BLAZE BAYLEY

Heavy metal. ktorý nezomiera

BLAZE BAYLEY

Bayley Alexander Cook, známejší pod menom Blaze Bayley je nezmar, s ktorým osud zohral nejednu nečestnú hru a rovnako nešetril ani ranami pod pás. Blaze Bayley za svoje zviditeľnenie môže ďakovať hlavne päťročnému pôsobeniu na speváckom poste v radoch legendárnych Iron Maiden, kde v roku 1994 vystriedal Brucea Dickisnona, ktorý sa v tej dobe rozhodol svoje zlatom vykladané hrdlo zamieriť na vlastnú sólovú kariéru. Blazeov hlasový fond nedosahoval rozsah Brucea Dickinsona, rovnako ako jeho strohejší a statickejší prejav na pódiu neoplýval magickou charizmou svojho predchodcu. Na pohode mu nepridali ani respiračné choroby, ktoré ho v tej dobe potrápili, no i napriek tomu, že mnoho skalných fanúšikov Iron Maiden ho v kapele nevedelo vystáť, dokázal so skupinou stvoriť skladby, ktoré Iron Maiden aj po jeho odchode do dnešných dní hrávajú. Temnejšie vyznenie tohto materiálu nebolo náhodné, ako neskôr potvrdila vydarená sólová tvorba nesúca spočiatku jednoduchú menovku Blaze. No nie všetko, na čo Blaze Bayley siahol, sa menilo na zlato, ako to bolo v prípade výberového konania do Iron Maiden. Sólový projekt trpel aj častými personálnymi zmenami a sudičky mu skutočne neboli prehnane naklonené. No nebol by to Blaze Bayley, keby sa vzdal aj v situácii, kedy sa úplne rozpadla vlastná kapela. Opätovný návrat v podobe tohtoročného mimoriadne podareného albumu „The Man Who Would Not Die“ však vrtkavú šťastenu opäť rozhneval a prišla ďalšia nečakaná rana z kategórie najzbabelejších podpásoviek – 6. júla 2008 Bayleyho žena a manažérka Debbie upadá po mozgovej mŕtvici do kómy, z ktorej sa do dnešných dní neprebrala. Blaze Bayley ju bol pozrieť v nemocnici aj v deň, keď sme mali dohodnutý termín telefonického rozhovoru. Značný časový sklz spolu s citeľne unaveným hlasom speváka nesľuboval žiadne pozitívne správy. Môj obdiv a vďaka patrí spevákovi aj za to, že i v takejto neľahkej situácii bol ochotný odpovedať na naše otázky. 

Ako prežívaš tieto neľahké dni?
Je to ťažké, ale snažím sa vydržať a robiť, čo je v mojich silách. Beriem to tak, že to robím pre moju ženu – ona nám zabookovala všetky tieto koncerty a vďaka nej sme vôbec mohli nahrať náš nový album. Je veľmi šikovná, lepšieho manažéra som ani nikdy nemal. Stále je ale v hlbokej kóme, bez náznakov pokroku, ale nestrácam nádej, že sa všetko zlepší. Môže to trvať síce veľmi dlho, ale motiváciu mám.

Ako v tomto svetle vnímaš nový album? O čom sú texty a čo bolo tvojou inšpiráciou pri písaní?
Túto nahrávku si dosť cením aj kvôli tomu, že som vlastne musel od základov vybudovať novú zostavu celej kapely. Väčšinu textov spája motív pomsty a inšpiráciou bol môj vlastný život za posledné roky -  mnoho ľudí ma odpísalo, nahrávacia spoločnosť ma okradla o peniaze, zlé rozhodnutia nedobrých manažérov, len samé problémy a nepríjemnosti. Značná časť nahrávky je preto aj o tom, ako sa zviecham a dokazujem im, že ich nepotrebujem na to, aby som stvoril dobrú hudbu. Mne stačí dôvera a podpora od fanúšikov, rodiny, kamarátov a kapely. To je to, čo potrebujem. Texty odrážajú to množstvo frustrácie, čo som zažil, ale aj to, ako som sa rozhodol nevzdať sa a bojovať za to, v čo verím, napriek ľuďom, ktorí tvrdili, že to už nedokážem. 

Takže „mužom, ktorý nezomrie“ (The Man Who Would Not Die), si vlastne ty? 
Je ním každý, kto sa odmietne vzdať.

Čo vlastne bolo na tom manažmente zlé?
Boli to v podstate rovnaké problémy, aké sú pri všetkých veľkých spoločnostiach. Nie je to o hudbe a fanúšikoch, len o produkte a biznise. Keď nejaké texty tvoríš týždne a mesiace, nie je to predsa len nejaký produkt, je to časť môjho života.

Keď porovnáš „The Man Who Would Not Die“ s predchádzajúcimi nahrávkami, kde vidíš, že sa tvoja hudba za tie roky zmenila?
Za tú dobu sa zloženie kapely mnohokrát zmenilo, či už sa vymenila celá zostava, alebo išlo len o zmenu na nejakom poste, vždy je tam nejaký vplyv na hudbu. Tento album sme nahrávali v celkom novej zostave, pokojne môžem povedať, že je to vlastne nová kapela. Každý z nás predtým tvoril v nejakých iných zoskupeniach, ale táto konštelácia bola pre nás všetkých rovnako nová. Hneď na začiatku sme sa dohodli, že nie je dôležité, kto príde s nejakým nápadom, ale že bude rozhodovať len a len kvalita nového materiálu. Každý zo skupiny má na výsledku svoj podiel, ale najdôležitejšie sú aj tak tie skladby samotné. Išlo o to, aby mala každá svoju vlastnú identitu a vlastnú výpovednú hodnotu a preniesla poslucháča odniekiaľ niekam smerom, akým sme my chceli. Počúvali sme spoločne celé skladby a zameriavali sme sa na to aby sme zneli dobre ako kapela a aby dobre zneli aj samotné skladby. Žiadne bezhlavé individuálne zviditeľňovanie sa, či zbytočné predvádzanie sa. A v tom je podľa mňa oproti minulosti aj najväčší rozdiel vo zvuku tohto albumu. Znieme oveľa viac ako skupina, ako jednoliaty celok. 

Po zostave z predošlého albumu „Blood And Belief“ nezostala ani stopa. Čo viedlo k takej radikálnej zmene?
Prišla mi z Poľska ponuka na nahranie živého DVD, čo sa javilo byť skvelou príležitosťou na môj návrat v dobe, keď bolo okolo mňa už dosť veľké ticho. Chcel som kapelu, ktorá by hrala výlučne len pre mňa a aby sa taká zostava sformovala pod menom Blaze Bayley. Musel som však na to nájsť nových ľudí, lebo moji spoluhráči, s ktorými som v tej dobe fungoval, už mali podohadované aj iné projekty a nebolo možné utriasť dátumy tak, aby všetko mohlo adekvátne fungovať. Tak som našiel Nicolasa Bermudeza a Davida Bermudeza a potom Jaya Walsha a Lawrenca Patersona, vytvorili sme novú zostavu a následne spoločne aj nový album. A myslím, že je to najlepšia zostava, akú som kedy mal a svoj vplyv na to má asi aj to, že pre každého z nás je práve táto kapela prvoradou prioritou.

Takže to môžem chápať tak, že všetky tieto problémy mali v konečnom dôsledku ten efekt, že tvoja kapela a hudba je ešte silnejšia ako bola predtým?
Áno, som o tom presvedčený. Museli sme bojovať, nič sme nedostali ľahko a tobôž nie zadarmo. To nás posilnilo.

Keď sa pozrieš do minulosti, čo vnímaš ako najhodnotnejšie udalosti v tvojej speváckej kariére?
Bolo toho príliš veľa, aby som mohol vybrať len jednu vec. Ale teraz mi robí radosť táto nová zostava a v živej pamäti mám aj tohtoročný Hedbanger's Open Air festival v Nemecku, to boli skutočne úžasné momenty - vďaka podpore od ľudí, ktorí sa tam prišli pozrieť. Nesmierne ma tešia lojálni fanúšikovia, ktorí za mnou stáli v každej situácii a je skvelé zistiť, koľko ich vlastne je. Takisto mi radosť urobilo aj to množstvo nových poslucháčov, ktorí si skupinu s chuťou vypočujú.

Ako by si porovnal svoje pôsobenie v rôznych zostavách počnúc Wolfsbane? Nestalo sa ti, že by si v niektorých fázach kariéry cítil, že ti chýba niečo z toho, čo si predtým mal? 
Za takú dlhú dobu sa človek výrazne zlepší na poli spevu i v skladateľských schopnostiach, takže v tých neskorších fázach máva podstatne viac dôvery v seba samého a vo svoje vlastné schopnosti, čo je nesmierne dôležité. Oproti tým začiatkom boli neskoršie zostavy celkovo podstatne skúsenejšie. Wolfsbane bola oveľa viac rock and rollovo orientovaná skupina. Boli sme mladí, divokí a vymýšľali sme plno šialeností. Terajšia kapela je omnoho profesionálnejšia a podstate viac sústredená na svoju hudbu.

Vieš si stále spomenúť ako si sa dostal do Iron Maiden a ako ten celý prijímací proces vlastne vyzeral?
Jasné, boli to ťažké skúšky. Museli sme sa naučiť desať skladieb a potom ich odspievať so skupinou. Išiel som do toho bez ohľadu na to, ako to mohlo dopadnúť, chcel som to vyskúšať. Iron Maiden je jedna z mojich najobľúbenejších kapiel, legenda tvrdej hudby. Druhá skúška bola už aj v štúdiu, išlo celkovo o dosť dlhý proces. Ale o to šťastnejší som bol, keď na záver vybrali práve mňa. Cítil som sa veľmi poctený a bol som na to hrdý. Istú dobu mi aj trvalo, kým som si začal uvedomovať, že spievam také skvelé skladby v takej legendárnej skupine. Bol to jeden z vrcholov v mojom živote. 

Aký je to pocit vkročiť na pódium pred niekoľko tisíckami kričiacich fanúšikov? Dokážeš to nejako priblížiť?
Nie, to sa skutočne nedá popísať. Je to podobné, ako keby si sa v tom momente načisto fyzicky vyparil. Nedá sa to nijako bližšie priblížiť...

Nedávno som videl starší záznam skladby „The Trooper“ v tvojom podaní z dôb, keď si ešte hrával s Iron Maiden. Bol tam nejaký problém s fanúšikmi v predných radoch, zdal si sa tam poriadne vytočený. Spomínaš si aj na takéto momenty?
Áno, bolo tam šesť fanúšikov v publiku, čo začali po mne pľuvať. Po tom, čo som vysvetlil tým ostatným vysvetlil, že je pľujem na pódiu len kvôli tomu, aby som v tých podmienkach dokázal odspievať svoje party, bola tá šestica vyvedená z budovy. Nie je to fér, keď šesť ľudí kazí koncert dvadsiatim tisíckam lojálnych fanúšikov. A to je to, čo ma najviac rozčúlilo. 

Ako dnes hodnotíš svoju účasť v Iron Maiden? Bolo to dobré rozhodnutie?
Bola to skvelá príležitosť. Umožnilo mi to naučiť sa nesmierne veľa nového o speve a písaní skladieb. Ale hlavne som získal mnoho sebadôvery. Ten pocit, keď cítite podporu a záujem toho obrovského  množstva fanúšikov Iron Maiden, to je niečo výnimočné, čo sa inde ani nedá zažiť. Bola to výborná skúsenosť, takže späť na tú dobu pozerám s dobrými spomienkami. Nesmierne si ale cením to, že sa časť fanúšikov Iron Maiden po mojom odchode prišla pozrieť aj na moju novú skupinu a že sa im páčila aj táto hudba.

Pár týždňov dozadu si sa ako hosť ocitol aj v rozhlasovej show Brucea Dickinsona. Ako si s tam cítil?
Bol to veľmi zábavné, s Bruceom Dickinsonom sa už poznám poriadne dlhú dobu, ešte od čias môjho pôsobenia vo Wolfsbane. Dokonca sme sa poznali skôr, ako som spoznal Iron Maiden. Dobre sme sa zasmiali, byť jeho hosťom bola zaujímavá situácia. Na druhej strane pre mňa to bola dobrá možnosť prezentovať našu novú tvorbu. S Bruceom vychádzame veľmi dobre a za túto príležitosť som mu vďačný. 

Nie až tak dávno ťa zas spomínal aj Paul Di'Anno, keď povedal, že si si údajne ani nevedel spomenúť na text „Running Free“, keď si s ním stál na jednom pódiu. Čo je na tom pravdy?
Ak sa dobre spomínam, išlo o festival Rock The Nations v Turecku a bol to fantastický festival. Tamojší fanúšikovia boli neuveriteľne skvelí a to je to, čo mi utkvelo v pamätí, nie to, čo a ako som spieval. 

A je medzi vami aj nejaké napätie, alebo spolu vychádzate bez problémov?
Nie, nie sú medzi nami nijaké problémy. On vždy pre tlač o mne hovorí hlúposti, ale ja sa o to nezaujímam. Takže vždy keď sa niekde stretneme, povieme si ahoj a je to vybavené (smiech).

Toto leto ste mali len zopár koncertov, chystáte aj nejaké turné k novému albumu?
Jasné, na podporu nového albumu chceme venovať zvyšok tohto roka a i celý budúci, takže  hlavná časť by sa mala začať ešte v októbri tohto roku a mali by sme pokračovať aj v roku 2009.

Ako to zatiaľ vyzerá s odozvami na nový album?
Je to veľmi dobré, z čoho mám samozrejme veľkú radosť. Najviac ma ale teší, že mnoho fanúšikov, ktorí vlastnia už všetky moje nahrávky tvrdí, že práve „The Man Who Would Not Die“ je najlepšia z nich. Myslím, že je to dobrou vizitkou novej zostavy.

A čo tvoje najbližšie plány?
Navštevovať moju ženu v nemocnici, zopár skúšok pred štartom nového turné a tiež by nebolo zlé zložiť aj nejaký nový materiál. 

S Wolsfbane už nemáš žiadne ďalšie plány?
Minulý december sme odohrali päť vianočných koncertov, takže je možné, že nejaké ďalšie pribudnú aj tento december, ale ešte sme o tom nehovorili. 

Informácie o rozhovore

Odpovedal/-li: Blaze Bayley

Webová stránka:

Informácie o rozhovore

Uverejnené: 2008-09-11 23:11:53

Prečítané: 775x

Autor: Matej Žáry

Matej Žáry

Názory redakcie

Chýba názor redakcie