What is this that stands before me?

Týmito slovami a nezabudnuteľným pomalým riffom začal heavy metal. BLACK SABBATH netreba nikomu predstavovať, a ak áno, zaslúži si rovno jednu výchovnú. Začiatok sa však odohral pred viac než 46 rokmi. 28. júna 2016 stojím v napchatej viedenskej Stadthalle a pasívne inhalujem cigaretový dym i trávu, pretože sadenstvo nedbá na zákaz fajčenia. Je to príznačný okamih: BLACK SABBATH na poslednom turné, to je o úroveň vyššie, než všetky pravidlá a zákazy. Po "The End" je naozaj koniec. Kto nahradí metalových praotcov a legendu legiend? Kým nájdem odpoveď, z reproduktorov sa začína linúť Ennio Morricone.

What you gonna do? Time's caught up with you

RIVAL SONS tými dedičmi asi nebudú. Americká predkapela nastupuje niekoľko minút po pol ôsmej a za trištvrte hodinky zaujmú dve veci pozitívne a dve veci negatívne. Gitarista Scott je, napriek vtipným fúzikom, vynikajúci - hrá ako rodený bluesman a ako jediný gitarista vyplní rockový sound celej kapely. Druhým plusom je, že zopár skladieb prináša zábavnú interakciu medzi rytmikou a sólovou gitarou. Na druhej strane, RIVAL SONS sú proste tuctoví a trošku priveľmi si požičiavajú od LED ZEPPELIN (a občas ZZ TOP). Veď už len spevák Jay Buchanan polovicu koncertu podmračene a kvázi-arogantne pózuje. Iste, hrdlo má kvalitné, ale keby zbytočne neimitoval Roberta Planta a radšej si užíval koncert, nepôsobili by RIVAL SONS ako rockové hviezdy bez dôvodu.

Generals gathered in their masses

Pri intre BLACK SABBATH už však na rivalských synov nemyslí nikto - v trošku lacnom videu sa na plachte liahne náš kamarát Satan. Plachta sa dvíha a úvodná "Black Sabbath" je sprevádzaná ohromným nadšením. Ale skôr, než vlnu energie pripomína nástup Iommiho, Butlera, Osbourna a Clufetosa začiatok skutočnej magickej ceremónie. Ozzy síce burcuje publikum svojím tradičným spôsobom, inak je ale show vcelku statická. Alebo aj dôstojná, ako chcete. Je to udalosť, aká sa nebude opakovať, a tak publikum šalie iba tak, aby sa zachovalo dekórum. Najviac ľudia burácajú, keď Ozzy uvedie "War Pigs" a okamžite sa pridávajú k svetoznámej pauzovanej strofe. Vzduchom sa povozí jeden z prítomných, ale skôr symbolicky. Dnes sa odohráva história, a nie párty.

Finished with my woman 'cause she couldn't help me with my mind

Ikonický Tony Iommi istí pravú a Geezer Butler ľavú stranu pódia, nechávajúc Ozzymu rolu hlavného showmana. A hoci pred troma rokmi v Prahe bol vokálne v trochu lepšej forme, stále si zaslúži veľký rešpekt a uznanie. V jeho veku, s jeho biografiou a pod tlakom nedávnych rodinných udalostí je fakt, že stojí na pódiu a ako-tak spieva (odflákol iba takmer-záverečnú "Children of the Grave") zázrakom. Ak ho teda niekedy budú chcieť vyhlásiť za svätého, podmienku má týmto pádom splnenú. Namiesto Billa Warda sedí za bicími Tommy Clufetos a hrá solídne, no bez Billovej ľahkosti. Väčšina skladieb je z kategórie pomalších, čo znamená, že nemiznúce marihuanové výpary produkujú ešte trošku kvalitnejší tranz. Geezer a Tony sú hlavné osobnosti kapely, a hoci sa obom dostane niekoľko momentov sólovania, nechávajú hovoriť hudbu. Pomalé, uťahané pasáže sa streidajú s hravými inštrumentálnymi pasážami, ktoré veľmi vkusne dopĺňajú vizuálne efekty na obrazovke. Opäť - na predošlom turné bola show BLACK SABBATH okázalejšia, no na konci nič také nie je potrebné.

Something blowing in my brain

Po úvodných skladbách prichádza ťažkotonážne trio "Into The Void", "Snowblind" a "War Pigs" - ako keby niekto pochyboval, že SABBATH vymysleli okrem heavy metalu aj doom metal. Tieto gigantické, ťažké hymny vo mne aktivovali aj posledné fanúšikovské bunky. Až na dve výnimky znejú veci z prvých troch albumov, ale napriek tomu sa nájde prekvapenie. "After Forever" je neobohraná odpichovka, no a "Hand of Doom" zároveň upokojí a rozhýbe krky. "Rat Salad" by bola fajn, keby Clufetos skrátil sólo tak o dve tretiny. Tento moment však slúžil ako kondičná pauza pre zvyšok kapely, takže Tommy je v tom možno nevinne. Zvyšok je povinná jazda, zvolená s ohľadom na Ozzyho starnúci hlas a dramaturgicky veľmi dobre usporiadaná, s pokojnejším stredom koncertu.

I am iron man

Za zvuku monotónnych úderov kopáku už všetci vedia, že záver sa blíži. Iommi, skutočný železný muž na pódiu, spustí úvod k "Iron Man". Ešte usólovaná "Dirty Women", svižné finále "Children of the Grave", nevyhnutná "Paranoid" a koniec je tu. Nie koniec koncertu, ale skôr koniec éry. Publikum buráca a každý má v hlave desiatky skladieb, ktoré nezazneli a mohli by. Každý je však ohromený, aký silný výkon sú SABBATH ešte schopní predviesť. BLACK SABBATH teda skončili (a dúfam, že toto turné nebude prvé z nekonečnej série posledných) so všetkou dôstojnosťou a tým sa uzatvára prvý vek metalu. Páni, čo celý ten heavy metal spískali, odchádzajú pomaly na odpočinok a ostáva už len zvonenie v ušiach, hrdý pocit spoluúčasti na "The End"... a odteraz už len nostalgia a v ušiach Ozzyho radostne opakované, rozlúčkové slová "We love you all".

Setlist:

1. Black Sabbath
2. Fairies Wear Boots
3. After Forever
4. Into The Void
5. Snowblind
6. War Pigs
7. Behind The Wall Of Sleep
8. N.I.B.
9. Hand Of Doom
10. Rat Salad (+ sólo)
11. Iron Man
12. Dirty Women
13. Children Of The Grave
14. Paranoid