellsworth nám priblížil niekoľko detailov.

Po vypočutí „Ironbound“ som mal dojem, že znie komplexne, je komplikovanejší, ale zároveň je bližšie ku klasickému thrashovému zvuku. Bol to úmysel?
Myslím, že to bol skôr výsledok, nie úmysel. Nie sme príliš veľkí vizionári, chceme len napísať dobrú skladbu. Je to teda o skladbe, nie o zvuku celej nahrávky. Ale výsledný zvuk sa objavil preto, lebo sme na turné k „Immortalis“ veľa koncertovali s thrashovými kapelami – EXODUS, MORTAL SIN, WARBRINGER a tak ďalej. Keď sme začali pracovať na „Ironbound“, mali sme ešte v čerstvej pamäti spomienku na posledný koncert s EXODUS v Berlíne. Vďaka tomu, že sme boli čerstvo po turné, sme to podvedome preniesli na album. Druhá vec, ktorá to ovplyvnila, je naša zostava. Hrali sme spolu stále takmer dva roky a chémia medzi nami bola práve vtedy takémuto typu albumu naklonená. Chémia je vec, ktorá sa stále mení. A podľa môjho názor ide určite o thrash, zakorenený v minulosti, ale je k nemu nový prístup. Vďaka tomu je zaujímavejší ako nahrávka nahraná čisto v duchu roku 1987, lebo prináša súčasný pohľad na thrash metal.

Hneď prvý song na albume, „The Green And Black“ je pre vás dosť netypický, hlavne tým, že má cez osem minút. Takú dlhú pieseň ste na albume nemali už dvadsať rokov. Prečo ste ho zvolili ako úvodnú skladbu?
To je jednoduché – máme na to gule. (smiech) Je to nekonvenčné, málokto to robí, a predsa len, sme a vždy budeme OVERKILL. A napísali sme vlastné pravidlá, ktorými sa riadime. Vlastne je tam len jedno pravidlo: „Neexistujú žiadne skurvené pravidlá, rob si, čo chceš.“ (smiech) Podľa mňa je to hlavne o tom, aby sme prišli s niečím poriadnym, čo sa nám aj podarilo. A kým ešte nie sú vymyslené názvy, tak používame pracovné názvy, a toto bol vždy „Opener“, úvodný song. Pôvodne sme nemali tušenie, aké to bude dlhé. Ale potom sme sa snažili, aby to znelo tak, akoby to malo päť minút, lebo to je znak kvalitnej dlhej skladby. Takže, osem minút znamená poriadne gule. (smiech) 

V OVERKILL je písanie hlavne na tebe a na D.D. Vernim. Keď pracujete na albume, zapájajú sa aj ostatní, alebo prichádzate s drvivou väčšinou nápadov vy dvaja?
Dám ti jasnú odpoveď, keďže si novinku počul a vieš, ako znie. Snažíme sa udržiavať dobrú pracovnú etiku, takže to nie je tak, že by dvaja makali a zvyšok dovolenkoval. Song začína pri bicích, čo je úplný základ. Povzbudzovali sme Rona, aby do toho dal čo najviac surovej energie. Keď sa základ spraví takto, občas to absolútne zmení celý pôvodný náčrt tej veci, na ktorej pracujeme – a už to je vlastne jeho tvorivý vstup, hoci je to vlastne len bubnovanie. Potom je tam Dave Linsk. Jasné, táto nahrávka je brutálna, agresívna, má všetko od depresie až po násilie, všetko samozrejme s pozitívnym koncom, ale koniec koncov, metal je hlavne o gitarách. No a Dave podľa mňa zobral tú brutalitu a agresivitu a išiel s tým akoby na progresívnu úroveň. Čiže opäť, to, s čím príde, mení charakter toho, čo máme. Ak si vezmeš napríklad „The Head And Heart“, kde sa v polovici songu nechal inšpirovať Alexom Lifesonom z RUSH a hrá vlastne riffy, ktoré sa hodia do sedemdesiatych rokov, a mení to na rok 2010. Teda vklad ostatných je takýto – menia celkový výsledok najmä tým, ako hrajú.

Texty v OVERKILL máš na starosti ty. Niekedy mi prídu celkom ťažko rozlúštiteľné...
U mňa to vždy začína vo vnútri, nejakým pocitom. Ak to tak nie je, nepríde mi to správne a úprimné. A nerád píšem len svoje názory, pretože názory sú ako riť, má ich fakt každý. (smiech) Takže nepíšem príliš veľa o politike, skôr používam niečo ako sociálny pohľad, pretože spoločnosť ma ovplyvňuje priamo. Je to intenzívnejší, hlodavejší pocit. Ak by som svoje písanie mal nejako zovšeobecniť, tak by som to rozdelil na niekoľko spôsobov: po prvé ide o oslavu rôznych vecí, po druhé, rád vezmem niečo, čo je jasné a spravím to abstraktným a po tretie píšem o strete problémov a ich riešení. Problémy sú vždy temnou stránkou veci, riešenie je potom ten svetlejší koniec. Myslím si, že texty sú po dôkladnom prečítaní a rozuzlení pozitívne, čo sa v tomto žánri príliš často nestáva. Ak si vezmem napríklad text „The Green And Black“, ten je o tom, že ak môže niečo pretrvať štvrťstoročie ako OVERKILL, tak to nie je výsledok jednotlivca, ale výsledok skupiny, ktorá má väčší rozmer ako samotná kapela. Čo teda celú vec udržiava, sú ľudia, ktorí jej veria, ktorí ju podporujú, nielen kapela samotná. Je tu teda oslavným spôsobom povedané, že je to všetko o nás – o tvorcoch, o tých, čo to počúvajú, o fanúšikoch.

Ako si spomínaš na dni pred vydaním „Feel The Fire“? Boli vtedy OVERKILL divokí?
Aby som sa priznal, mám trochu zmiešané pocity. Bolo to vzrušujúce, bola to zábava, ale nemali sme ani tušenia, čo robíme a o čo sa pokúšame. Naše ciele sme vymýšľali za pochodu a ak sme aj hovorili, že vieme, čo chceme a čo robíme, tak to bolo úplne opačne. Je jasné, že k informáciám sa nedalo dostať tak jednoducho a rýchlo, ako dnes. Promo sme robili kapele tak, že keď bol nejaký metalový koncert v piatok večer v New Yorku, tak sme tam prišli so stovkami letákov s informáciami, kde a kedy je náš ďalší koncert, ktoré sme dávali za stierače. Ďalej sme si podávali ruky s rôznymi ľuďmi, pili sme s nimi, takže to bolo odlišné, ale bavili sme sa. Zábava to bola aj preto, lebo to bolo niečo neznáme, celá thrashová scéna bola niečo nové, a my sme boli pri jej začiatkoch, takže sme boli fakt nadšení. Nikto nevedel, kam sa táto evolúcia dostane a nikto nevedel, čo bude o nejakých 25 rokov. Ja som nemal ani predstavu o druhom albume „Taking Over“, keď sme vydali „Feel the Fire“. Proste sme si užívali prítomnosť. Dnes si tiež užívame, ale je tam veľa skúseností, ktoré pretavili ten chaos zo začiatku do dnešnej podoby. Začínali sme chaosom a dnes je to kontrolovaný chaos.

Členovia kapely majú rôzne vedľajšie projekty – D.D. založil BRONX CASKET CO., Dave Linsk hrá v SPEED/KILL/HATE, ty si robil speváka v projekte THE CURSED. Čo pre teba tieto projekty predstavujú a čo z nich získavaš?
Z môjho pohľadu, THE CURSED mi priniesli špecifický umelecký výstup, paralelný s OVERKILL. Vždy som bral vedľajší projekt ako niečo, čo sa hudobne odlišuje od kapely, lebo počúvam rôzne hudobné štýly. Závisí to hlavne na nálade. Jasné, som metalista, ale ak je hudba dobrá, je dobrá aj pre mňa a páči sa mi, nech je to čokoľvek. Ale späť k otázke – THE CURSED mi priniesli schopnosť vnímať spev z inej perspektívy. Takmer všetky vokály na tom albume sú totižto o oktávu nižšie, ako spievam bežne v OVERKILL, sú uhladenejšie, viac rock 'n' rollové. Zistil som, že dokážem zvládať aj vokálne linky posadené nižšie. Niečo z toho som použil aj na „Ironbound“ - napríklad v jednej časti „Give a Little“, na začiatku „The Head And Heart“ je naopak veľmi nízky, až deathový vokál, ktorý sa u mňa objavil tak pred štyrmi alebo piatimi rokmi a naučil som sa ho používať až pri práci na THE CURSED. Takže niečo prenášam aj do OVERKILL. Je to príležitosť skúšať nové veci a vyvíjať sa ďalej. Myslím, že ak sa niekto rozhodne, že už nechce ďalej experimentovať, učiť sa, napredovať a povie si, že to, čo vie, je všetko, čo potrebuje, tak už nemôže byť vôbec kreatívny. 

Posledné roky je o thrashovú scénu obrovský záujem, ktorý neustáva. Prichádzajú nové a nové kapely, zatiaľ čo staršie sa stále držia na scéne a majú silnú pozíciu. Čo si o tomto trende, ak sa to dá tak nazvať, myslíš? 
Je to paráda, skvelá vec. Podľa mňa je to unikátna, historická udalosť. Tieto nové kapely sú po dlhých rokoch úplne prvé kapely v rámci metalu, ktoré prišli a povedali: „Toto sú naše vzory, sme ovplyvnení MEGADETH, EXODUS, DEATH ANGEL...“ a tak ďalej. A vplyvy, o ktorých hovoria, sú v hudbe identifikovateľné a počuteľné. Taktiež to musí byť skvelé obdobie pre fanúšikov mladších kapiel. Skupiny uznávajú a hovoria o svojich vplyvoch, o svojich koreňoch, koho sú fanúšikmi, a podobne. Fanúšik má možnosť, často na jednom pódiu, počuť naraz „novú gardu“ a jej zdroj, „starú gardu“, ktorá má v sebe stále tie isté hodnoty, ako v začiatkoch. Ak si fanúšik pustí posledné albumy EXODUS, DEATH ANGEL alebo snáď aj „Ironbound“, zistí, že ten pôvodný duch nezmizol, dokonca sa zosilnil. Mladý fanúšik thrash metalu má teda možnosť zažívať históriu aj súčasnosť takmer každý deň, a to je skutočne úžasné. 

Informácie o rozhovore

Odpovedal/-li: Bobby „Blitz“ Ellsworth

Webová stránka:

Informácie o rozhovore

Uverejnené: 2010-01-20 01:31:45

Prečítané: 808x

Autor: Matej Makovický

Matej Makovický

Názory redakcie

Chýba názor redakcie