BOB DAISLEY

Basgitara v rukách protinožca

BOB DAISLEY

Naozajstný pionier hardrockovej basovej gitary, skutočná legenda hardrocku a heavy metalu. Robert „Bob“ Daisley, pôsobiaci na scéne viac než štyridsať rokov, patrí medzi najznámejších a najvplyvnejších umelcov južnej pologule. Ľahko sa pohybuje vo vodách blues, nerobia mu problémy náročnejšie linky progresívneho rocku ani krehké melódie rockových balád, ale najlepšie sa cíti v agresívnej rytmike klasického hard rocku, alebo šialenom podmaze heavy metalového riffovania. V jeho životopise sa objavujú najväčšie mená hudobného priemyslu ako Gary Moore, Rainbow, Uriah Heep, či nesmrteľný madman Ozzy Osbourne. Jeho bankové kontá rastú pod náporom tantiém za nesmrteľné hity, ktorých je spoluautorom a popritom jeho skromnosť a plachosť je až neuveriteľná. Tu ho máme, Bob Daisley v celej svojej genialite a skromnosti.

 

Je to neuveriteľné, ale ja sa rozprávam s legendou, ktorá navyše netvrdí, že si tento titul zaslúži, ale len bola v správnom čase na správnom mieste. Ale začnime pekne od začiatku, od tvojho detstva v Sydney, kde si prvý raz chytil do rúk basgitaru v štrnástich rokoch?

No, s tou legendou si to prehnal, ale s tou basgitarou máš pravdu. Niekedy v mojich trinástich rokoch ma chytila hudba, ako každého mladého človeka a ja som začal brať hodiny hry na klasickú gitaru. Chodil som do triedy, kde bolo asi dvadsať žiakov a po pár lekciách sme si mali vybrať, na aký nástroj budeme hrať v školskej kapele. Boli sme na malej exkurzii a mne bolo hneď jasné, že basgitara, ktorá je akousi chrbticou kapely, je ten najzaujímavejší nástroj. Takže po roku driny hry na gitaru som sa naučil základy hudby a potom som prešiel na samovýučbu hry na basgitare. Niekedy okolo roku 1964 mi mama, inak veľmi naklonená mojej hudobnej kariére, kúpila moju prvú basu značky Futurama. Najstaršia sestra ma zásobila rock´n´rollovými doskami a ja som sa učil napodobňovaním basových figúr najväčších legiend vtedajšieho hudobného mainstreamu.

 

Ale prečo si sa rozhodol pre basgitaru?

Basgitara mi jednoducho učarovala, nebolo v tom nič iného. Dokonca môj učiteľ hudby vyhlásil, že by som raz v budúcnosti mohol byť veľmi dobrý gitarista. Ale mne sa basgitara dostala do krvi a zostala tam. Očarila ma svojím zvukovým objemom, mäkkým teplom a funkciou v rámci kapely.

 

Kto konkrétne ti v mladosti učaroval a ktorí basgitaristi a skladatelia ťa ovplyvnili?

V prvom rade to bol basista Jet Harris z britských The Shadows, ktorí vytŕčali z rady kapiel hrajúcich inštrumentálnu rockovú hudbu. Potom prišli nesmrteľní Beatles a následný boom britských beatových kapiel. S napätím som počúval McCartneyho melodické linky, či zohratú rytmiku Bill Wyman a Charlie Watts. Potom prišiel James Jamerson z Tamla Motown a medzi mojich najväčších hrdinov patrí Jack Bruce a jeho blúdivý bass, či Ronnie Wood, ktorý hral na basgitaru na famóznych doskách Jeffa Becka „Thruth“ a „BeckOla“. Nesmiem zabudnúť aj na Johna Paul Jonesa z Led Zeppelin. Čo sa týka skladateľov, tak tu je neprekonateľná dvojica Lennon-McCartney.

 

V ktorom okamihu si si uvedomil, že si sa stal muzikantom, ideš na pódium a skladáš pesničky?

Stalo sa to veľmi skoro. Už v štrnástich som koncertoval na stredoškolských akciách a vtedy som si uvedomil, že práve hudba je to čo by som chcel v živote robiť.

 

Gitaru sme už prebrali, ale nikdy si nemal chuť stať sa spevákom alebo bubeníkom?

Nechci počuť, ako to vyzerá, keď spievam, hahaha... Ale je pravda, že vždy ma priťahovali rytmy a môj záujem o bicie je až taký, že mnohokrát v štúdiu, keď spolupracujem s mnohými hudobníkmi, či už to bol Lee Kerslake, alebo Carmine Appice vždy čiastočne participujem na vzniku beatových a bubeníckych vzorcoch, či brejkoch.

 

Vo svojich dvadsiatich rokoch si odišiel z Austrálie do starej Európy. Musel to byť desivý zážitok?

Aby som to trochu poopravil, mal som už dvadsaťjeden rokov a naozaj bola to obrovská zmena v mojom živote. Doteraz mi nie je jasné, ako som sa k tomu odhodlal. Na druhej strane bolo to veľmi vzrušujúce a dobrodružné. V dnešnej dobe sa ľahšie, jednoduchšie a dokonca aj lacnejšie cestuje, ale v roku 1971 bolo dosť nepredstaviteľné opustiť rodičov a odísť na druhý koniec sveta. A tak som sa ocitol v Londýne, kde som vedel o pár ľuďoch z Austrálie, ako spevák Clive Coulson, s ktorým som spolupracoval ešte doma v Sydney. Zobral ma do kapely Mecca, popri ktorej mixoval nejaké veci pre Led Zeppelin. Clive sa narodil v Londýne, ale vyrastal na Novom Zélande, potom sa vrátil do Spojeného kráľovstva pracoval pre Jeffa Becka. V rokoch 1969/70 znovu žil na južnej pologuli, tentoraz v Sydney, kde sa k nám pripojil ako spevák, lebo na Novom Zélande mal kapelu, kde spieval. Raz dostal telegram od manažéra „zeppelínov“ Petra Granta, ktorý ho chcel na ďalšiu spoluprácu a tak odišiel. Keď som sa dostal do Londýna prebýval som u neho päť týždňov. Bola to hrozná diera a ja som sa pretĺkal ako upratovač a stavebný robotník, kým som nedostal prácu v reštaurácii, čo ma trochu postavilo na vlastné nohy. Raz prišiel Clive za mnou do reštaurácie a na papieriku mal napísané telefónne číslo na bluesového gitaristu Stana Webba, ktorý mal kapelku Chicken Shack. Táto skupina bola jednou z tých veľkých bluesových kapiel spolu s Fleetwood Mac a Savoy Brown. Stan bol oproti týmto bluesrockovým kapelám predsa len viac zameraný na ortodoxné blues, čo mi nesmierne imponovalo a vyhovovalo. Veľmi veľa som sa od neho naučil, bol naozaj výborný gitarista a showman. Až členstvom v Chicken Shack sa začala moja naozajstná kariéra muzikanta, nadobudol som dôveryhodnosť a popularitu.

 

Ešte sa vráťme k tvojmu odchodu z Austrálie. Počul som že tomu predchádzali veľmi zvláštne okolnosti v tvojej vtedajšej kapele Kahvas Jute?

Je pravda, že kvôli Kahvas Jute som dopadol tak, že som sa nakoniec ocitol v Londýne. V tej dobe bol v kapele aj spevák a gitarista Dennis Wilson a bubeník Dannie Davidson, ktorý mal veľmi smiešnu manželku, niečo na spôsob Yoko Ono a s nimi vznikali bizarné situácie. Ja som v tej dobe prechádzal ťažkým obdobím, rozchádzal som sa s priateľkou a tak som z kapely odišiel. Oni chceli odísť do Londýna skôr ako ja, mne sa to však nikdy nepáčilo a aj to bol jeden z dôvodov prečo som z kapely odišiel. Do Londýna odleteli v máji 1971 a už v júli mi telefonovali aby som prišiel, lebo bezo mňa nemajú ten patričný sound. Povedal som OK, predal som svoj Marshall, staré auto a kúpil som si letenku. Na to mi volali znova, že už si niekoho našli... Ale rodičia, sestra a priatelia ma podporili a ja som nakoniec predsa odišiel do veľkého sveta ukázať, čo vo mne vlastne je.

 

Stretol si sa s nimi v Londýne?

Ale áno. Dennis bol trochu v rozpakoch, ale nemohol za to, lebo rozhodnutie urobil Dannie a jeho Yoko. Ale stalo sa, čo sa malo stať. Aspoň ma to naštartovalo, lebo z vlastnej vôle by som do Londýna nikdy neletel. Je pre mňa zadosťučinením, že sa im obzvlášť nedarilo a časom sa vrátili domov.

 

Spolupracoval si po týchto udalostiach s niekým z Kahvas Jute?

V súčasnosti je v Hoochie Coochie Men gitarista Tim Gaze, ktorý bol gitaristom Kahvas Jute na prvom albume a s Dennisom Wilsonom som pracoval v kapele Mecca ešte s Cliveom Coulsonom. V poslednej dobe sme Tim, Dennis a ja napísali spolu niekoľko skladieb a sú vskutku dobré, naozajstný hard rock.

 

Po Chicken Shack tvoja kariéra nabrala vzostupnú krivku, ale prečo si sa rozišiel so Stanom Webbom?

S Chicken Shack som nahral jeden album „Unlucky Boy“ a po katastrofálnom turné po nemeckých kluboch sme sa rozišli. V roku 1973 som vstúpil do radov Mungo Jerry mali sme hit „Alright Alright Alright“ a nahral sme album „Long Legged Woman Dressed In Black“. Ku koncu roka 1974 mi zavolal Stan Webb a zatiahol ma do svojho nového projektu Stan Webb Band. V tejto kapele sa mihol aj Robert Blunt, neskorší gitarista Roberta Planta. Táto zostava spolu zotrvala len rok potom som dostal príležitosť si zahrať si s pôvodným gitaristom Hawkwind Huw Lloyd Langtonom, Paulom Nichollsom z Lindisfarne a gitaristom Lutherom Grosvenorom zo Spooky Tooth. Spolu so spevákom Steve Ellisom sme vytvorili formáciu Widowmaker a nahrali sme debut pre Jet Records. Druhý album, už s novým spevákom Johnom Butlerom ma presvedčil, že tadiaľ cesta nevedie.

 

A potom prišlo prvé veľké obdobie s Rainbow. Pokiaľ viem, Ritchie Blackmore ťa osobne pozval, aby si sa pripojil ku kapele?

Na konci amerického turné Widowmaker koncom augusta 1977 mi môj priateľ Dick Middleton, s ktorým som pracoval v dobe Mungo Jerry, povedal, že Ritchie, ktorý je jeho dobrým kamarátom, hľadá basáka do Rainbow. A či nemám záujem... Samozrejme, že záujem som mal a tak sa uskutočnila schôdzka s Ritchiem, kde sme si dali zopár pív a osobne ma pozval na konkurz. Preklepli už štyri desiatky basákov, ale nemohli nikoho vhodného nájsť. A tak som prišiel zahral som si a na konci mi Ritchie povedal: „Ak chceš, tak ten flek máš.“ A ja som sa zmohol len na stupídnu odpoveď: „Budem o tom premýšľať.“ Jediným dôvodom mojej vyhýbavej odpovede bol fakt, že som bol pred Ritchieho despotizmom varovaný. Hovorilo sa o ňom: „Človeka použije na tri mesiace a potom ho vymení.“ Je to sranda, ale v mojom prípade sa to nestalo. Nakoniec som v Rainbow ostal dlhých osemnásť mesiacov, bola to pre mňa obrovská skúsenosť, lebo som sa prvý raz ocitol v profesionálnej kapele so svetovým úspechom, ktorá bez problémov zaplnila aj veľké arény. Ritchie je veľkou inšpiráciou a skvelým gitaristom a doteraz mám s ním vynikajúci vzťah. A veľmi ma zarmútila strata Cozy Powella, s ktorým som tesne pre smrťou plánoval nejaké nahrávky. Nebolo nám to súdené.

 

O Ritchiem je známe, že je to komplikovaná povaha, ale zaujímalo by ma, ako sa ti spolupracovalo s Ronnie James Diom?

Vtedy sme veľmi nespolupracovali, lebo všetko mal pod palcom Ritchie. Bola to predsa jeho kapela. Dio ma oslovil ale oveľa neskôr, a to na konci roku 1998, keď mi zavolal, že potrebuje basáka na svoje nadchádzajúce škandinávske turné. Vtedy sme sa trochu zblížili, i keď pracovať s ním bolo veľmi zvláštne, bol to perfekcionista a nestrpel konfrontáciu. Navyše v tej dobe mi zomrel otec a ja som nebol obzvlášť dobre naladený. Myslím si, že schopnosť pracovať s ním závisela od okolností a individuálneho prístupu.

 

Teraz by som sa rád opýtal na nástroje. O tebe je známe, že máš rád Fendery. Máš svoje obľúbené basgitary a koľko ich vlastníš?

Mohol by som ti dať aktuálny zoznam mojich nástrojov, ale to by bolo viac než zdĺhavé a tak ti vymenujem aspoň tie najdôležitejšie a najobľúbenejšie. Začnem Fendermi. ´61 P Bass som použil na „Diary Of Madman“ dúhovom „Long Live Rock´n Roll“, albumoch Uriah Heep „Aboming“ a „Headfirst“, ale aj na sabbathovskom „Eternal Idol“. ´62 P Bass bola počuť na nahrávkach Garyho Moora a v niekoľkých trackoch Ozzyho albumu „No More Tears“. Mám aj ´57 P Bass so zlatou patinou, ktorá pôvodne patrila Johnovi Entwistlovi. Ročník ´54 bol použitý na albume „No More Tears“ a ´64-ka mi pomohla dosiahnuť dobový sound na Hedrixovom tribute albume „In From The Storm“ v skladbe Bold As Love so Stevom Vaiom, Paulom Rodgersom a Tony Williamsom. Veľmi si považujem aj ´82 Jazz Bass v raritnom zlatom prevedení a v mojej zbierke sa nachádzajú aj modely Gibson, konkrétne EB3 Bass 1960, EBO Bass 1960 a EB1 Bass 1958. V skladbe „Flying High Again“ som hral na Hofner Violin Bass ´63 a mám aj klasickú Hofner Cavern Bass z reedície z roku 1990, keď bolo vyrobených len tisíc kusov. Je to tá basa, ktorú používal Paul McCartney. Vzácna je aj Rickenbacker 4001S Bass dotneck, fireglow, ktorých je známych len dvesto kusov. Vlastním aj semiakustickú Framus Star Bass, presne takú akú mal Bill Wyman. Nechýbajú ani Ibanez fretless Bass a päťstrunová Ibanez. A struny?... posledných tridsať rokov len Picato string.

 

Si spoluautor niekoľkých významných skladieb, a tak by som sa rád opýtal na proces vzniku skladby. Akým štýlom tvoríš, vznikne skôr hudba alebo text?

Je to rôzne, niekedy si zapíšem fragmenty textu, inokedy ma napadne určitý riff alebo sekvencia melódie, keď si len tak cvičím na basu. Väčšina skladieb vznikla práve na basgitare, veľmi často v spoločnosti gitaristu, či už Randyho, Jakea, Zakka, či Micka Boxa. Riffy a melódie prichádzajú ako prvé a väčšinou to bolo v súčinnosti s muzikantmi s ktorými som práve v tej dobe pôsobil. Vokálne melódie si vytváral už Ozzy sám, ale s textami sme mu tiež pomáhali. Jednoducho si to nahmkal, alebo naspieval hatlaninou a potom sa na jeho melódie a frázy sa dotvárali texty. Niekedy prišiel s nápadom, témou alebo len s dobrým názvom skladby. Pamätám si na skladbu „Thank God For the Bomb“ z albumu „Ultimate Sin“, na ktorú som nevedel napísať text. Názov bol a tak som nakoniec vytvoril text o veľkých vojnových konfliktoch a zbrojení.

 

Myslel som si, že Ozzy si texty píše sám...

Nie vôbec nie, nikdy nebol básnikom, aj v Black Sabbath písal skoro všetky texty Geezer. Jedine raz prišiel s jedným riadkom „Suicide Solution“ a ostatné som dopísal v duchu jeho nátury, takže to vyzerá, že je to jeho autobiografický text. Ale počul som, že sa vychvaľoval, že napísal text o samovražde Bona Scotta. Pravdou je, že Ozzy vtedy veľa pil a v tom alkoholovom opojení nebol schopný nič napísať. Pochybujem, či vôbec ten jeden riadok je jeho vlastný, lebo on sa vtedy zmohol akurát na: „Víno je fajn, ale whisky je rýchlejšia.“ Bon bol môj kamarát a veľmi ma zobrala jeho smrť, ale skladba je o Ozzym a nie o Bonovi.

 

Ako sa Ozzy stavia k tomu, že si spolu s Lee Kerslakeom znovu nahral klasické skladby z albumov „Blizzard Of Ozz a Diary Of a Madman“ pod hlavičkou Living Loud?

Správa sa veľmi hlúpo, lebo sa tvári akoby tie skladby boli iba jeho. To poukazuje na nedostatok rešpektu ku mne a Kerslakeovi a to nehovorím o Randym, ktorý sa už k tomu vyjadriť nemôže. Bez ohľadu na to, akú neprávosť Ozzy pociťuje, je to klasický prípad frontmana, ktorý si privlastňuje všetky zásluhy, lebo skladby vyšli na albume pod jeho menom. Faktom je aj to, že my sme žalovali Ozzyho za neplatenie autorských tantiém práve za skladby z týchto dvoch albumov.

 

Nikdy som nepočul o problémoch, ktoré si mal s Ozzym. Čo ťa viedlo k odchodu od Ozzyho?

V roku 1979 sme kapelu založili my traja, teda Ozzy, Randy a ja. Ozzy silou mocou chcel Tommy Aldridgea, ale ten mal záväzky niekde inde, a tak som do kapely dotiahol Lee Kerslakea z práve rozpadnutých Uriah Heep. Keď začal hrať, Randy a ja sme sa na seba pozreli a podľa výrazu na Randyho tvári som videl, že Lee je ten človek, ktorého hľadáme. Avšak po vydaní albumu Blizzard a po prvom britskom turné už bol Aldridge voľný, a tak sa Ozzy spolu so Sharon Arden chceli zbaviť Kerslakea a zobrať Tommyho. Ja som však nesúhlasil. Veď načo niečo opravovať, keď nič nie je pokazené. Neskoršie, v dobe „No More Tears“ mi Ozzy dal za pravdu, že Lee je prínosom pre každú kapelu. Po druhom albume „Diary Of a Madman“ nás však oboch vymenil za Rudyho Sarza a už spomínaného Aldridgea, ktorí už išli na turné. Chémia prvej zostavy Ozzyho bandu už nebola nikdy zopakovaná. Nikdy som však necítil, že by mi Ozzy nejako ukrivdil. Veď veľakrát potom som bol prizvaný na ďalšie nahrávanie a skladanie. Nikdy to nebolo o osobných problémoch, skôr o manipulácii zo strany manažérov.

 

Si človek, ktorý mal tú možnosť stráviť čas s Randym Rhoadsom, porozprávaj o ňom.

Prvýkrát som Randyho videl v kanceláriách Jet Records v Londýne roku 1979. Stretol som sa s Ozzym v jednom nočnom klube, kde vystupovala kapela Girl, ktorá mala podpísnú zmluvu s Jet. Chcel som stretnúť s niekým z Jet Records, lebo som práve odišiel z Rainbow a hľadal som si nové angažmán. Ozzy práve podpísal zmluvu s Jet a ponúkol mi miesto v kapele, lebo mal o mne dobré referencie. Začali sme skúšať spolu s lokálnymi hudobníkmi, lebo v tej dobe žil Ozzy v Stafforde. Čoskoro ho to prestalo baviť a všetkých vykopol. Potrebovali sme gitaristu, dobrého gitaristu. A ten prišiel v podobe Randyho, ktorý priletel z L.A. Bolo mi povedané, že je to učiteľ hry na gitaru a ja som si hneď predstavil staršieho pána s trúbkou oblečeného do papúč a starého županu. Prišiel mladý chudý chalan, myslím, že mal dvadsaťdva rokov, bol to úžasne skromný človek a vynikajúci muzikant. Hneď medzi nami zafungovala chémia a pri skúškach sme pripravili kostry prvých skladieb bez spevu a škopkov. Randy mal v pozadí svoje klasické hudobné vzdelanie, nie ako mnohí gitaristi, ktorí majú jazzový alebo bluesový feeling. Tým pádom jeho hra bola v rocku svojím spôsobom novátorská.  Randy bol veľmi jemná povaha, nebol nikdy agresívny a nikdy nekričal. Mal suchý zmysel pre humor, často bol sarkastický, vôbec to nebol typický Američan. Mal netradičné koníčky a zaujímal sa o rôzne veci. Pamätám sa, ako raz išiel na pobrežie neďaleko Brightonu na výstavu železničných modelov. Jeho nezmyselná smrť bola veľká strata pre hudbu.

 

Moja ďalšia otázka mieri k tvojim dnešným aktivitám a tým je projekt Living Loud a bluesová kapelka Hoochie Coochie Men?

Keď som sa v roku 1997 vrátil do Austrálie, spojil som sa Timom Gazeom, ktorý so mnou hrával v Kahvas Jute. Dohodli sme sa, že vytvoríme združenie muzikantov a budeme hrávať klasický blues po kluboch. Kapelu sme nazvali podľa bluesového štandardu z pera Willie Dixona The Hoochie Coochie Men. Keď v roku 2003 bol v Sydney Jon Lord, pozval som ho k sebe na večeru, pri ktorej vznikla myšlienka Jonovej spolupráce s naším bluesovým projektom a dohodli sme sa na piatich hosťovačkách na koncertoch v Melbourne, Sydney a Queenslande. Show v Sydney bola nafilmovaná a vydaná ako DVD. Následne sme sa dohodli a  nahrali aj štúdiový album plný ťažkého blues ovplyvneného klasickým hardrockom. Už Dixon pred rokmi povedal veľkú múdrosť: „Blues sú korene, všetko ostané je len ovocie“.

 

A čo projekt Living Loud?

Po koncerte Hoochie Coochie Men v Sydney v roku 2003 mi bolo navrhnuté aby sme spolu s Jonom Lordom a Jimmym Barnesom, hosťujúcim vokalistom, urobili niečo ďalšie v podobnom duchu. Voľba na bubeníka padla na Lee Kerslakea a známych gitaristov by sme brali len na hosťovania. Ľudia majú radi hrdinov typu Gary Moore, Brian May, alebo Jake E.Lee. Ale po stretnutí so Stevom Morseom u neho na Floride, išla myšlienka s kopou gitarových hostí rýchlo do stratena. Keď prišiel Jimmy Barnes a začal spievať bolo jasné, že nič netreba meniť, žiadni ďalší gitaristi alebo speváci. Bohužiaľ Jon Lord dokončoval svoje sólové aktivity a tak ho zastúpil Don Airey, ktorý nakoniec na albume nahral všetky klávesové party. Už veľa krát som s Kerslakeom uvažoval o nahratí týchto starých Ozzyho skladieb, ktorých sme spoluautormi. Je to taká naša osobná pocta pre nášho kamaráta Randyho Rhoadsa.

 

Máš nejaký nesplnený sen?

Zahrať si s Jeffom Beckom, vždy to bol môj hudobný hrdina a ja by som rád niečo s ním urobil. Raz som sa aj odhodlal a zavolal som mu a povedal, že je najlepší.

 

Na záver, vyslov posolstvo pre ďalšie generácie...

Vždy som sa snažil byť úprimný k sebe aj k ostatným a hudba je jedna z najdôležitejších vecí v mojom živote. To, čo som dokázal, je len súhra do seba zapadajúcich náhod a ja som za to vďačný.

Informácie o rozhovore

Odpovedal/-li: BOB DAISLEY

Webová stránka: http://www.bobdaisley.com/

Informácie o rozhovore

Uverejnené: 2016-07-08 10:02:10

Prečítané: 750x

Autor: Maťo Hoza

Maťo Hoza

Názory redakcie

Chýba názor redakcie