JON LORD

Lord of the Hammond

JON LORD

Priekopník hardrockového Hammond organu, už nežijúca legenda hardrocku a modernej vážnej hudby. Jon Douglas Lord pôsobil na scéne viac ako päťdesiat rokov a nerobilo mu problémy pohybovať sa v priestoroch dvanástkového blues, s ľahkosťou prijímal výzvy pre podmazy v rockových baladách, ale najznámejší je svojou prácou v klasickom hard-rocku a v orchestrálnych kompozíciách modernej vážnej hudby. Jeho osoba sa spája s veľkými menami  hudobného priemyslu ako Deep Purple, Whitesnake, Ashton&Lord a The Artwoods. Po odchode z Deep Purple úspešne predvádzal svoju sólovú orchestrálnu tvorbu a pracoval na zakázku pre rôzne inštitúcie. Aby to nestačilo, v  Austrálii vypomáhal v bluesovej kapelke Hoochie Coochie Men, ktorú založil fenomenálny basgitarista Bob Daisley. Tu ho máme, Jon Lord, bohužiaľ už posmrtne, v celej svojej pôsobivosti v jednom z posledných rozhovorov, ktoré dal.

V prvom rade si veľmi považujem, že sa s tebou môžem porozprávať, si pre mňa jednou z najvýznamnejších rockových legiend a tak hneď spustím prvú otázku. Ako si s hudbou vlastne začínal?

Za kompliment ti veľmi pekne ďakujem a poďme na to. Začal som ako každé malé dieťa, teda na klavíri asi vo veku piatich rokov. Veľmi rýchlo som však pochopil, že hudba je o niečom inom ako len o vybrnkávaní akordov a hraní jednoduchých klavírnych etud a tak som sa presunul do výuky a rozborov veľkých orchestrálnych diel. Následne ma však začal atakovať Little Richard a Elvis a to bolo niečo! Vtedy som sa cítil neuveriteľne šťastný, pretože moja intenzívna láska k hudbe sa rozšírila a už vtedy sa vo mne začal rodiť nápad, ako spojiť tieto dva odlišné štýly. Jednoducho som podvedome začal hľadať ideálny spôsob spojenia týchto dvoch fenoménov.

 

Aký je tvoj terajší vzťah s Ritchiem Blackmoreom?

Ritchie je veľmi zložitá povaha a komplikovaná osobnosť, ale v súčasnosti som s ním zadobre, dalo by sa povedať, že je to lepšie ako kedykoľvek predtým. Zlomovým bodom nášho vzťahu bol rok 1984 keď sme sa dali znovu dokopy a nahrávali sme album Perfect Strangers. Bol to taký test a my sme obstáli. Teraz sme v podstate veľmi blízki priatelia. Keď sme začínali boli sme obaja veľmi mladí a každý z nás chcel mať navrch, a tak sa hudba stala naším bojiskom. Niekedy som mal naozaj pocit, že som s ním vo vojne, hlavne na pódiu. Dosť často mi po koncerte bil pulz tak rýchlo, že som s tým všetkým chcel ihneď praštiť. Aj preto sa po každom vystúpení vždy ozývala z mojej šatne klasická hudba, ktorou som sa ukľudňoval. Takže kúsky od Beethovena, Mozarta či Schuberta. Bez Mozarta by som bol už dávno mŕtvy. Samozrejme mám rád aj Milesa Davisa, alebo Led Zeppelin, dokonca som veľkým fanúšikom Eagles a to by do mňa nikto nepovedal, že?

 

Počúvaš aj opery?

Veľmi zriedka. Prevažne počúvam orchestrálne kompozície a snažím sa vyhnúť výrazu klasická hudba, pretože pod touto terminológiou si veľa ľudí vybaví Mozarta, ale ja počúvam aj Billa Evansa, čo je vlastne jazz.

 

Takže tento druh hudby bola taká tajná zbraň proti Ritchiemu?

Ani by som nepovedal, lebo Ritchie je veľký fanúšik klasickej hudby, veď tie ho odkazy na klasické kompozície sú legendárne. A navyše pozrite sa na neho teraz, veď je úplne ponorený do starej hudby.

 

Vyzerá to tak, že ste nemohli vedľa seba pokojne existovať, ale zároveň ste nemohli žiť jeden bez druhého?

Áno, to si presne vystihol. Sú ľudia, alebo jedinci, ktorých vaše srdce dokáže tolerovať, jednoducho je to také pomyselné Nebo a Peklo. Mne to ale nikdy príliš nevadilo, vždy som dokázal s Ritchiem nájsť spoločnú reč, čo sa ale nedá povedať o Gillanovi, ktorý to mal hodne ťažké a trpel tým asi najviac. Samozrejme, že nechcem predstierať, že som nad vecou. V kapele vždy boli osobné rozdiely, bolo tam proste päť egoistov s rôznymi vyhranenými egami. Je ale smiešne, že keď sme sa prvýkrát stretli, bolo nám spolu fantasticky. A už vtedy sme došli k záveru, že sme si rovní s ohľadom na naše schopnosti a že ich musíme využiť na vytvorenie niečoho zvláštneho a jedinečného. To bolo možné len na základe kompromisov, ale niekedy tie kompromisy neboli ku spokojnosti všetkých piatich. Bohužiaľ. Niekedy to bolo o Gillanovi, niekedy o mne a dosť často o Ritchiem.

 

A čo Roger Glover a Ian Paice?

Ian Paice je veľmi mierny človek a väčšinu času ostáva mimo akýchkoľvek hádok. A Roger? To je samostatná kapitola, to je človek, ktorý za každých okolností chce byť s každým zadobre a vždy a za každých okolností sa snaží vyjednávať. Ešte sa vrátim k Ritchiemu, keď sa na to pozerám dnešnými očami, tak Ritchie bol základným kameňom Deep Purple, on definoval sound kapely a preto mal právo na väčšiu ohľaduplnosť z našej strany. Bohužiaľ, bol aj presvedčený, že to čo chce on je tá jediná správna cesta. Mali sme sa naučiť zaobchádzať s ním.

 

Deep Purple malo niekoľko zostáv, ale Mark II. je definitívne vnímaná ako klasická, prečo?

Bolo ich celkom sedem, z toho tri totožné, ale v rôznom čase. V podstate to má veľmi jednoduché vysvetlenie. V zostave Mark II. sme boli najsilnejší a vznikli najlepšie dosky aj keď veľmi dobrá bola doska Burn, kde chýbala dvojica Gillan/Glover. Zo začiatku sa Gillan v kapele cítil ako cudzinec a vôbec nemal potuchy čo urobiť so svojím nádherným hlasom. Roger vtedy pôsobil ako Ianov tlmočník. Keď ten niečo vyparatil, alebo prišiel s nejakým uleteným nápadom ohľadom spevu, tak Roger to vždy vysvetľoval a vyzdvihoval jeho kvality. Jednoducho postavil sa za neho. Nikto vtedy nevedel ako chce Ian pesničku naspievať, samozrejme okrem Rogera a tak Ian Rogera vždy potreboval. Sú naozaj perfektný tím. Roger je navyše vynikajúci basgitarista a skladateľ. S Paiceom vytvorili výbornú rytmiku a nemajú vôbec potrebu sa na seba na pódiu podívať. Telepaticky o sebe vedia a hrajú v neuveriteľnom súlade. Význam Rogera v kapele netreba vôbec podceňovať, nie je to tichá postava v pozadí, je to vynikajúci textár, skladateľ a vyjednávač, ktorý v kapele urovnal mnoho sporov.

 

Tvoja vášeň pre klasickú hudbu sa objavila aj v niektorých skladbách. Najviac je badateľná v pesničke Anya z albumu The Battle Rages On...?

S konečnou verziou tejto skladby som veľmi spokojný. Po nahratí základnej verzie sme spolu s Ritchiem zistili, že tejto skladbe niečo chýba, že to proste nie je ono. A tak sa pridalo intro a outro v duchu klasickej hudby a potom to bolo perfektné. Klasiké prvky fantasticky priľnuli k tejto skladbe a môžem len povedať, že často pracujeme týmto spôsobom. Boli nahraté moje pracovné verzie a aj Ritchieho a potom sme ich spoločne skombinovali a vidíte funguje to.

 

Čo ťa inšpirovalo k napísaniu sólového albumu Pictured Within?

Je to celé o mojich rodičoch, ktorých som oboch stratil v priebehu jedného roku. Bol to pre mňa veľmi emocionálne a všetko zo seba som vkladal do tejto hudby a takým spôsobom, že výsledok je vo veľmi melancholickej i burácajúcej atmosfére.

 

V roku 2008 si vydal ďalší klasický album The Durham Concerto?

Áno, album vyšiel v januári 2008 a som s ním veľmi spokojný. Nahral sa koncom júla 2007 v Liverpoole vo Philharmonic Hall. Mali sme na nahrávku len dva a pol dňa a vyšlo to úplne podľa mojich predstáv. Je to v podstate klasická trojčasťová podoba koncertu so sólovými partami husieľ, violončela, varhan a hammondiek. Táto kompozícia je venovaná 175 výročiu Durhamskej univerzity a priemiéru mala 20.októbra 2007 v Durhamskej katedrále.

 

Čo mi povieš na tvoju účasť na bluesovom projekte The Hoochie Coochie Men, ktorý je predsa klasickej hudbe dosť vzdialený ?

Mám jedno veľké šťastie, že dokážem hrať množstvo štýlov a navyše ich mám rád. Tak je to aj s blues, veľmi ho mám rád a milujem ho hrať. Stretol som sa s nimi v roku ´03 v Austrálii a Bob Daisley ma požiadal o hosťovanie. Majú tam skvelého gitaristu Tima Gazea, ktorý je navyše aj obstojný spevák. Je to taký austrálsky Clapton so zaujímavým gitarovým štýlom. A to ma dostalo.

 

Blues je veľmi čistá forma hudby a je vzdialená klasickej hudbe. Je to asi veľmi oslobodzujúce hrať takúto hudbu, že?

Áno je to pre mňa určitý druh relaxu. Či už skladby „párplov“, alebo moje vlastné kompozície majú svoje vlastné požiadavky na interpretáciu, ale s blues som zžitý už od polovičky šesťdesiatych rokov, keď sme ho hrávali pre vlastné potešenie. Na tejto hudbe je famózna jej jednoduchá konštrukcia, ktorá umožňuje úplnú slobodu. Podľa mňa by každý klasicky vzdelaný muzikant mal počúvať blues, lebo pokiaľ pochopí tento druh hudby, ako funguje a aká je improvizácia dôležitá v tejto forme hudby, tak ľahšie pochopí napríklad aj tvorbu J.S.Bacha. Úplne súhlasím, že sa nedá študovať len jeden druh hudby a blues je základným koreňom celej populárnej hudby, vrátane hard rocku. Otvorená myseľ je najlepšou vlastnosťou každého muzikanta, samozrejme okrem schopnosti hrať.

 

S týmto bluesovým projektom si sa dostal do klubov. Aký máš pocit byť znovu tak blízko pred publikom?

Hrať v kluboch a na veľkých pódiách, to sú dve úplne odlišné disciplíny. V malých kluboch to je hrať pre ozajstných ľudí, ktorých človek vníma po celú dobu koncertu. Avšak hrať vo veľkých arénach to je len obrovský amorfný dav bez určitej identity. Viackrát som sa pokúšal nájsť si niekoho aspoň v prvých dvoch radách, na koho by bola upriamená moja pozornosť, ale nešlo to. O to viac mám radosti teraz, keď môžem hrať s The Hoochie Coochie Men.

 

Jimmy Barnes je úžasný spevák, kedy si sa s ním zoznámil?

Zahral si s nami pred pár rokmi na našom turné po Austrálii. Dokonca je aj na zázname DVD Total Abandon, kde sa pripojí k Gillanovi v skladbách Speed KingHighway Star. Je to veľmi všestranný umelec. Gillan to oplatil hosťovanim na albume Danger White Men Dancing.

 

Pozrime sa trochu do minulosti na vaše začiatky?

Naše začiatky, bolo to trochu dusné a všetko išlo nejak rýchlo. Moje prvé stretnutie s Ritchiem prebehlo v decembri 1967, čo je už viac ako štyridsať rokov. V januári a februári sa formovala kapela ako taká a v apríli sme už išli do štúdia nahrávať náš prvý album. Museli sme mať rýchlo vlastný repertoár a tak sme spolu s Ritchiem začali spolu skladať. Naše prvé tri albumy vznikli v priebehu osemnástich mesiacov v nejakom nedefinovateľnom progresívnom dobovom štýle a to nás viedlo k zmene. Hlavne tretí bezmenný album nás o tom presvedčil, avšak Rod Evans a Nick Simper so zmenou nesúhlasili a tak odišli. Príchodom Iana Gillana a Rogera Glovera začal vznikať náš charakteristický sound, čo vyvrcholilo albumom In Rock. Ťažký zvuk a priamočiarejšie skladby oproti predchádzajúcim experimentom ukázali smer, ktorým sme sa nasledújúce tri roky mali uberať.

 

Čo ťa viedlo k myšlienke urobiť Concerto For Group and Orchestra?

Stalo sa to pár rokov pred tým, keď som sa dostal k vinylu Dave Brubeck Quartet a New York Philharmonic a ja som si vtedy pomyslel, že by to bol dobrý nápad spojiť rockovú kapelu a veľký orchester. V tej dobe som písal hodne materiálu ovplyvneného klasickou hudbou a pár drobných vecí sa aj objavilo na prvých doskách Deep Purple. A v roku 1969 keď sme už boli hodne známi, tak som si všetkých posadil a po pár drinkoch som to na nich vybalil. Predložil som im svoj nápad a kupodivu nepovedali nie, dokonca náš manažér hneď zahlásil, že kedy má zarezervovať Royal Albert Hall.

 

Ako na teba, ako vtedy na relatívne mladého človeka zapôsobila legendárna Royal Albert Hall?

Je to prekrásne miesto, i keď akusticky nie celkom vhodné, ale chodíš po pódiu, kde pred tebou stáli umelci, ktorých poznáš a uznávaš ich, je to nepredstaviteľne vzrušujúce. Navyše sme tam hrali s orchestrom kompozície, o ktoré sa ešte nikto nepokúsil. Začali sme skúšať v máji 1969, aby v septembri toho istého roku mohla byť premiéra.

 

Po albume In Rock a úspešnom Concerto for Group and Orchestra ste asi mali dilemu, ktorým smerom sa uberať?

Máš pravdu, bola to dilema, lebo obe nahrávky vznikali v podstate v rovnakom čase. Ale museli sme pokračovať v smere nastolenom albumom In Rock, lebo orchestrálny smer predsa len nie je vhodný pre rockovú kapelu. Všade bolo napísané, že ja som chcel naďalej pokračovať v orchestrálnom štýle, ale nie je to pravda. Myslel som si, že Concert bol len dobrý nápad a experiment a dáva mi to za pravdu aj fakt, že jeho ďalšie prevedenie sa uskutočnilo až v roku 2000. Bol som úplne spokojný, že hrám rockovú hudbu ako hráč na hammondky. Som doteraz veľmi hrdý, čo sme dokázali s Purple a že som známy ako rockový inštrumentalista. Vtedy som mal nejaké nápady, ktoré som si chcel vyskúšať a mal som šťastie, že sa to podarilo.

 

Tie tri nasledujúce roky boli veľmi plodné. Štyri štýlotvorné albumy a legendárna zostava Mark II. Ako sa na to pozeráš dnes?

Vtedy sme boli pod obrovským tlakom a boli sme tak povediac dojná krava, stroj na peniaze. Nebola to veľmi dobrá doba. Očakávania zo strany fanúšikov i manažmentu a napriek tomu vznikli úžasné skladby. To len celé dokazuje, že sme dobrí muzikanti a dokázali sme pracovať pod tlakom i keď na konci toho všetkého sme skončili skoro na mizine. Rozpory v kapele v roku 1973 nadobudli veľké rozmery, čo viedlo k odchodu Gillana, ktorý bol na tom naozaj zle a potreboval na čas vypnúť. Blackmore donútil manažment, aby odišiel aj Glover. Tieto dve rozhodnutia boli veľmi zlé a viedli k pomalému rozkladu celej kapely.

 

Po odchode Gillana a Glovera ste natočili klasický album Burn, ale už nasledujúcim albumom ste sa otočili smerom k funky a soulu ?

Máš pravdu, Burn je naozaj silná doska s klasickým soundom Depp Purple, ale pri Stormbringer už mal Ritchie plnú hlavu svojich Rainbow a tak to nechal všetko na Davida a Glena. Nehovorím, že táto doska je vyslovene zlá, ale mohla byť s Ritchieho pomocou o mnoho lepšia. Je to zmätený album, Burn nastavil laťku dosť vysoko a tu sa stratilo mnoho energie aj Glenovou závislosťou na alkohole a drogách.

 

Ako sa pozeráš dnes na album Come Taste The Band?

S porovnaním s klasickými doskami Mark II. je to veľmi progresívne. Už albumom Burn prím začali preberať Coverdale s Hughesom a v tomto prípade im padol do rany aj Tommy Bolin. S Gillanom by tá progresia vyzerala asi trochu inak. Je len veľká škoda, že tento materiál je prehliadaný a nedocenený. Myslím si, že aj po tých rokoch je dobrý, poctivý a má pevné miesto v katalógu kapely.

 

Ako si sa cítil po rozpade Deep Purple, keď si bol členom Whitesnake?

Vo Whitesnake som bol len obyčajným hráčom na klávesy. Bola to kapela Davida a moje nápady sa nikdy nestretli s jeho pochopením. Ale aj tak si myslím, že pár dobrých albumov sme vydali ako Ready and WillingCome and Get It. Sú na nich vynikajúce nápady, dobré výkony a veľký počet vynikajúcich skladieb. Po piatich rokoch som bol stále len najatý sideman a tak som odišiel. Coverdale hovorí, že som odišiel do zreformovanej Mark II., ale bolo to tak, že sa to stalo šesť mesiacov pred Gillanovým telefonátom s dotazom pre znovuzrodenie Deep Purple.

 

Aké bolo prvé stretnutie v reformovanej zostave Mark II. v roku 1984?

Bolo to fantastické. Bol to jeden z najlepších okamihov v mojom živote a je to aj zdokumentované v klipe k Perfect Strangers, kde je záber keď sme sa stretli v štúdiu. Tie úsmevy sú naozaj skutočné, dokonca aj Ritchie sa usmieval. Bol to prekrásny rok. Písať nové skladby bola úžasná vec a veľká zábava a dokonca aj prvé spoločné turné bolo bez akýchkoľvek zádrhelov. Začali sme na konci roku 1984 v Austrálii a skončili v Knebworthe v roku 1985.

 

Kedy znovu začali vyskakovať na povrch staré rozpory?

Všetko začalo v priebehu nahrávania ďalšieho albumu The House of Blue Light, vtedy znovu vyskočili rozpory medzi Gillanom a Ritchiem a išlo to všetko dolu kopcom, až to vyvrcholilo odchodom Gillana.

 

Po odchode Gillana ste na jeho miesto zobrali Joe Lynn Turnera, prečo?

Ja osobne som Joea do kapely nechcel, bolo to úplne na hovno, i keď z odstupom času to bolo najlepšie riešenie. Ale vtedy som bol zásadne proti nemu. Je paradox, že nikto ho nechcel, teda okrem Ritchieho a predsa sme ho prijali.

 

Viem, že ste skúšali viacerých spevákov a jedným bol aj Jimi Jamison zo Survivor. Prečo ste nezobrali jeho?

Jimi k nám chcel nastúpiť, navyše jeho vokál znel fantasticky. Odskúšali sme si ho na viacerých skúškach a chceli sme ho, ale jeho manažment ho presvedčil aby sa radšej upriamil na sólovú dráhu a on poslúchol. Bohužiaľ. Ale môžem povedať, že je to naozaj škoda, lebo keby si počul ako odspieval Highway Star, tak by si padol na zadok. Proste skvelé. Zahrali sme si aj veci ako Sail Away alebo Maybe I´m A Leo a bol naozaj brilantný. Myslím si, že v tej dobe bol pre nás najlepší.

 

A čo Terry Brock, ten bol tiež vyhovujúci?

Áno. Je to skvelý spevák a frontman a keby sa Gillan nevrátil, tak album Purpendicular by sme pravdepodobne urobili s ním.

 

Ešte ma zaujíma kapitola bez Ritchieho a tým je koncertná šnúra s Joe Satrianim?

Keď nás nechal Ritchie v štichu pred japonským turné, tak promotér vyhlásil, že musíme nájsť adekvátnu náhradu, alebo nás zažaluje. Tak nás napadol Joe, my sme ho požiadali a proste bol skvelý. Ostal u nás skoro osemnásť mesiacov, ale potom mal záväzky inde a museli sme sa rozlúčiť. A potom sme si mysleli, že to zabalíme...

 

Ale na scénu prišiel Steve Morse, však?

Pre výber gitaristu sme si urobili malý prieskum a každý z kapely napísal jedno meno na lístok a na všetkých bol Steve Morse, ktorého Roger videl naživo a doporučoval ho. Zavolali sme mu a to ostatné čo sa potom udialo už je známa história. Jeho krst ohňom prebehol na koncerte v Mexiku v novembri  1994 a my sme zistili, že je radosť s ním hrať, vniesol medzi nás novú chuť do tvorby a hrania.

 

Je väčším prínosom pre kapelu ako Ritchie?

To je naozaj nezvyklá otázka. Je veľmi ťažké odpovedať bez toho, aby som nekritizoval Ritchieho. Ritchie v poslednej dobe len plnil svoje záväzky, ale Steve ide do všetkého naplno. Čo však Steve nemá, je sloboda, lebo je v Deep Purple, teda v kapele kde sa musú pridŕžať jej dedičstva a to je pre neho naozaj veľký záväzok.

 

Teraz by ma zaujímal dôvod tvojho nečakaného odchodu z kapely?

Už som tých koncertov a cestovania mal plné zuby. Chcel som, aby sme si rok dali pauzu, aby som sa mohol sústrediť na svoje projekty, ale zbytok kapely to odmietol s odvôvodnením, že v súčasnej dobe sa nepredáva toľko nosičov, a tak prioritou kapely je koncertovanie. Bolo veľmi ťažké odísť, predsa bola to moja kapela, ktorú som rozbehol spolu s Ritchiem...

 

Kto navrhol Dona Aireyho ?

Ľudia z nášho manažmentu sa ma opýtali, čo si myslím o Donovi ako o mojej náhrade a ja som len skonštatoval, že nikto iný by sa mojej úlohy nezhostil lepšie ako Don Airey.

 

Veľmi sa mi páčil spôsob, akým si odišiel na tvojom poslednom koncerte s Deep Purple...

Posledný koncert prebehol v Hammersmith Apollo v septembri roku 2002 a keď som hral svoje sólo na začiatku skladby Perfect Strangers, zinscenoval sa krátkodobý výpadok prúdu a zhasli všetky svetlá, ktoré svietili na pódium a keď sa znovu rozsvietili, na mojom mieste za klávesami bol už Don. Držím mu palce, lebo je to vynikajúci inštrumentalista a príjemný človek a myslím si, že bude tradíciu dodržiavať, i keď jeho štýl je predsa len trochu iný ako môj. Patrí do Deep Purple a funguje to.

 

Sleduješ aj naďalej dianie v Deep Purple a tvorbu Ritchie Blackmorea?

Ale áno, počúvam všetko čo vytvoria, zaujíma ma to. Veľmi ma zaujal párplovský album Bananas, možno že aj preto, lebo na dvoch skladbách som spoluautor. Nakoniec tieto tracky dopadli trochu inak ako som predpokladal, ale sú výborné. Je aj pravdou, že sú tu aj skladby, ktoré sa mi vôbec nepáčia. Je to hlavne kompozícia Haunted, ktorú naozaj vôbec nemusím. Je to však len môj názor a vôbec sa nemusí zhodovať s tvojím, alebo s inými. Zatiaľ posledný album Raptures From The Deep je fantastický, až mi je ľúto, že som už na ňom nezučastnil. A čo sa týka Ritchieho, tak to ma zaujíma len z akejsi povinnosti, lebo nie je to, čo by som mal rád.

 

Ktorú udalosť považuješ za vrchol svojej kariéry muzikanta?

Je ich určite viacej. Ako jeden z najväčších by bolo originálne predstavenie Concerto For Group and Orchestra v Royal Albert Hall, potom by nasledoval Californian Jam, ktorý síce bol bez Gillana, ale vykazoval fantastickú atmosféru. Nesmiem zabudnúť ani na vydarené koncerty v sedemdesiatom prvom a druhom, keď Gillan každú show s nesmiernou pompou a okázalosťou spieval Child in Time, až nám všetkým stály vlasy dupkom. A samozrejme vrcholom mojich muzikantských schopností boli improvizačné duely s Ritchiem, ktoré sme mali v našich najslávnejších časoch.

 

V roku 2008 Deep Purple oslávili štyri desaťročia na scéne. Myslíš si, že sa niekedy podarí dostať všetkých členov, včítane Roda Evansa, Nicka Simpera, Joe Lynn Turnera, či dvojicu Coverdale/Hughes na jedno pódium? Samozrejme, že by nesmela chýbať ani klasická zostava Mark II.

To je môj sen, ale nemyslím, že sa to niekedy podarí. Toto výročie sa ani nijak zvláštne neoslavovalo, už len z toho dôvodu, že Deep Purple je naďalej stále veľmi silná kapela, ktorá momentálne točí ďalší album a následne bude pokračovať v koncertných turné. Možno po ďalšom albume by sa dalo o tom ale len uvažovať v čisto teoretickej rovine, lebo si nemyslím, že by všetci na to mali chuť. Aj keď sa Ritchie nechal počuť, že na krátku spomienkovú šnúru by sa nahovoriť dal. Takže ako taká šanca tu je, ale aj tak si myslím, že je to len sen, ktorý sa nikdy nesplní.

 

Si považovaný za špičkového proponenta Hammond organu vo svete. Aké ešte používaš klávesové nástroje?

Ešte v sedemdesiatych rokoch pred masovým rozmachom syntetizátorov som si ich vyskúšal v niekoľkých skladbách na albume Who Do We Think We Are. Myslím si, že nie som ten pravý, ktorý by mal používať tieto výdobytky technologického sveta a navyše ma ich možnosti nejak zvlášť neoslovili. Treba sa skôr zamerať na tvorbu Keitha Emersona alebo Ricka Wakemana, lebo to sú tí praví ľudia, ktorí vedia s nimi narábať a sú zároveň aj skvelí. Nedá sa týmto nástrojom odoprieť určitú užitočnosť a môže byť s nimi aj zábava, ale ja som v tomto staromilec a milujem svoje klasické hammondky, alebo piano. Je pravdou, že v priebehu tých dlhých rokov sa u mňa nazbierali aj rôzne technologické hračičky moderného sveta.

 

Aký si mal rok 2008 a aké sú tvoje plány pre ďalšie roky?

Absolvoval som presne šesť predstavení s Concerto For Group and Orchestra v Holandsku, Nemecku, Taliansku, Švajčiarsku a v ďalekej Austrálii. Začal som pomaly pracovať na svojom novom albume, ktorý bude postavený hlavne na hammondkách. Nebude to žiadny cross-over s klasickou hudbou, bude sa jednať o priamočiarejší štýl s minimom strunových, či dychových nástrojov. Dávam dokopy koncertnú kapelu, lebo chcem urobiť turné po Spojenom kráľovstve, čo je pre mňa niečo úplne nové, lebo nikdy som nepodnikol vlastné sólové turné vo svojej rodnej krajine.

Ďakujem za rozhovor.

 

Jon Lord zomrel 16-teho júla 2012, necelé tri roky po tomo rozhovore, ktorý bol uverejnený v dnes už neexistujúcom časopise High-End.

Informácie o rozhovore

Odpovedal/-li: Jon Lord

Webová stránka: https://jonlord.org/

Informácie o rozhovore

Uverejnené: 2016-07-16 16:42:22

Prečítané: 620x

Autor: Maťo Hoza

Maťo Hoza

Názory redakcie

Chýba názor redakcie