Brutal Assault 2019

Brutal Assault 2019

„Brutal Assault je opäť vypredaný“ - hlásili organizátori z Obscure Promotion už približne mesiac pred vypuknutím 24. ročníka tohto jedinečného festivalu. Kto nevyužil predpredaj, ľutoval a zháňal lístok na poslednú chvíľu, do Jaroměře sa každopádne chystala horda fanúšikov z rôznych kútov sveta. Vojenská pevnost Josefov, bájne miesto činu, privítala prvých nedočkavcov opäť už v utorok. Naša redakcia sa warm-up party nezúčastnila, radi však uvítame vaše postrehy na túto zahrievaciu udalosť. Ale teraz si už poďte s nami zaspomínať na samotný Brutal Assault - formou zhrnutia niekoľkých desiatok vystúpení, ktoré sa nám z toho mora 130 interpretov podarilo vidieť…

A tých 130 interpretov nebolo len tak kadejakých. Line-up bol natrieskaný skvelými menami - za pomyselných headlinerov by sa dali označiť MESHUGGAH, EMPEROR a PARKWAY DRIVE, ale každý si, ako vždy, našiel to svoje. Škoda len zopár zrušených kapiel - postupne vypadla MYRKUR, moji obľúbení MONSTER MAGNET, The OBSESSED či GOST, čo je však mimo dosahu organizátorov.
Čo však po štvrťstoročí práce organizátori majú, sú dlhoročné skúsenosti. Vojenská pevnosť bola vypredaná už pár týždňov vopred a festivalová atmosféra nakazila fanúšikov už pri príchode do areálu. Areál pevnosti oplýval novinkami, napríklad sa objavilo dokumentárne kino a rozšírená relaxačná zóna v Bastione X, prípadne expozície Fear House a Junktown. Palec hore aj za väčšie pokrytie plochy pred pódiami umelou krytinou. Za štyri dni niečo napršalo a vďaka tomu sa čiernoodenci nemuseli brodiť v blate.  Nečakali nás žiadne fronty na vstupe, dobíjanie čipov sa dalo vyriešiť vopred online a tak stačilo zobrať si absinthovú limonádu a ísť rovno pred jedno z dvoch hlavných pódií.


STREDA:

Dospávání úterní warm-up party nijak nepřekazilo náš plán si vychutnat středeční kapely již ze samotného startu. Hlavní stejdže prvně rozezvučili čeští ELYSIUM a příjemně tím nakopli den všem časně příchozím. Jejich technický death metal s prvky core a thrashe byl adekvátním předkrmem širokého menu, které BA letos přichystalo.
O hodinu později nám podalo progovou transfuzi z nového alba „Fire By The Silos“ britské trio TOSKA. Čistě instrumentální záležitost se dala brát sice jako podkres pro „očichávání areálu“, ale mnohem lepší bylo se ponořit do všech těch hudebních, vzájemně protkaných linek, protože kluci skládat hudbu rozhodně umí. Zní trošku jako TESSERACT bez vokálů.
Úplným obratem byl navazující set japonských CROSSFAITH, kteří urvali kus mediální pozornosti toho dne jen pro sebe. Digitální experiment s tvrdými kytarami, melodickými refrény, pořádnou dávkou beatů a solidním vokálem pořádně rozhýbal kotel pod hlavním pódiem.

Festival pre mňa začal už skoro poobede, keď na pódium nabehli Dáni HEXIS, mixujúci black a metalcore. Publikum sa evidentne ešte len rozohrievalo a bolo prinajlepšom vlažné, ale štvorici to hrá slušne a majú svoj originálny zvuk. Možno by sa k nim hodil živelnejší pódiový prejav, i tak mal môj Brutal Assault veľmi príjemný rozjazd.
Po prechádzke areálom som stihol pár songov sympatických hardcoristov SLAPSHOT. Vokalista si nerobil ťažkú hlavu z tržnej rany na tvári, zvesela krvácal a kapela hrala. SLAPSHOT sú evidentne jednou z mála HC skupín, ktoré na pódiu moc nekecajú a radšej hrajú. A ľudia? Tí už skákali a surfovali na rukách svojich kumpánov v kotli.

Hneď potom prišli na vedľajšie pódium TOSKA. Inštrumentálny progressive rock/metal s občasnými djentovými vsuvkami by sa možno lepšie hodil na menšie pódium, ale do komplikovaných rytmov a vzdušných gitarových melódií sa dalo jednoducho ponoriť a čas ubiehal bez problémov. TOSKA naživo fungovali ešte lepšie než z albumu.
Nastal čas na chvíľku relaxu, kontrolu vegánskej i nevegánskej sekcie stánkov a zrazu už čas na kanadských prog/thrashových mimozemšťanov VOIVOD. Tí vydali výborný album “The Wake” a čo sa chémie týka, sú na vynikajúcej úrovni. V Josefove predviedli stále len rozohrievajúcim sa ľuďom profesionálny set. Novinky sa miešali s klasikami ako “Overreaction”, no a tradične vysmiata kapela si vystúpenie užívala. Pri záverečnej pecke “Voivod” jednoducho zavesil gitarista Chewy v záchvate usmiateho šialenstva gitaru na speváka Snake a proste na minútku odišiel z pódia. VOIVOD boli vždy príjemne podivná kapela a na Brutale tento štatút potvrdili. Od thrashu cez rock 'n' roll až po progresívny metal, to všetko v priebehu 45 minút zaznelo.

Ja som do areálu dorazil až v neskoré popoludnie a rovno na hlavnú plochu (tzv. Emperor square), krátko pred začiatkom vystúpenia ENSIFERUM. Fíni patria medzi špičku európskeho melodic death/folk metalu a hoci na posledných doskách príliš neoslnili, dnes aj vo štvorici predviedli energickú show. V prvom bloku zazneli staršie veci, takmer výlučne z dosiek "Victory Songs" a "From Afar". Nostalgia zapracovala a z ich setu som odchádzal aspoň milo prekvapený… Avšak už v polovici, takže nemôžem súdiť, či ku koncu nešli s kvalitou materiálu dole.
Môj skorší odchod zapríčinila účasť FORGOTTEN SILENCE na treťom pódiu (tzv. Obscure stage). Moravská legenda sa pre túto príležitosť zamerala na svoj kultový album "Thots" a výsledok stál za to. Duel mužských a ženských vokálov, ako i zmes progresívneho, avant-gardného deathu, občas až death/doomu, sa v tom mori kapiel určite nestratila. Nielen pamätníci si prišli na svoje.

FORGOTTEN SILENCE byli výjimeční tím, jak dokázali vybočit od ostatních kapel, a přitáhnout fanoušky doomu i starého zvuku českého death metalu. Nicméně časově překrývali koncert SOILWORK a začátek nám tak unikl. Švédy jsme zachytili hrát z letošní placky “Verkligheten“, po které následoval průřez nejlepšími hity, na které fanoušci nedokázali říct ne a hromadně zpívali s Björnem, jak se ostatně dalo čekat.
Co se ještě dalo čekat, byl epický a energický kotel na ukrajinské JINJER, kterým vévodí půvabná Taťjana. Její dokonalý hlas (jak ten melodický, tak hluboký growl), přesvědčivý projev a neuvěřitelné charisma vypaluje za sebou ohnivou čáru. Pokud jste je prošvihli, tak máte ještě letos šanci v Praze, nebo pak v Bratislave.

SOILWORK nastupovali za prvého dažďa toho večera a začali na plné obrátky, akurát počas úvodnej novinky “Arrival” haproval mikrofón. Napokon však bola ich zvuková stena pekne vyvážená. Dve gitary, spev, klávesy aj zdatného bubeníka Bastiana bolo počuť čisto a koncert ubiehal rýchlo a profesionálne. Napokon, muzikanti sú v SOILWORK špičkoví, a spevák Speed falošne zatiahol možno len zo dvakrát. Trochu by som im vyčítal setlist, kde miestami zaradili menej úderné skladby (“Drowning With Silence” alebo “The Akuma Afterglow”). Každopádne, výkon bol oproti zimnému vystúpeniu v Bratislave o niečo lepší. Vrcholom koncertu bol, prekvapivo, nový kúsok v setliste “The Living Infinite I”. Platí, že SOILWORK sú rozbehnutí a vo vrecku majú dobrý nový album. Po ich vystúpení na Brutal Assaulte nemohli byť fanúšikovia nešťastní.
Následne nabehli na pódium JINJER. Pár skladieb som zhliadol. Sympatickí moderní Ukrajinci hrajú ako stroj a s veľkou vervou. Akurát by nemuseli melodické vyhrávky púšťať z pásky, ale to je drobnosť.

Funeral doomových kapiel hrá na Brutale vždy minimum, jedna z nich sa však predstavila už v úvodný deň. A boli ňou nenápadní Bielorusi WOE UNTO ME, ktorí si zahrali v Octagone, síce ešte za svetla, ale zato s jemným mrholením, ktoré sa k ich hudbe vcelku hodilo. Hudobne sa jednalo o veľmi pomalé hradby riffov sprevádzaných klávesami a pomerne progresívne motívy mi pripomenuli Francúzov MONOLITHE. Pochvalu si zaslúži i frontman s kvalitnými čistými spevmi, ktoré ešte jeden z gitaristov podporil growlingom. Niet divu, že samotní SHAPE OF DESPAIR sa prihovárali, aby si táto kapela zahrala v Josefove.

Krysiukova BATUSHKA sice čarovala s vykuřovadly a tělesnými ostatky seč mohla, hudebně ovšem nedostála očekávání a davy tak stály řádně rozčarované. Potlesk byl vlažný, své nadšení si držely jen přední řady, ovšem z těch zadních, očividných zastánců Drabikowského, se ozývaly nesouhlasné výkřiky: „Fakeťuška!“

Vonku sa schyľovalo na dážď, ale na menšom pódiu na podstatne väčšiu živelnú pohromu. Bahenní EYEHATEGOD z New Orleans konečne prišli aj s ich ostro znejúcou, najšpinavšou možnou verziou BLACK SABBATH s mizantropickými textami. Už len názvy “Sister Fucker” alebo “Kill Your Boss” veľa napovedia. “ Spevák Mike Williams mal vážne zdravotné problémy, takže si návštevníci festivalu mohli ďakovať, že EYEHATEGOD prišli a nakopali im zadky. Skvelé vystúpenie bolo skrz-naskrz pomalé, depresívne, a preto úžasne efektívne. Mikov frustrovaný krik neskôr vyzýval ostatných, nech zabijú svojho šéfa a spoločne s hrubou gitarou Jimmyho Bowera sa zarezávali čím ďalej, tým hlbšie. Na konci snáď už nikto nemal vôľu žiť a presne o to kapele išlo. Extatickí fanúšikovia spokojnú kapelu priateľsky vyfuckovali a bolo po jednom skvelom koncerte. Sludgoví fajnšmekri si užívali a právom by som EYEHATEGOD zaradil medzi top 10 festivalu.

Prehrávanie celých albumov je poslednú dobu v móde a tento fakt zaregistrovala aj švédska stálica THERION, ktorá si prišla zaspomínať na zásadné dielo symphonic metalu, opus s názvom "Theli". Od tohto kroku som nečakal takmer nič, avšak nostalgia sa ozvala opäť. Kapelu, vedenú gitaristom Christoferom Johnssonom, na pódiu sprevádzal mini-zbor (t.j. spevák Thomas Vikström + dve hosťujúce vokalistky) a táto početná zostava sa vkusne popasovala s 23 rokov starým materiálom. Je zbytočné popisovať jednotlivé skladby - "To Mega Therion", či "Nightside of Eden" samozrejme zazneli a Švédi nezabudli ani na tých niekoľko inštrumentálnych medzihier. Viac-menej spokojnosť, nie všetci budú súhlasiť (po vystúpení som sa stretol s pozitívnymi i negatívnymi názormi), ale stojím si za tým, že symfonický metal si zaslúži na Brutale svoj priestor.

Ak boli EYEHATEGOD v top 10, tak jeden z top 5 výkonov predviedli hneď následne PRONG. Tommy Victor a spol. prišli do Josefova osláviť 25 rokov od vydania svojho najznámejšieho albumu “The Cleansing”, ale zahrali novšie i staršie veci. Neustále burcovali publikum a skvele vystavaný setlist - na ňom boli skladby thrashové (“For Dear Life”), punkové (“Ultimate Authority”) aj groove metalové (klasiky ako “Snap Your Fingers, Snap Your Neck”). Chémia tria fungovala v ten večer bezchybne - občas sa predviedol basák Jason, občas kapelník Tommy Victor a občas neznámy bubeník, ale nikdy nie na úkor piesní a takmer hardcorovej intenzity. Intímnejšie pódium im sedí omnoho viac než naposledy to hlavné. PRONG boli na Brutale bezchybní a svoju relatívne jednoduchú hudbu so silnými riffmi naservírovali ostro a úprimne.

PARKWAY DRIVE vážne nie sú moja šálka kávy, takže dávam prednosť mladému francúzskemu telesu DELUGE. Kombinácia moderného post-blacku s post-HC znie v ich podaní dôstojne a hoci hudobne neponúka nič prevratné, predsa si dokázala udržať pozornosť slušne zaplneného Octagonu.
Mierime do progresívnych vôd a s radosťou vítame na hlavnej ploche švédskych atmosferikov CULT OF LUNA. Ich prepracovanému sludge/post-metalu som nikdy neprenikol úplne do hĺbky, dnes si však môžem odškrtnúť ďalšie silné predstavenie. Tri gitary sú na moje pomery až príliš (teda ak práve nehrajú IRON MAIDEN) a pri slabšej znalosti tvorby som sa v dlhých kompozíciách strácal, nadšené reakcie kolegov ma však utvrdili v tom, že išlo o mimoriadnu show.

Z PARKWAY DRIVE som videl iba koniec, ale dohrávali pred slušne reagujúcimi masami ľudí. Pomáhali si pyrotechnikou a prácou s publikom, a hoci nie je ich hudba príliš objavná, bavila. Prvý deň býva v areáli trochu prázdnejší, nie však tento rok. A áno, CULT OF LUNA boli naozaj výborní. Pomalá, plíživá hudba s intenzívnymi vrcholmi sa do noci veľmi dobre hodila. Mali pôsobivú, vcelku minimalistickú scénu s obrovskými plachtami aj osvetlením a hodinka ťažkotonážnych post-metalových príbehov ubehla veľmi rýchlo. Akurát som sa neubránil dojmu, že v klaustrofobickom klube by zážitok z CULT OF LUNA bol ešte intenzívnejší.

A konečne nastal čas na návrat švédskych melodic death metalových ufológov HYPOCRISY, ktorých väčšina prítomných pasovala za headlinera prvého dňa. Peter Tägtgren a jeho družina nám spríjemnila čakanie na nový album výberom toho najlepšieho, čo sa do 65 minút zmestilo. Začalo sa s "Fractured Millennium", pokračovalo napríklad s "Fire In The Sky" a došlo aj na medley spomienok na prvé dve, najtvrdšie dosky. „Scream for me and I will scream for you!“ - Peter bol výborne naladený, radostne ďakoval fanúšikom a popri hlbokom growlingu oslnil najmä typicky vysokými, ťahavými škrekmi. Kapela hrala perfektne (ako vždy), zvuk bol viac než fajn a potešilo aj vkusne vyzdobené pódium. Po "The Final Chapter" to už vyzeralo na koniec, Švédi sa však po chvíli vrátili a opäť sa dožadovali odpovedí na otázku, čo sa naozaj stalo v "Roswell 47". Nadšené reakcie publika boli samozrejmosťou, hoci občasný dážď v niektorých momentoch trochu „zabolel“.

Na záver nás ešte čakala chuťovka v podobe nemeckej stálice The OCEAN, ktorá sa točí v podobných vodách ako vyššie zmieňovaní CULT OF LUNA. Berlínčania však ponúkli menej gitár, prevažne čisté spevy a priestor na Obscure stage im pasoval tak akurát. Ani v tomto prípade odo mňa nechcite rozpis skladieb, kvôli únave som ani nevydržal do konca… ale už o pár mesiacov nás čaká ich klubová show, keďže páni sa chystajú na turné s LEPROUS.
The OCEAN byl jeden z několika vrcholů BA. Stála jsem v předním hloučku, který měl stejný záměr jako já: nechat tam hlasivky. Set se skládal převážně z nové desky "Phanerozoic I: Palaeozoic", ale vyzobali i předchozí alba, čímž jen potvrdili jak skvěle zvuk všech desek nejen příběhem navazuje. Až na drobné ztráty výšek u vokálů mezi masivním zvukem kytar se „stan“ popral se složitým zvukem docela dobře.

Na záver programu hlavnej plochy ešte chceli rozbehnúť párty FROG LEAP, ale ísť na pódium po výborných HYPOCRISY a začať metalovými covermi “Ghostbusters” a “Uptown Funk”, to nemohlo skončiť dobre. FROG LEAP sú zábavová kapela pre všetkých, čo sa radšej hýbu, než počúvajú. Nič proti nim, ale spánok mi bol v tom momente bližší.


ŠTVRTOK:

Švédsko otevřelo čtvrteční hru a hned smečovalo s LETTERS FROM THE COLONY, moderní směskou math metalu, djentu a progu. Přesto se budou muset do budoucna kluci snažit, aby nezapadli mezi návalem podobně znějících projektů, které se teď masivně objevují.
Strach, že se jejich zvuk ztratí v davu, ovšem nemuseli mít ALIEN WEAPONRY z Nového Zélandu, protože thrash metal v duchu válečníku Maori nehraje jen tak někdo. A je to nanejvýš zábavné, když na vás roztomilí, dlouhovlasí blonďáčci spustí Haka-gestikulaci. Své úlohy festivalového předskokana se zhostili na výtečnou a pěkně zapotili kotel.

Dážď prvého dňa ustal a program vo štvrtok volal po skorom začiatku. Už predpoludním nabehli na hlavné pódium americkí drevní deathmetalisti JUNGLE ROT. Hudobne ide o mierne thrashovejšiu verziu OBITUARY - čiže ideálne na úvod dňa. Aktívne popieranie vývoja metalovej hudby je niekedy fajn, čo ukázali páni z Wisconsinu nárezmi ako “Psychotic Cremation” alebo “Paralyzed Prey”.
Na nasledujúcich ALIEN WEAPONRY som bol zvedavý nielen ja, ale aj mnoho ďalších fanúšikov. Napokon, maorský thrash metal z Nového Zélandu je originálny koncept. A mladí chalani majú určite potenciál. Maorské prvky, veľmi dobrý bubeník a veľa energie, to sú bez debaty ich silné stránky. Škoda len, že zaujímavejších riffov bolo naozaj pomenej a okrem niekoľkých podarených groove momentov som nezachytil žiaden prekvapivý skladateľský nápad. Ale ktovie, ALIEN WEAPONRY sa možno ešte vyliahnu a dosiahnu veľké veci.

Partia, ktorá mi dnes spríjemnila ranný (pardon: poobedný) príchod do areálu, počúva na meno DIABLO SWING ORCHESTRA a na súpiske tohtoročného Brutalu patrila medzi väčšie experimenty. Teraz už viem, že skĺbiť tvrdší metal so swingom nemusí byť od veci, najmä keď si títo sympatickí Švédi svoje vystúpenie úprimne užívali. Bol to poriadny úlet, ktorý však vyznel excelentne. Kapela tiež predviedla súhru niekoľkých vokálov a mojou favoritkou sa v tomto smere stala klávesáčka Kristin.
Kristin je nejen klávesačka, ale i skvělá skladatelka a zpěvačka! Osobně mi sedí daleko více, než předchozí zpěvačky DIABLO SWINGu. Byla to show od prvního „tydýtu” trumpety až po poslední roztančenou „diablo synkopu”.

Jedno z největších překvapení BA byl koncert CRYSTAL LAKE. Ti přivezli přímo z Tokia melodický metalcore s vyváženým zvukem a neskutečným osobním nasazením. Brzy rozvířili moshpit a jejich frontman předvedl i pár odvážných kaskadérských kousků. Vyzdvihla bych cit pro specifickou východní melodičnost a lpění na elektronickém boostu, který v kombinaci s brutálním nářezem bicích, basy a kytar vytvořil mohutný a stále příjemný zvuk.

Pred dvoma rokmi mali SACRED REICH počas svojho dobrého koncertu smolu na prietrž mračien. Tentokrát, posilnení o pôvodného bubeníka Dave McClaina (ex-MACHINE HEAD) a mladého gitaristu Joey Radziwilla, hrali za slnečného počasia a so širokými úsmevmi. Od “Death Squad” až po záverečnú “Surf Nicaragua” fanúšikovia moshovali v desiatkach a SACRED REICH išli naplno. Zahrali aj niekoľko noviniek, ktoré sa ani náhodou nestratili medzi starými hitovkami, najmä asi spevná “Divide & Conquer”. Po všetkých stránkach príjemný výkon a spievajúci basák Phil Rind vyzeral takmer dojatý. Super výkon!

Po dlhšej pauze (pretože v areáli je čo navštevovať, objavovať i obdivovať) sa vraciam na Emperor square, práve keď si slovo vzali americkí METAL CHURCH. Starí harcovníci drhnú svoj old-schoolový heavy/thrash, mňa to žiaľ takmer vôbec nebavilo. Uznávam, že kapela patrí medzi legendy, ale to je asi tak všetko.
Old-school fans sa na METAL CHURCH bavili. Iste, publikum bolo neveľké, ale Mike Howe, Kurdt Vanderhoof a spol. si z toho nerobili ťažkú hlavu. Zahrali podarené novinky (“Damned If You Do”) aj klasiky pre skalných fanúšikov (“Beyond The Black”). Howe je výborný spevák aj frontman a vie strhnúť dav. Akurát nie ten, ktorý prišiel do Josefova. Metaloví kostolníci boli sympatickým spestrením. Veď kto by nemal rád pár klasických heavymetalových klišé. Bolo tam zopár momentov, keď si aj veční blackeri či grinderi párkrát kývli hlavou.

Znovu som si zachránil chuť útekom k tretiemu pódium a fínskym OMNIUM GATHERUM. Už krajina pôvodu jasne určuje ich melodic deathové smerovanie, páni nadväzujú najmä na známejších kolegov INSOMNIUM a dokážu aj celkom strhnúť. Tých melódií je tam snáď až priveľa a v tomto smere by som uvítal viac oddychovejších pasáží. Napriek tomu hlásim niekoľko príjemne strávených skladieb.
Na Brutale sa vždy snažím stihnúť aspoň jeden deathcore a zvládol som to aj teraz. Voľba padla na Austrálčanov THY ART IS MURDER a tí ma už po chvíli presvedčili, že nie sú žiadni amatéri. Brutálny tlak, kvalitné sypanice, povinné breakdowny (našťastie v rozumnom množstve) a celkovo silná energia do nabudeného davu. Pod pódiom sa veľa behalo a hoci som nevydržal do konca, odchádzal som obohatený.

THY ART IS MURDER sú na albume jedna z mála deathcore kapiel, ktoré vedia napísať zmysluplný riff a ako sme zistili v Josefove, tak naživo vedia aj poriadne rozhýbať publikum. Ich songy sa síce zlievali dokopy, ale circle pity boli všade - vrátane prírodnej tribúny. V rámci rekreačného crowd surfingu dokonca k pódiu preplával aj fanúšik, zabalený do spacáku. Takže ak nič iné, THY ART IS MURDER pobavili všetkých, ktorí sa prišli vyblázniť.
Potvrzuji. Poprvé jsem viděla pařit a následně i plout davem chlápka kompletně uzavřeného v legendárním neonově zeleném spacáku, kterého následovali dva jednorožci, což tak nějak vypovídá o atmosféře celého koncertu THY ART IS MURDER.

Dovolím si vyzdvihnout výborné vystoupení / představení OLAF OLAFSONN and The BIG BAD TRIP (na KAL stage), kteří dali nakrmit ambientním a post-rockovým ouškům, tíhnoucí k severské stonerrockové hudbě a psychedelické vizuální interpretaci. Umělá mlha, kostýmy, masky i působivé projekce nechyběly.

Nasledovalo vojenské thrashové teleso SODOM. Na nich som sa veľmi tešil, pretože mi doteraz naživo unikali. Na Brutal Assault prišli prvýkrát ako kvarteto a s novým EP “Partisan” vo vrecku. Všetky staré páky nabehli pred pódium a SODOM sa im za to odvďačili veľkým nasadením. Dalo sa síce započuť niekoľko hráčskych chýb, tie sa však dajú odpustiť, vzhľadom na relatívne novú zostavu. Strýko Tom Angelripper fanúšikom neustále ďakoval a pred záverečnou “Bombenhagel” hovoril, že by hral aj dve hodiny. SODOM však mali necelú hodinu, ale aj tak stihli veľa. Nezabudli na svoje black/speedové začiatky, na klasické thrashové obdobie ani na dvojicu noviniek. Možno by bolo vedľa overených vecí ako “Agent Orange” zaradiť aj niečo rockovejšie typu “Wachturm”, ale to už je zbytočné puntičkárstvo. Nemci sú naspäť, navrátilec Frank Blackfire do kapely perfektne sedí a nové skladby sú fajn prísľubom do budúcna.
Na Octagon stage som ešte zhliadol kúsok vystúpenia AZUSA a išlo o čisté sklamanie. Chaotický moderný prog naživo veľmi nefungoval a ich pódiový prejav bol značne rozpačitý. Naviac, celý koncert bol akosi potichu. Nasledovala hrozivá kolízia v programe, keď zároveň hrali thrasheri TESTAMENT, noise-rockoví DAUGHTERS a kvalitní blackeri VARGRAV.

Hlavná plocha patrila dnes (pod)večer najmä thrashovým legendám, ďalšou z nich boli americkí TESTAMENT. Na autogramiáde mali ohromne dlhú frontu a následne ovládli aj pódium. Treba podotknúť, že na svoj vek úplne bez problémov. Starý pes Chuck Billy štekal svoje litánie a keď nastal čas na koncertnú tutovku "More Than Meets The Eye", publikum sa v momente pridalo do chytľavých chorálov.
Black metalu bolo za celý deň minimum a keď už nastal jeho čas, „temniaci“ sa museli vysporiadať so stiesnenými podmienkami. Keďže som vedel, že večer nestihnem KAMPFAR, vybral som sa skontrolovať aspoň pár menších kapiel v Octagone. Realitou však bola obrovská masa ľudí, cez ktorú sa nedalo takmer ani prejsť a nieto ešte dovidieť na stejdž. Niečo také som v mojej obľúbenej odpočinkovej zóne zažil snáď len jedenkrát. Kvôli tomu som si žiaľ nevychutnal nádejný projekt VARGRAV, takže sa vraciam na Emperor square, kde to však nie je o nič lepšie.
VARGRAV jsem sice prostála vzadu, nicméně i tam měli zvuk skvělý. Bylo až škoda, že pochmurní, black metaloví Finové skončili na menším pódiu, když by docela dobře zaplnili a uspokojili hlavní plac.

Moja voľba napokon padla na DAUGHTERS, pretože ich posledný album “You Won’t Get What You Want” je mimoriadnym živelným zážitkom a dúfal som, že taký bude aj koncert. DAUGHTERS boli skvelou voľbou - na menšom stejdži bol ich výkon intenzívny a intímny. A to im vyhovuje. V prvom rade - spevák Alexis je šialenec a viac času trávil medzi divákmi, než na pódiu. Vyzerá a znie trochu ako Dave Gahan, ale na pódiu je to viac Iggy Pop vo svojich divokejších rokoch. Skákal do davu, bil sa mikrofónom a jeho šialenstvo sa k hudbe úplne hodilo. Alexisov prejav a temné verše sú však iba súčasťou skvele fungujúceho stroja - podporuje ich energická a evidentne zohratá kapela. Riffy a melódie by sa nestratili v súčasnom rocku, akurát tie sa vďaka “niekoľkým” efektom menili na gigantickú zvukovú stenu. Američania mali šťastie aj na fantastický zvuk a celý set iba gradoval a gradoval. Najviac ma bavila paranoidná a zúfalá “Guest House”, ale intenzita ani na pár sekúnd neustúpila. Väčšina návštevníkov festivalu asi bola na TESTAMENT, takže Obscure stage nebol až taký plný. Kto ale nevidel DAUGHTERS, prišiel o veľa.

Žeby návrat MESHUGGAH prilákal až toľko hláv? Ich hudba dávno nie je určená len pre úzky okruh ľudí, Švédi sú už legenda overená časom… a aj dnes to z ich strany bolo mohutné predstavenie. Keď spustili svoje inovatívne matematické riffy, nestačil som to rátať. Ultimátne podladené gitary, chorobné sóla, do toho Jens Kidman s výrazom psychopata. To všetko s parádnym, dobre čitateľným zvukom, ako aj podporou originálnej svetelnej show, ktorá dokonale korešponduje s hudbou. Razantná, ale hlavne v symbióze s tempom i rytmom. Aj epileptici si museli prísť na svoje. V setliste zazneli snáď všetky zásadné veci a či už preferuje záležitosti pomalšie ("Lethargica", "Demiurge") alebo rýchlejšie ("Bleed", "Pravus"), dostali ste oboje. V závere som bol z tých všetkých výpočtov totálne vygumovaný.

Môj ďalší návrat na Octagon už dopadol o čosi úspešnejšie, takže amerických WINDHAND môžem relevantne zhodnotiť. Išlo o old-schoolovo znejúci stoner/doom, kde nechýbali odkazy na staré klasiky (a nemyslím tým len BLACK SABBATH). Speváčka mala kvalitný vokál a spoločne s kolegami si vystúpenie užívali za starostlivého headbangovania. Výborne by sa hodili do klubových priestorov, napríklad pražskej 007-čky.
ANTHRAX som si nedávno vychutnal pred SLAYER, ale keďže sú prvoligová legenda a naživo vždy presvedčia, bol som ich podporiť znovu, hoci len na niekoľko skladieb. Pätica protagonistov bola správne naladená, spevák Joey Belladonna pre mňa zostáva najlepším frontmanom akého mali a zaspievať si ústredné melódie "Indians", či "Antisocial" nikdy nie je na škodu.

Po demoličnej čate MESHUGGAH síce mnoho ľudí odišlo, ale na Sea Shepherd stage to ANTHRAX naozaj rozbalili v dobrom štýle. V súčasnosti majú skvelú formu a po dlhej dobe sa za bicie dokonca vrátil Charlie Benante. A bolo to skutočné retro. V Josefove sa, až na jedinú výnimku (“In The End”), hrali iba skladby z rokov 1985 - 1990. Je trochu smutné, že to ANTHRAX hrajú až na takú nostalgiu. Nebolo to ich najlepšie vystúpenie, aké som kedy videl, ale gigantický moshpit na “Indians” či úplná smršť “A.I.R.” sa zapíšu medzi pamätné momenty. Prekvapilo aj celkom úspešné zaradenie vykopávky “Now It’s Dark”. Celkovo - príjemná nostalgia, ale predsa len trochu v tieni toho, čo sa dialo v areáli predtým.
Nasledovali DEICIDE a predviedli svoj obvyklý výkon. To znamená, že zrušili vystúpenie.

Presne tak: odchádzal som na jednej strane spokojný s výkonom ANTHRAX, na druhej strane nasratý, sklamaný, ba až frustrovaný z DEICIDE. Už behom dňa sa totiž po areáli rozšírila správa, že pán veľkomožný Glen Benton so svojou družinou na Brutal Assault opäť nedorazí. Dôvodom bola ich nedokonalá logistika - alebo skôr jasná demencia. Naplánovať si let z USA tak, aby pricestovali do Josefova na poslednú chvíľu? To predsa nemôže dopadnúť dobre! A ani nedopadlo. Ako náhrada sa už druhýkrát za deň predstavili žánrovo podobní Česi BRUTALLY DECEASED. Spevák vytiahol growling na vysokej úrovni, hudobne to bola viac-menej švédska škola, napriek tomu žiadna veľká sláva. Za dosť bordeloidného zvuku som to po pár skladbách vzdal.

Po polnoci som stihol asi dvadsať minút punkových legiend DISCHARGE na malom pódiu. Hojne hrali z legendárneho debutu “Hear Nothing See Nothing Say Nothing” a na pódiu nechávali množstvo energie. Taktiež sa podarilo dosiahnuť brutálny zvuk gitary. Celkovo príjemný výkon, ale to už program na hlavnom pódiu uzatváral CARPENTER BRUT. Synthwave na Brutale má už celkom pevné miesto a CARPENTER BRUT so svojím posledným počinom, soundtrackom “Leather Teeth” ma bavil o niečo viac, ako PERTURBATOR. Tanečné syntetizátorové rytmy sa miesili so živými bicími a gitarou a veľmi príjemne vypĺňali zvuk. A k tomu si pridajme ešte ďalšie ingrediencie: sugestívne svetlá, burcujúci CARPENTER a projekciu. Tá mala poriadny vibe 80-tych rokov - takže veľa odhalených pŕs a veľa lacno vyzerajúcich hororových vrážd, ale nechýbali ani vtipné sociálne komentáre (napríklad o tom, prečo je metal diablova muzika). Akurát koniec koncertu v podobe coveru rádiového hitu “Maniac” si CARPENTER mohol odpustiť, predsa len, je to taký hudobný populizmus. Na záver dňa sme si však len ťažko mohli priať lepšie vystúpenie.


PIATOK:

Únava je sviňa, ale stále je to lepšie, ako prešvihnúť nabudených maskovaných DR. LIVING DEAD!, ktorí síce vykrádajú SUICIDAL TENDENCIES, ale aspoň to hrdo priznajú a vedia zahrať crossover thrash tak , aby ľudí rozskákali aj napoludnie.
Po nich prišla tuzemská partia ČAD. Fanúšikov mali v areáli celkom hojne a za svoju crustovú polhodinku stihol Pišta Vandal trochu pobaviť, trochu dojať prečítaním príbehu partie, čo prišla na Brutal Assault bez zosnulého kamaráta a samozrejme narezať pár metalových polien. Vo svetovej konkurencii sa ČAD nestratili. Nasledujúci WORMED a ich podivný brutal death, rovnako ako po nich hrajúci prog/metalcore The CONTORTIONIST ma neohúrili ani prejavom, ani hudbou.

Najteplejší deň tohtoročného Brutalu pre mňa začal s mladou a viac-menej neznámou formáciou The CONTORTIONIST. Pod škatuľkou „progressive metal“ sa mohlo skrývať široké spektrum hudby, napokon však išlo o moderný matematický metal (niekto určite preferuje výraz „djent“). Nápaditosť, s ktorou korešpondoval aj variabilný spev, dieru do pevnosti neurobila, ale potlesk trpezlivých divákov si zaslúžila právom.
Dieru do pevnosti však svojim nárezom urobili Francúzi GOROD a keby chceli, mohli hradby rozbiť na prach. Hrali s prehľadom, s kopou technických pasáži, ale kvalitne poskladanými skladbami. Je vidno, že aktívne koncertujú a že sa svojím technickým deathom naozaj bavia. Ich najnovší album “Aethra” patril medzi najlepšie počiny roku 2018 a GOROD preniesli komplikovaný materiál na pódium bez chyby - prevažne novší, ale zaznelo aj pár starších vecí, ako “Disavow Your God”. Ich deathové sypačky aj strojovo presné technické pasáže bavili počas celého vystúpenia, do toho občasný vokálny efekt na štýl CYNIC a jedno z najlepších vystúpení dňa bolo na svete.

Verili by ste, že kráľovná metalových speváčok, Anneke van Giersbergen, na Brutale nikdy predtým nevystupovala? Našťastie nikdy nie je neskoro na premiéru a usmievavá Holanďanka k nám konečne dorazila, dokonca so svojim novým projektom VUUR. Kapela aj bez prítomnosti gitaristu Ferryho šlapala ako hodinky, pre dnešok zvolila pomalšie veci, tie však aj na veľkom pódiu vyzneli báječne. Charizmatický prejav hlavnej protagonistky - to je kapitola sama o sebe. Kto sa raz zamiloval do jej magického spevu a nemenej krásneho úsmevu, toho to len tak nepustí. Najmä keď Anneke zalovila do minulosti a vystrihla až dve spomienky na The GATHERING (skladby "On Most Surfaces" a "Strange Machines"). Do toho si prirátajte tri ukážky z debutu samotných VUUR (škoda, že nedošlo na klipovku "My Champion - Berlin") a už viete, že toto vystúpenie u mňa patrilo medzi vysoko cenené klenoty.

Nasledujúci brutal death metalisti ABORTED pôsobili po toľkej kráse sťaby krutý návrat do sveta teroru a násilia. Ale dal som im šancu, veď sú to stálice. Svencho nám pomaly začína starnúť, na jeho ukrutných vokáloch sa to našťastie nepodpísalo. Opäť s prevažne inými hudobníkmi, než s ktorými som ho videl naposledy, dôkladne odprezentoval novinku "Terrorvision" a stihol i viacero starších zásekov. Fanúšikovia sa pod pódiom točili v radostných circle pitoch a je jasné, že si prišli na svoje.
Jestli jsem se na BA na něco těšila, tak na ABORTED a jejich "Vespertine Decay", kterou mi samozřejmě nezahráli. Jinak nemám co vytknout, byl to hukot.

Piatok bol horúci a preto dobre padlo vystúpenie mladej štvorice SLÆGT v tieni Obscure stage. Štvorica je vlastne dánskou odpoveďou na posledné dva albumy TRIBULATION. Melodické heavymetalové linky miesia s trochou gotiky a blackmetalovej zloby. Akurát vplyv IRON MAIDEN je väčší, než u TRIBULATION - nedá sa nepočuť, zvlášť pri tendenciách písať dlhé a epicky znejúce skladby. S tým snúbia Dáni trošku sarkastického pozérstva, odhalené hrude a veľmi suchý humor speváka/gitaristu Asroka. Každopádne, napísať skladbu typu “Perfume and Steel”, na to je potrebný skutočný talent, a ten SLÆGT predvádzali počas celých 35 minút.

Športové vyžitie si návštevníci Brutalu môžu dopriať tiež. Napríklad, keď musia šprintovať zo SLÆGT, aby stihli DESTRUCTION na hlavnom pódiu. Tých som síce zhliadol viackrát, ale v Josefove predviedli jeden z ich lepších koncertov. Podobne, ako SODOM, aj DESTRUCTION prišli s vynovenou zostavou a dvoma gitarami a rozdiel bol ešte intenzívnejší, než u Angelripperovcov. Ukázali, v akej výbornej forme sa nachádzajú. Pomaly jediná chybička koncertu prišla v podobe dvojnásobného výpadku gitary u nováčika Damira. Hrali sa najväčšie hity a prítomní thrasheri sa nenechali zahanbiť. Napokon, v moshpite sa na “Nailed To The Cross” objavil aj samotný Ježiš. V deň koncertu vydávali DESTRUCTION nový album, z ktorého zazneli veľmi solídne ukážky “Born To Perish” a “Betrayal”. Obidve oplývajú zbesilými riffmi z dielne Mike Sifringera a typickým jačaním frontmana Schmiera. Vďaka druhému gitaristovi bol zvuk krásne vyplnený a ešte o trochu ostrejší. 
IMMOLATION následne svojím death metalom prišli zničiť všetko, čo im stálo v ceste. Nekompromisne a takmer bez pauzy rezali jednu smršť za druhou, hojne hrajúc z posledného albumu “Atonement”. A podarené skladby ako “Lower” či “Fostering The Divide” sa smelo vyrovnajú “Dawn Of Possession” či “A Spectacle Of Lies”. Smola akurát, že zvukári sa rozhodli utopiť gitaru Boba Vignu až tak veľmi, že sóla skoro nebolo počuť. Typický a originálny zvuk IMMOLATION sa tak stal neúplným a zvukárska chyba celému koncertu ubrala.

Pred ôsmymi rokmi patrila ANATHEMA k vrcholom Brutalu. Dnes však svoju vtedajšiu pozíciu ani zďaleka neobhájila. Už fakt, že Liverpoolčania hrali za vidna, neveštil nič dobré. Rolu multiinštrumentalistu na seba zobral Vinny, ktorý okrem gitary využil syntezátory a na chvíľu aj doprovodné bubny. Ukážky z posledného CD "The Optimist" ma štandardne nudili, lepšie to už bolo so staršími vecami. Kapela just vytiahla svoje najexperimentálnejšie kusy ("Distant Satellites", "Closer") a aby dostala priestor aj speváčka Lee, zaznela tiež nudná "A Natural Disaster". Ten, kto má pri skladaní setlistu hlavné slovo, by sa mal zamyslieť. Jedinou naozaj-starinou bola "Fragile Dreams", v ktorej takmer vôbec nebolo počuť Vinnyho gitaru. Je mi jedno, že Cavanaghovci su už na míle vzdialení od doom metalu a akceptujem, že hrajú to, čo chcú… ale tých skladieb, ktoré ma dnes bavili, bolo pramálo.

Poučený zo včera som sa presunul do Octagonu obrnený nutnou dávkou trpezlivosti. Znovu len minoritné postavenie black metalu (na najmenšom pódiu) a opäť za účasti veľkej masy ľudí, ktorá mala problém vtesnať sa na tak malú plochu. Teda možno by sa aj zmestila, lenže tento priestor mnohí využívajú ako skratku medzi Emperor square a Obscure stage. Napriek tomu som z litovských nováčikov AU-DESSUS niečo videl. Za mňa teda poctivý moderný post-black, najmä s dávkou atmosféry. Protagonistom nechýbali trendové kapucne a celkovo išlo o formáciu, ktorá je vhodnejšia do klubových priestorov.

Obscure stage v čase AU-DESSUS hostila AFTER THE BURIAL, technické fajnšmekry ze Států. Ke své tvorbě přistupují nekompromisně a jejich strukturované písně mohou být pro fanoušky progu až moc tvrdé, pro fanoušky metalcoru zase až moc složité, ale pokud stojíte někde mezi, uznale kývete hlavou. Představili hlavně letošní album "Evergreen", které je paradoxně (a vypočítavě) pořádně temné.

New York a jeho HC scéna majú na Brutal Assaulte pevné miesto a tento rok sa vrátili AGNOSTIC FRONT. A hoci je Roger Miret najhorší spevák v histórii a už pár rokov hrajú identický setlist, samotný výkon znesie aj prísnu kritiku. Kapelu hnali dopredu najmä tancujúci a skáčuci fanúšikovia. Aj od druhého pódia bolo počuť, ako nahlas spievajú “Gotta Go” či záverečný cover “Blitzkrieg Bop”.
Po priamočiarosti AGNOSTIC FRONT ale nastal čas na netradičné meno vo večernom programe, HEILUNG. Prezieravo som sa pretlačil viac dopredu a urobil som dobre. Ritualistický temný folk/ambient bol z bezprostrednej blízkosti jedným z vrcholov celého festivalu. Ťažko popísať, ako bola skupina schopná vyvolať u prítomných tancujúce chvíle na hranici tranzu. Len za pomoci chorálov, choreografie, svetiel a niekoľkých skôr nemoderných nástrojov dokázali vytvoriť hodinový zážitok. Show pripomínala viac divadelné predstavenie, než koncert. Blikajúce tlmené svetlá navodzovali pocit úzkosti, rituály “pohanov” a ich skandovaný spev kontrastovali so vstupmi “bojovníkov” v rôznych piesňach, ktoré možno boli jednoduché, ale gradovali v masívnych klimaxoch. Najdôležitejší aspekt vystúpenia je vlastne aj dôvod, prečo HEILUNG na Brutal Assault bezpochyby patria. Touto spoločnou vlastnosťou bola aktívna snaha o útek z reality. Či už fanúšikovia utečú pred svetom cez zúrivosť brutálneho death metalu alebo meditatívne polohy bojových chorálov - hlavné je utiecť a HEILUNG skutočne vytrhávali z reality a darilo sa im to dokonale.

Jägermeister stage zaplnil vonný dým silic a pryskyřice, zvuk chřastících kostí, šamanských bubnů, dřívek a jiných nástrojů, se kterými se přihrnuli neofolkoví HEILUNG. Josefovská pevnost se na hodinu propadla časem do doby vikingů, šamanských rituálů, vzývání bohů a přírodních sil před bojem na život a na smrt. Byla to mysteriózní podívaná na dechberoucí kostýmy, helmy s jelením parožím, krvavě špinavý war-painting na kůži v pozadí stojících bojovníků se štíty a kopím v rukou, ale v prvé řadě to byl transcendentální, meditační zážitek, který strhl smysly metalového davu ke své primitivní formě a prožitku z tribalové, folkové hudby.

A pri atmosférických záprahoch ešte zostaneme - dostal som totiž dôrazné odporúčania pozrieť si Poliakov ENTROPIA. Tí nás na treťom pódiu vtiahli do svojho vlastného sveta psychedelického sludge/post-metalu s blackovým nádychom. Naši severní susedia majú na tieto štýly naozaj talent. Bolo náročné vstrebať ich enormne dlhé skladby a prevažne inštrumentálne plochy, kapela však ukázala veľkú muzikantskú vyspelosť a aj o nich ešte určite budeme počuť.
Česko má CULT OF FIRE a Čína má 葬尸湖 (čítaj: ZURIAAKE). Tento epický black metal sa predstavil kde inde, než v Octagone a išlo o jedinečnú záležitosť aj v rámci žánrových pomerov. Členovia odohrali svoju show v tradičných čínskych klobúkoch, čím boli ľahko zapamätateľní. Ani hudobná zložka nebola na zahodenie - zladené gitarové harmónie podporené vysokými škrekmi navodili desivú a práchnivú atmosféru. Ani v tomto prípade som však nezostal do konca, bolo treba bežať na väčšie mená.

Návrat nórskych cisárov z EMPEROR bol jednou z hlavných udalostí tohto ročníka, veď kto by to kedysi povedal, že ich dnes na Brutale privítame už druhýkrát? Prehratie celých albumov je u nich štandardom, kto však čakal "IX Equilibrium", musel po koncerte odchádzať sklamaný. Kapela totiž, podobne ako pred dvoma rokmi, vsadila na svoj najznámejší epos "Anthems to the Welkin at Dusk". Za účasti kultovej zostavy Ihsahn-Samoth-Trym Torson, ktorá toto dielo nahrala, sme si pekne po poradí vychutnali sedem skladieb, od intra "Alsvartr (The Oath)" až po progresívnu pecku "With Strength I Burn". Ihsahn ponúkol stále svieže škreky a svojim kolegom velil precíznou gitarovou hrou. Divákom sa prihováral len sporadicky, popri ďakovačkách nebolo treba zbytočných slov. Zamrzela ma neúčasť doprovodného klávesáka Einara Solberga, ktorý má však povinnosti s LEPROUS. Inak kapela hrala prakticky bez chýb a znovu potvrdila, komu patrí titul vládcov nórskeho black metalu. Po odohratí "Anthems"-ov nastal čas na tri prídavky, pričom Nóri vybrali to najlepšie z "In The Nightside Eclipse" a zvolili takpovediac povinné pecky. Veď bez "I Am The Black Wizards" a "Inno A Satana" by to snáď ani nebol EMPEROR. Skvelá produkcia, obstojný zvuk a úžasné predstavenie, ktoré stálo za to si zopakovať.

NORDJEVEL začali hrát v Octagonu ještě během hry krajanů EMPEROR, takže na nás zbylo opět jen nějakých 20 minut poslechu. Bezbolestně navázali na naše předchozí hudební rozpoložení a přidali ještě pořádnou dávku norské syrovosti, rychlosti a epičnosti.
A aby toho blacku nebylo málo, Norsko ovládlo i zadní Obscure, kde až do půlnoci kralovali TAAKE. Oblíbené blackové riffy a melodické pasáže byly místy špatně rozeznatelné (problém zadní části stanu), ale jinak se ukázali v celé své obvyklé kráse, hlavně tedy Hoest. Byli zlí, rozpustilí a zábavní jako flaška griotky vylitá o půlnoci na náhrobek zavražděného nemluvňátka.

Brutal Assault nie a nie prestať a ďalej do nás tlačil skvelé koncerty. Tentokrát to boli ELECTRIC WIZARD; aj oni sa vrátili po dvoch rokoch a tiež dostali k dispozícii približne rovnaký časový úsek. Jus Oborn so svojou družinou idú cestou pomalých, dunivých riffov a výsledkom bola potemnelá, hypnotická atmosféra. Z pódia sálal psychedelický oblak stoner/doomu, prítomnosť drogového opojenia bola samozrejmosťou. Len ma mrzí, že kapela sa tentokrát zaobišla bez výraznejšej videoprojekcie. K setlistu vám toho veľa nepoviem, väčšine z prítomného publika to však v tých momentoch aj tak bolo jedno - hlavne, že sa hralo.
Netreba videoprojekciu, stačí lepšie sústredenie. Pred dvoma rokmi ma ELECTRIC WIZARD veľmi neoslnili. Tentokrát mali akýsi ťaživejší a tvrdší zvuk a to by samo o sebe stačilo. Aj Jus Oborn vyzeral prítomnejší a jeho vokálne eskapády podobné Ozzymu boli omnoho príjemnejšie. Nešlo síce o mizantropickú cestu do pekla, ale len relaxačný trip medzi uvoľnených stonerov.

So železnou pravidelnosťou sa do Josefova vracajú írski potomkovia keltov, PRIMORDIAL. Označiť túto formáciu ako „len black metal“ je proste mylné, hoci warpaint frontmana A.A. Nemtheangu to evokuje. Jeho čisté vokály sú neprepočuteľné, škriekať ani veľmi nemusí, z jeho prejavu ide sila, precítenosť i zmyselnosť. Pozornosť publika udržuje aj príhovormi o témach jednotlivých skladieb (najmä pri "To Hell Or The Hangman"), z ďalších odohratých spomeňme podmanivú "The Coffin Ships", či záverečnú povinnosť v podobe "Empire Falls". Výborne odohraté divadlo, akurát ten zvuk mohol byť o čosi mohutnejší.
Thomas Gabriel Fischer je stále v plnej sile a popri pôsobení v TRIPTYKON stihol vzkriesiť aj svoj najstarší projekt HELLHAMMER, ktorého skladby prišiel odprezentovať pod názvom TRIUMPH OF DEATH. Do zostavy pribral šikovných muzikantov, napríklad za bicími sedel Algol z FORGOTTEN TOMB. Je neuveriteľné, že aj z jednoduchých, ba až primitívnych postupov (a to nemyslím v zlom, veď vznikli v rokoch 1982-84) dokázali dáma a páni vyludiť pravú esenciu temnoty a zla. Chápem kultový status tejto heavy/blackovej legendy, ale tým pre mňa výlet do ďalekej histórie končí. A ako hovorí Tom: „Uh!“

HELLHAMMER sú kultová záležitosť so svojským ostrým zvukom, ktorý inšpiroval extrémny metal, ako ho poznáme dnes. Preto všetci kultisti čakali do jednej ráno, aby si pozreli Tom G. Warriora, vypočuli jeho obľúbené „Uh!“ a vrátili sa do osemdesiatok. Nikoho z nich nemohli TRIUMPH OF DEATH sklamať. Od úvodnej “Third Of The Storms (Evoked Damnation)” sa naozaj vyvolávali drevné metalové časy.
Ale predsa len, GODFLESH na Obscure stage boli väčším lákadlom. Aj keď som bol vyčerpaný, tak v polotme predviedli Justin Broadrick a G.C. Green mechanickú zlobu, ako sa patrí. Veľmi jednoduchá projekcia a automatizované industriálne búšenie sprevádzané Broadrickovým zúrivým štekaním by mnohým možno nedali spať, avšak po troch dňoch v Josefove to bolo zhypnotizovanie na dobrú noc. (Ale vážne si mohli dovoliť úplne vynechať legendárny album “Streetcleaner”?)


SOBOTA:

Máme tu záverečný deň festivalu, síl pomaly ubúda a treba ich šetriť na tú kopu kapiel, ktorá nás ešte čaká. Aj z toho dôvodu som nebol schopný dostaviť sa na rannú otváračku domácich goregrinderov GUTALAX. Fotky a videá s crowd-surfujúcou toi-toikou však veľmi rýchlo obleteli svet a kto bol pri tom, ten mi potvrdil, aké mimoriadne nápadité to bolo.
Omnoho viac ma mrzelo, že som nestihol nováčikov z COUNTING HOURS, ktorí sa prezentujú depresívne naladeným rock/metalom a naživo to vraj znelo podobne ako KATATONIA. Tak snáď nabudúce.
COUNTING HOURS byli velice příjemní a splnili moje očekávání. Ten feeling KATATONIe tam byl, jen kytary mi více připomínaly WINE FROM TEARS. Tento druh melancholického rocku mám ráda a dle početného davu jsem nebyla sama.

Ďalší melancholici mi už neunikli - s japonským projektom VAMPILLIA som už mal tú česť a vedel som, do čoho idem. Dosť výstredný experiment a neraz až chaotické postupy, keďže Japonci prechádzali z precítených post-rockových pasáží do tvrdého, občas dosť rýchleho extreme metalu. Spevákove vokály sa v tom mori blackových a deathových kapiel určite nestratili, hudba jeho kolegov ma však udivovala a odchádzal som z nej s pocitom, že metal je už možné pomiešať s akýmkoľvek iným žánrom.

VAMPILLIA je kapesní orchestr koncipovaný jako minimalistický umělecký experiment zaměřený na duši a emoce bytostí. Oni sami to prezentují jako „beautiful chaos“ a tak klasického metalového fanouška zřejmě nenadchnou. Bylo odvážné je dát přes den na hlavní stejdž, ale docela to podle ohlasů i vyšlo.
Těm ještě předcházeli němečtí CYTOTOXIN. Palec nahoru za dvojkopáky, které jely takovým tempem, že mi málem s tou migrénou v hlavě vykopali mozek ven z uší. Připravili si pěkně jedovatou show s ostrými zvuky a sirénami. Není to zrovna můj šálek kávy, ale uznávám poutavost celé show, a to i po zvukové stránce.

Sympatická nukleárna brutal/technická banda CYTOTOXIN ma bavila, ale VAMPILLIA akosi nie. Ten veľký mišmaš štýlov naživo akosi nedáva zmysel, ani keď vnímam ich hudbu ako orchestrálne pásmo. Navyše začalo pršať a prehánky nemali ustať až do večera, takže som radšej na chvíľu zapadol pod pivný stan.
Dážď thrashovej undergroundovej legende EXUMER našťastie nevadil. Zvukovo pripomínali nemeckú verziu EXODUS a je vidno, že sú naozaj zohratí, odkedy sa pred pár rokmi vrátili na scénu. Spevák Mem von Stein povzbudzoval zmoknutých fanúšikov za zvuku noviniek aj stariniek. Zvuk bol super, zazneli aj klasiky ako “Fallen Saint” či “Possessed by Fire” a aj v konkurencii skvelých thrashových kapiel EXUMER obstáli bez problémov.
Počasie sa zhoršovalo počas NECROS CHRISTOS, na ktorých sa dostavilo mnoho fanúšikov extrémnejších foriem deathu, resp. death/doomu. Pomalé a plíživé tempo vytvárali ťaživú atmosféru a výborný bubeník aj ťažkotonážne riffy doslova búšili do všetkých prítomných. Len škoda, že NECROS CHRISTOS hrali cez deň a nie niekde na menšom pódiu.

Festival bez pekného letného dažďa? To fakt nejde, napokon sa nám rozpršalo naozaj poriadne, ale v posledný deň to už nejako prežijeme! Našťastie som sa v správnom čase ocitol pri treťom pódiu, ktorý poskytuje dostatočnú skrýš a to by už bola škoda nevyužiť… Najmä keď jeho dnešný program otvorili MINORITY SOUND z Prahy. Ich tvrdší industrial metal s dávkou tajomna je vždy stávka na istotu a štyria páni ani dnes nesklamali. Okrem ukážok z novinky "Toxin" nám Otus a spol. pripomenuli aj staršiu tvorbu, či už "1000 Years", alebo "Last Day On Earth". Zvuk mali vcelku dobrý, nechýbalo tomu nasadenie, headbanging, ľudia sa tiež celkom chytali. A kým takí ČAD sa publiku prihovárali „ako im huba narástla“ (v rodnej reči), frontman „Minoriťákov“ Aleš sa už po prvej skladbe ospravedlnil domácim fans a radšej prešiel do angličtiny.

Nasledujú americkí OCEANS OF SLUMBER s progresívnym death/doomom a aj v tomto prípade sa jednalo o skvostné momenty. Za zmienku stoja zmeny tempa od typicky pomalých až po deathmetalové a musím uznať, že miestami to bola poriadna „divočina“. Kapela nám v šestici predviedla dve tváre - precítenú až zasnenú a tvrdšiu, naklepanú. Za mikrofónom sa vlnila éterická Cammie Gilbert, ktorej spev skĺbil čistotu, jemnosť a miestami i ohromnú silu. V zopár momentoch ju doprovodili growlingy jedného či druhého gitaristu, len škoda dosť bordeloidného zvuku - ten mohol byť určite lepší!

Pche, pravý metalista sa nemá čo schovávať na malom pódiu! DEMOLITION HAMMER boli ďalšou kapelou, čo sa do Josefova vrátila po triumfálnom vystúpení spred dvoch rokov. Ich brutálny thrash/deathový nárez bol tento rok oslabený hustým dažďom, ale kvalita šialenej štvorice je na svetovej úrovni. Steve Reynolds fuckoval, povzbudzoval a robil si srandu, gitarové duo Reilly/Sykes si vymieňalo riffy, sóla a popri tom stíhali behať po pódiu ako pred tridsiatimi rokmi. Hrali sa stariny, ale moshpit bol, vzhľadom na počasie, gigantický a brutálny. Koncert azda najvýstižnejšie popísal sám Steve Reynolds pred ohlásením “.44 Caliber Brain Surgery” - je len jeden spôsob, akým možno ukončiť koncert DEMOLITION HAMMER a to je prehnať si náboj lebkou. Páni skutočne zabíjali, aj napriek počasiu.

Do útrob pevnosti sa vrátil aj David Vincent (ex-MORBID ANGEL) so svojim novým projektom VLTIMAS. V ňom sa sústredí už len na vokály, na pódiu mi však pripadal, akoby mu tá basgitara predsa len chýbala. Celkovo sa v kapele stretla vskutku hviezdna zostava - za bicími Flo Mounier (CRYPTOPSY), na gitaru Blasphemer a tých ešte doprovodili dvaja koncertní členovia. Všetko bolo perfektne technicky odohraté, ale bez nejakých výraznejších nápadov. O rok by sem David kľudne mohol zavítať s I AM MORBID.
Po inštrumentálnej stránke ide v prípade VLTIMAS o vydarený “komerčnejší” death/black metal - najmä Flo Mounier za bicími je absolútne geniálny muzikant. Problémom tejto kapely je iba David Vincent. Hoci je obstojný vokalista, na pódiu vyzerá komicky a trápne. Tesný kožený kabát a neprestajné, vážne myslené pózy bez veľkej interakcie s publikom nemôžu presvedčiť snáď nikoho, aj keď spieva taký kvalitný materiál, ako napríklad “Last Ones Alive Win Nothing”. Nechceme o rok radšej pravých MORBID ANGEL?

Inštrumentalisti z ANIMALS AS LEADERS sa na Brutal vrátili po troch rokoch a opäť predviedli niečo, z čoho padajú sánky aj skúseným starým hudobníkom. Muzikantská zručnosť toho najvyššieho kalibru, inovatívne a najmä komplikované postupy, takmer neustále sólovanie. Je to metal, djent, alebo snáď jazz? Pre niekoho zvoľnenie, pre iného dôvod na oddych, prípadne nutkanie po tomto koncerte vyhodiť svoje nástroje s vedomím, že sa nikdy nenaučí takto hrať.
Prehadzovaní jednotlivých kapiel priamo počas festivalu bolo tentokrát minimum, jedno sa však udialo keď ANAAL NATHRAKH nestíhali doraziť a organizátori ich (našťastie v dostatočnom predstihu) šikovne prehodili s COMBICHRIST. Americko-nórski industrialisti si tak strihli svoj set ešte za vidna a publikum sa zdalo byť spokojné. Andy LaPlegua sa s novým albumom opäť posunul od aggrotechu smerom viac k metalu. Na pódiu ho podporuje jeden gitarista, až dvaja bubeníci a množstvo samplov. Dohromady rozpútali energické šialenstvo, nechýbalo nonstop behanie a skákanie po pódiu, burcovanie publika a skladby ako "What the Fuck Is Wrong With You?", či "Maggots at the Party". Za mňa dosť dobré.

Vďaka všetkým metafyzickým bytostiam za posunutie ANAAL NATHRAKH! Pôvodne mali hrať zároveň s krásnym folk/blackom SAOR. Preto sa Škóti okamžite stali jasnou voľbou. Pochmúrne počasie fungovalo v ich prospech. Epické blackové piesne podporené husľami vtiahli prítomných do seba a nepustili až po záverečné tóny “Tears Of A Nation”. Všetko v takmer perfektnom zvuku, kde bolo počuť ako husľové melódie, tak všadeprítomné ostré tremolo. Nový album “Forgotten Paths” bol zastúpený dvoma piesňami (čiže polovicou setu) a naživo tieto dve ukážky jednoznačne prekonali štúdiovú podobu, čo je celkom vzácnosťou pri štýle, aký SAOR hrajú. Napokon sa tak stali z “obetovanej kapely” ďalším z veľkých festivalových highlightov.
SAOR si zahráli ve stanu Obscure. Pochmurný melodický black metal, úzce spletený s folkovými prvky a feelingem opuštěné krajiny, je něco, co si musíte sami zažít. Koncert to byl výborný. Nikomu nepřišlo divné, že v kontrastu se zádumčivou hudbou se všichni usmíváme a máme z jejich živého vystoupení radost. Mimochodem, je to jedna z mála kapel používající v podkresových samplech dudy, flétny nebo táhlé dámské vokály, aniž by přitom zapadli do škatulky folk metalu.

Špeciálnu príchuť mala účasť nórskych avant-garde black metalistov VED BUENS ENDE, ktorých živé vystúpenia sú naozaj raritou. Ich jediný, stále posledný album "Written in Waters" vyšiel už v roku 1995 a práve na ňom postavila kapela aj svoje dnešné vystúpenie. Hviezdna zostava z členov takých veličín ako DØDHEIMSGARD, či ARCTURUS predviedla púť originálnou hudobnou zložkou, ktorá v dobe vydania musela metalistov udivovať. Prešpekulované motívy, tempá, nálady a celková pestrosť, do toho dva rôznorodé vokály (čisté spevy Carl-Michaela Eide vs. Vicotnikove škreky). Zostal som až do konca a odchádzal som obohatený o jedinečnosť, aká sa tu už možno nezopakuje. A to si vážme!

Najmä keď vás po návrate na Emperor square víta grécka mašinéria ROTTING CHRIST, ktorých si dovolím označiť za stálicu - posledné roky totiž hrajú a spievajú takmer stále o tom istom. Ale všetka česť bratom Tolisovcom, keďže sa dopracovali do pozície jedného z co-headlinerov a aj ju patrične využili. Dnes len drobné naťahovanie sa so starými flákmi, inak sa okrem povinnej prezentácie novej dosky "The Heretics" hralo viac peciek z posledných rokov a najmä po čase zaznela jasná koncertná záležitosť "Grandis Spiritus Diavolos". Sakis sa okrem svojho recitovania odhodlal občas aj reálne zaškriekať, komunikoval s publikom čo mu sily stačili a to podporovalo kapelu od začiatku do konca. Gréci predviedli svoj lepší štandard a potvrdili, že čas po zotmení je pre ich hudbu ako stvorený.
V rámci oddychu som napokon skúsil aj jednu formáciu v experimentálnom priestore KAL (Keep Ambient Lodge). Boli ňou JUDE, ktorí ďaleko prekročili uvedenú škatuľku „industrial metal“. V nekomfortných zvukových podmienkach sa však urodil hlukový bordel a ja cítim, že moje uši už potrebujú oddych pred záverečnou festivalovou misiou.

ROTTING CHRIST na hlavnom pódiu neboli ani zďaleka takým lákadlom, akým by chceli, a namiesto nich som zvolil francúzsky black ANTAEUS v Octagone. Pridali sa k trochu pridlhému zoznamu kapiel, ktoré nemali vôbec šťastie na zvuk. Prvých niekoľko piesní nebolo počuť nič iné, len ultrarýchle bicie. Aspoň, že už prestalo pršať, tak som zvolil čaj s rumom a hor sa na NAPALM DEATH!
Birminghamskí death/grinderi predviedli tradične veľmi profesionálny výkon, pričom prevažne ťahali materiál z albumov “Scum” a “From Enslavement To Obliteration”. Napokon, v týchto končinách koncertujú neustále a mnohé súčasti ich show sú už automatické a obľúbené. Barneyho šialené behanie po pódiu a politické komentáre, obrovské ovácie pri štvorsekundovej hymne “You Suffer” a samozrejme cover “Nazi Punks Fuck Off”. V zostave stále absentoval Mitch Harris, ale inak NAPALM DEATH nič nechýbalo, ani krásny old-schoolový grindový zvuk.

Příjemné překvapení a nakonec i jeden z nejlepších instrumentálních setů odehráli američtí CASPIAN. Post-rock/metalová dokonalost rozezněla zadní stan a připomněla legendární koncert GOD IS AN ASTRONAUT, který se kdysi konal na stejném místě. Vlastně mu krásně sešlapala paty. Po všech těch expresně tvrdých kapelách dokonale poslechově vyvážili fanoušky a dopřáli jim trochu relaxu, než zase všichni přehopkali bahýnko zadní louky zpět dopředu, kde se už chystala MGŁA.

Poliaci MGŁA stúpajú míľovými krokmi do najvyššej ligy black metalu. Už v roku 2016 tu hrali medzi headlinermi a dnes si ich vystúpenie prišlo pozrieť ešte viac ľudí. Názory o tom, ako návštevníci po vysiľujúcom daždi hromadne opúšťali festival, sa mi zdali prehnané - areál bol ešte stále husto zaplnený. A fanúšikovia potemnelých tónov boli opäť spokojní. Kapela prišla zahalená tak dôkladne, že nikomu z nich nebolo vidieť do tváre. Do toho si prirátajte statické vystupovanie, za všetko však hovorila hudba. Prepracované gitarové harmónie rýchlych, občas až melodických riffov, často len repetitívne motívy, ktoré však majú svoju kvalitu a v ten večer (noc) dokázali navodiť temnú, až zasnenú atmosféru. Najväčší priestor dostala posledná doska "Exercises In Futility" - už by to fakt chcelo vypustiť do sveta niečo nové.
Len drobná poznámka: MGŁA podali naozaj výborný výkon, ale musím skritizovať veľmi nevyvážený zvuk gitár. Jedna z nich bola počuteľne hlasnejšia, než tá druhá. Aj preto budem radšej spomínať na vystúpenie z roku 2016.

Následne pokračujeme s ďalšou stálicou v priestoroch Josefova, kultovými patológmi CARCASS. Angličania, ako u nich býva zvykom, hrali takmer bez páuz medzi skladbami, čím nám stihli nadeliť obrovské množstvo hudby. Viditeľne zostarnutý frontman Jeff Walker škriekal ako za mlada, gitarista Bill Steer sa k nemu s úsmevom pridával. Vhodne poskladaný setlist sa opieral o také pecky ako "Buried Dreams", "Corporal Jigsore Quandary", či "No Love Lost". Album "Heartwork" dostal proste najväčší priestor a na záver z neho nemohla chýbať ani titulná skladba. Z posledného CD "Surgical Steel" toho veľa nezaznelo, kapela však pred odchodom sľúbila, že nám budúci rok konečne naservíruje nové dielo. Budeme sa tešiť!

Predposlednou kapelou na malom pódiu Obscure boli Američania MIDNIGHT a ich mix black/speed metalu a MOTÖRHEAD. Nejde o nič extrémne objavné, sarkastickejší z nás by povedali, že MIDNIGHT sú iba kvalitnejšou verziou VENOM. Ale keď na pódium nabehli od podlahy so songami ako “Penetrator” alebo “Poison Trash”, burcovali ľudí a lietali všade, kde sa lietať dalo… nedalo sa neužívať si ich koncert. Jediná škoda, že kolidovali s jednou z najdôležitejších kapiel súčasného extrémneho metalu. A preto nastal čas na totálnu deštrukciu v náručí geniálnych ANAAL NATHRAKH. „Forward!“

ANAAL NATHRAKH to napokon stihli a bolo im umožnené uzavrieť program na Emperor square. Bravúrny mix najextrémnejších extrémov, v ktorom dominuje black metal a grindcore, je relatívne nápaditý, ponúka chytľavé riffy, dokonca pár melódií. S tým korešpondujú aj V.I.T.R.I.O.Love vokály, najmä tie čisté v "Obscene as Cancer" zneli krásne bizarne. Nechýbali ani decentné sample a zvuk samopalu v rytme gitary (skladba "Forward!") mi znel v hlave ešte dlho po jeho vystrieľaní.
"Forward!" budu nadšeně křičet ze spaní ještě do zimy… Shodneme se na tom, že stálo za to si počkat na pozdní hodinu a poslední koncert na Sea Shepherd stage, která ANAALům skvěle sedla, a to i přes nepříjemnosti s dopravou na místo. Dave si nezapomněl rýpnout do Brexitu a obecně dokázal bavit i povzbudit publikum, které ze sebe vysypalo poslední zbytky energie a nechalo je poválené v bahně pod nohama.

Napokon sme dokráčali až k záveru celého festivalu, ktorý sa už tradične niesol v znamení najtemnejšieho nočného žánru, funeral doom metalu. Tentokrát sa však z hlavnej plochy presunul na menší Obscure stage a rola uzavrieť tohtoročný Brutal Assault pripadla fínskym melancholikom SHAPE OF DESPAIR. Slová sú v tomto prípade zbytočné, zvuková kulisa tejto šestice pôsobí sťaby výlet do vesmíru. Ponurosť, depresia, totálna agónia a pomalé ťahavé skladby. Dunivé gitarové hradby postupne zatĺkali do rakvy jeden pomyselný klinec za druhým. Nechýbali zasnené vokály pôvabnej Natalie, ako i hlboký growling služobne mladšieho kolegu Henriho. V setliste došlo najmä na "Sleeping Murder", "Curse Life", "The Distant Dream Of Life" a dokonca jednu čerstvú novinku. Relatívne veľa skladieb; napriek tomu mi tých 40 minút ubehlo ako voda.


Zhrnutie:

Brutal Assault je miesto, kde sa vždy niečo deje - niekedy až priveľa zaujímavých vecí naraz. Tento rok mal svoje komplikácie v podobe zrušených kapiel, občasných problémov so zvukom a nejakým tým dažďom. Pokazilo to však zážitok? Ani v najmenšom. Mojím očiam a ušiam najviac zalahodili DAUGHTERS, PRONG, HEILUNG, ANAAL NATHRAKH či SAOR. Naozaj veľké koncertné prešľapy tentokrát na programe neboli. Mrzí ma len, že som nestihol prakticky nič z programu na KAL stage. Každopádne je BA festival hodný svojho mena a ak sa organizátorom podarí zostaviť tradične silnú zostavu, vidíme sa aj o rok na oslave 25 rokov tohto skvelého festivalu!

Za udelenie akreditácie ďakujeme agentúre Obscure Promotion.


TEXT: Marek "Fajo" Falat  /  Matej Makovický  /  Kristýna "Sirien" Vybíralová
FOTO: Martin Mayer
           (viac fotiek z jednotlivých dní: STREDA  /  ŠTVRTOK  /  PIATOK  /  SOBOTA)

Informácie o koncerte

Názov: Brutal Assault 2019

Dátum: 07.08.2019 - 10.08.2019

Miesto: JAROMĚŘ - Vojenská pevnost Josefov

Kapely: ABORTED, AFTER THE BURIAL, AGNOSTIC FRONT, ALIEN WEAPONRY, ALTARAGE, ANIMALS AS LEADERS, ANAAL NATHRAKH, ANATHEMA, ANTAEUS, ANTHRAX, The ARSON PROJECT, AU-DESSUS, AZUSA, BATUSHKA, BRUTALLY DECEASED, CAR BOMB, CARCASS, CARPENTER BRUT, CASPIAN, COMBICHRIST, The CONTORTIONIST, COUNTING HOURS, COVEN, CROSSFAITH, CRYSTAL LAKE, CULT OF LUNA, CYTOTOXIN, ČAD, DAUGHTERS, DR. LIVING DEAD!, DECAPITATED, DECULTIVATE, DELUGE, DEMOLITION HAMMER, DESTRUCTION, DIABLO SWING ORCHESTRA, DISCHARGE, EKTOMORF, ELECTRIC WIZARD, ELYSIUM, EMPEROR, ENSIFERUM, ENTROPIA, ESKHATON, EXUMER, EYEHATEGOD, FORGOTTEN SILENCE, FROG LEAP, GET THE SHOT, GODFLESH, GOROD, GUTALAX, HEILUNG, HELLHAMMER - Triumph Of Death, HEXIS, HIGHER POWER, HYPOCRISY, IMMOLATION, INCANTATION, IRON REAGAN, JINJER, JUDE, JUNGLE ROT, KAMPFAR, KRAANIUM, KRISIUN, LETTERS FROM THE COLONY, LIONHEART, MALLEPHYR, MEAT SPREADER, MESHUGGAH, METAL CHURCH, MGŁA, MIDNIGHT, MINORITY SOUND, NAPALM DEATH, NECROS CHRISTOS, NORDJEVEL, The OCEAN, OCEANS OF SLUMBER, OF MICE & MEN, OMNIUM GATHERUM, PARKWAY DRIVE, PERFECITIZEN, PRIMORDIAL, PRONG, RAISED FIST, ROTTING CHRIST, SACRED REICH, SAOR, SHAPE OF DESPAIR, SICK OF IT ALL, SKELETAL REMAINS, SLÆGT, SLAPSHOT, SODOM, SOILWORK, TAAKE, TANKARD, TAPHOS, TESTAMENT, THERION, THY ART IS MURDER, TOSKA, UNE MISÉRE, UNFATHOMABLE RUINATION, UNPROCESSED, VAMPILLIA, VARGRAV, VED BUENS ENDE, VENOM PRISON, VIOLATOR, VIOLENT MAGIC ORCHESTRA, VOIVOD, VULTIMAS, VUUR, WALLS OF JERICHO, WINDHAND, WOE UNTO ME, WOLFBRIGADE, WORMED, ZURIAAKE

Informácie o reportáži

Uverejnené: 2019-08-19 14:23:12

Prečítané: 544x

Autor: Marek "Fajo" Falat

Marek

Názory redakcie

Chýba názor redakcie