ROGER WATERS – Is This the Life We Really Want?

ROGER WATERS – Is This the Life We Really Want?

V tejto neetickej, spoločensky nemorálnej a totálne smutnej ére nacionalizmu, Európskej únie a despotických šialencov, profitujúcich z tej všadeprítomnej inštitucionálnej neznášanlivosti nie je práve vnem nového albumu Rogera Watersa klinicky vhodné rozhodnutie. Je až príliš podobné súčasnej geopolitickej situácii, teda katastrofálne depresívne a strach vyvolávajúce.   

Animals a Amused to Death, či The Wall, Final Cut a Radio K.A.O.S. – v jednom a navyše pod vplyvom transparentných sociopolitických kritík, ktorými je buričský tvorca odjakživa naplnený až po okraj. Waters vyslovene maľuje. Jeho umelecká optika, cit pre konceptuálnu veľkoleposť a hudobne strhujúcu štylizáciu je forma, ktorá je originálna, dobre známa a veľmi uspokojivá. Už od prvých tónov zdatne buduje napätie a pocit niečoho ľahko bizarného ale s politicko-kritickým podtónom a predvídateľnými postupmi. Týchto jeho post-surealistických vnemov je trochu moc, čo by u iných zákonite skončilo brakovým fiaskom ale u Watersa to pôsobí ako katalyzátor k odzbrojujúcej vznešenosti, ktorá podtrháva spoločensko-kritickú pointu celej dosky. Dalo by sa skonštatovať, že „Is This The Life We Really Want?“ je jeho najľahšou kritikou a najpočúvateľnejším opusom, ale nie je to celkom pravda. Je to síce destilácia všetkých možných antifašistických, anti-imperialistických a anti-hrabivých posolstiev, ktoré sú už známe z minulosti ale v skutočnosti je táto nahrávka, Watersovo zvukovo „najfloydovejším“ sólovým albumom. Je to sonická slasť ovenčená konceptuálnymi finesami a všetko to hýri štýlovou floyďáckou depresívnou atmosférou s muzikantmi, ktorí tú Watersovu víziu evidentne doviedli skoro k dokonalosti. V dnešnej uletenej dobe je to doslova raritný opus – má pompu a sound áčkovej komercie, nie je tu žiadne garážové žmurkanie, a napriek tomu to má všetky potrebné atribúty progrockových či presnejšie starých „floyďáckych“ albumov ako ruchy, či hlasy spájajúce jednotlivé tracky, preexponované minimalistické postupy, či prekombinované aranžmány spájajúce minulosť a prítomnosť svojho tvorcu a hlavne pokojné akustické výpovede, ktoré umocňujú vyzretosť sedemdesiattri ročného Watersa. K tej pomyslenej dokonalosti tu chýba iba geniálna gitarová práca Davida Gilmoura a úsporné škopky Nicka Masona. Avšak práca producenta Nigela Godricha (produkoval skvelé dosky Radiohead) je čistulinká ako panenský moč a to nehovoriac o množstve zreteľných a krásnych ňuansov, ktoré zvládol na výbornú. Waters na svoje vyjadrenie nepotrebuje zvukové bohatstvo ale kopasetickú produkciu a mix. A atmosféra albumu prečistí ako slávny klistír profesora Birchermayera z Yaleskej Univerzity. Je to čistá extáza, ako progrock Pink Floyd siedmej dekády. Dokonca človeka drží v podozrení, že to bolo nahraté niekedy koncom divných sedemdesiatok. Nič z toho samozrejme nie je pravda, dramaturgia albumu má čiastočne roztrúsenú sklerózu, takže ten politicko-kritický koncept sa na konci rozsype a príliš nedáva zmysel. Ale to nevadí, lebo hudba je skvelá a opus stráca na príčetnosti rovnako zábavne ako textové posolstvo. Skvelá „Picture That“ až príliš pripomína floyďácky Animals, zatiaľ čo nasledujúca „Broken Bones“ zase počuje na volanie „Final Cut“. Echo vokálu, základná linka, či tajomne sláčiky odkazujú na prelom sedemdesiatok a osemdesiatok. Titulka je podporená úsekmi sláčikových atakov s vangelisovými synthy plochami a to stavia túto skladbu do polohy zlovestného živorenia na tomto svete. Waters uvádza zverstvá a obviňuje dokonca aj nás, že sme prijali túto anestetickú existenciu. Kto hľadá hlboké posolstvá nebude sklamaný. Až v záverečnej skladbe „Part Of Me Died“ sa odkloní od kritiky a album vrcholí v oslave života, lásky a spokojnosti. Krásna bodka za dôležitým opusom, ktorá dáva nádej, že sa možno všetko zmení k lepšiemu.

Roger Waters po dvadsiatich piatich rokoch od Amused To Death a po úspešnej klasickej opere „Ca Ira“ vyrobil dosku, kde zreinkarnoval tie najlepšie hudobné momenty a motívy z obdobia rozkvetu Pink Floyd a z vlastných sólových dosiek a zaobalil to do textového kritického posolstva, ktorému porozumie každý, kto vidí ten súčasný chaos a rozvrat, či zánik hodnôt, ktoré robia človeka človekom. Kua.... kecám ako kapitán Danko...xixi.

8,5 / 10

Tracklist

01. When We Were Young
02. Déjà Vu
03. The Last Refugee
04. Picture That
05. Broken Bones
06. Is This The Life We Really Want?
07. Bird In A Gale
08. The Most Beautiful Girl
09. Smell The Roses
10. Wait For Her
11. Oceans Apart
12. Part of Me Died

Zostava

Roger Waters – vokál, akustická gitara, basgitara
Nigel Godrich – klávesy, gitara
Gus Seyffert – gitara, klávesy, basgitara
Jonathan Wilson – gitara, klávesy
Roger Joseph Manning, Jr. – klávesy
Lee Pardini – klávesy
Joey Waronker – bicie
Jessica Wolfe – vokály
Holly Laessig – vokály

Informácie o albume

Žáner: Progresívny rock

Dátum vydania: 02.06.2017

Typ: CD

Dĺžka: 54:06

Vydavateľstvo: Columbia

Webová stránka: https://rogerwaters.com/

Krajina: Veľká Británia

Informácie o recenzii

Uverejnené: 2017-06-23 07:50:45

Prečítané: 381x

Autor: Maťo Hoza

Maťo Hoza

Názory redakcie

Chýba názor redakcie