MONUMENTS - Matt Rose

Britské monumenty

MONUMENTS - Matt Rose

Prvý polrok utiekol ako voda a priniesol mnoho skvelých nahrávok. Netreba ale zaspať na vavrínoch, druhá polovica sľubuje nejeden zaujímavý titul. Medzi kapely s týmto prísľubom patria aj britskí Monuments, ktorí sa mimochodom onedlho predstavia aj v Bratislave po boku Jeffa Loomisa a Vildhjarta dňa 9. novembra v MMC. Vokalista Matt Rose nám obetoval kúsok svojho času a svojimi, niekedy nadmieru strohými odpoveďami, nás oboznámil o momentálnom dianí v kapele, jeho obľúbených interpretoch a pohľade na dianie vo svete. A nie, nezabudol som sa ho opýtať ani na olympiádu.

V prvom rade by som sa rád opýtal na Olympijské hry. Tvoja krajina a samozrejme celý svet žije vo svetle tejto udalosti. Ako to ty ako Brit celé vnímaš? Sledoval si otvárací ceremoniál alebo nejakú zo súťaží?
Užíval som si sledovanie behu mužov na 100 a 200 metrov. Usain Bolt je skutočný charakter. Sledovanie celého priebehu spravil oveľa zábavnejším. Čo sa týka toho ako to vnímam, nedávam tomu nejakú prílišnú váhu, je to len športová udalosť a nie odpoveď k vyriešeniu všetkých problémov vo svete ako sú vojny či choroby, ktorými svet trpí. Je to iba rozptýlenie, po skončení sa všetko vráti do starých koľají a všetci sa môžu vrátiť ku klamstvám a zabíjaniu.

A čo hovoríš na hymnu Olympijských hier v podobe skladby „Survival“ od vašich krajanov Muse?
Prepáč, ale nemal som zatiaľ možnosť počuť tú skladbu. Nahrávky Absolution a Origin of Symmetry sú dva vynikajúce albumy, ktoré obstoja v skúške času. Moja najobľúbenejšia skladba od Muse je Stockholm Syndrome z albumu Absolution.

Teraz však už k Monuments a k ich novému albumu „Gnosis“. Ako si spokojný s novým materiálom?
Nevieme sa dočkať ako si ho všetci budú mať konečne možnosť vypočuť ! Skladby sú naozaj veľmi silné. A toto je ešte len začiatok!

Trvalo istý čas, kým ste dali dokopy nahrávku „Gnosis“ po vašom debutovom EP „We Are the Foundation“. Kde to viazlo? Čakali ste na nejakú rozumnú ponuku alebo to bolo viac o personálnych zmenách?
Tak trochu aj jedno aj druhé. Boli to však viac personálne zmeny, ktoré nás brzdili. Museli sme nájsť nového speváka, o ktorom sme si mohli byť istý, že kapelu potlačí dopredu.

Monuments, podobne ako ich kolegovia Tesseract (aj keď nie v takom rozmere), recyklujú niektoré staršie skladby ako „Admit Defeat“ a „The Uncollective“. Chceli ste im dať nový zvukový šat alebo ste len opäť chceli využiť ich potenciál?
Tieto skladby sú súčasťou albumu „Gnosis“, patria k jeho konceptu, každá skladba bola napísaná za týmto účelom, takže bez nich by sa album neobišiel. Bez týchto skladieb by stratil na plynulosti hudby ako celku.

Jedna z najväčších zmien v radách Monuments bola na pozícii vokalistu, dvaja speváci boli nahradení jedným, Mattom Roseom. Ako pociťuješ tieto zmeny, musí to byť jednoduchšie s menším počtom členov, ktorí majú rovnako veľký prínos pri tvorbe materiálu. Ako sa tieto zmeny prejavili?
S Mattom na palube sme teraz jednoznačne ucelenejší. Všetci sme sa veľmi ľahko prepojili a písanie išlo skutočne hladko.

Mám pocit, že so spomenutými zmenami kapela dospela k určitému vývoju. Hudba sa zdá byť zrelaxovaná, znie veľmi groovy a pohodovo, ale v tom istom čase veľmi tvrdo a intenzívne. Aké to bolo skladať skladby na túto nahrávku?
Trvalo to 3 roky, kým sme dokončili album „Gnosis“, takže to nebolo jednoduché, ale chceli sme zrúcať hranice a dať prístup nezaužívaným akordovým postupom. Vieš, mám na mysli tie mátajúce riffy, ktoré v skutočnosti nedávajú veľmi zmysel na prvé počutie. Myslím, že Allan Holdsworth je v tomto ohľade génius, chceli by sme aj v budúcnosti experimentovať v tomto duchu.

Nielen názov albumu, „Gnosis“, ale rovnako tak názvy niektorých skladieb odkazujú na tzv. „spirituálne poznanie“ s apelom na sebavzdelávanie v našej existencii, aby sme sa vyvarovali polapeniam v dogmách nasledovných davmi. Kto prišiel s týmto konceptom? Môžeš našim čitateľom o ňom povedať niečo viac a tiež o tom, čo na tejto téme fascinuje teba?
(John) Browne prišiel s konceptom o étose a o tom, ako bol odjakživa o vývoji, osvietenstve nevzdelaných v aspektoch spoločenstva, politiky a duchovných tém, ako hudobne, tak i textovo.

Čo si myslíš o djente ako žánri, kam myslíš, že smeruje? Je tu preňho stále nejaká budúcnosť, môže byť stále zaujímavý?
Osobne verím, že pokiaľ tu budú elementy originality medzi umelcami alebo kapelami, ktorí sú súčasťou tejto scény, tak prežije a bude plodný. Ale vieš, leží tam problém potenciálnosti.

Aké kapely počúvaš momentálne a ktoré sú tvoje najobľúbenejšie kapely?
Osobne práve teraz počúvam Damiana Marleyho a Nasa. Rovnako sa mi veľmi páčia nové nahrávky Periphery a Architects. Neustále sa vraciam ku kapelám ako Deftones a Incubus, aj keď aj umelci ako Stevie Wonder a Bobby McFerrin mi nie sú neznámi. Ale môžem povedať v mene celej kapely, že práve fakt, že všetci máme tak odlišný hudobný vkus je to, čo robí kapelu takou, aká je.

Čo ťa inšpiruje ako hudobníka pri procese písania nového materiálu?
Absolútne čokoľvek. Moji spoluhráči, medzinárodná scéna, umenie, pivo, ženy. Všetko ťa to môže inšpirovať v akúkoľvek chvíľu. Bohužiaľ, vrchol mojej inšpirácie prichádza ráno spolu s bolesťou hlavy po prehýrenej noci. Takže nápady vznikajú vtedy, ale zahrať ich neviem až do ďalšieho dňa.

Tento rok sa vraciate do kontinentálnej Európy spolu s Jeffom Loomisom, Vildhjartou a ďalšími. Tešíte sa na toto turné? Máte nejaké očakávania?
Určite! Máme kopec vystúpení a zostava, ako aj miesta vystúpení sú neskutočné. Nevieme sa dočkať, kedy započneme Euroblast tour!

Informácie o rozhovore

Odpovedal/-li:

Webová stránka:

Informácie o rozhovore

Uverejnené: 2012-08-04 01:49:17

Prečítané: 854x

Autor: Tomáš Švonavec

Tomáš Švonavec

Názory redakcie

Chýba názor redakcie