DEATH ANGEL - The Dream Calls For Blood

V osemdesiatych rokoch – obzvlášť v ich druhej polovici – som síce ešte nebol na svete ja, ale zato existovali mnohé thrashové kapely, ktoré sa predháňali v tom, kto si pre seba ukradne čo najviac fanúšikov a kto v žánri posunie hranice možného o kúsok ďalej. A mnohé z nich v nasledujúcej dekáde zmizli, len aby sa po novom miléniu znova zjavili a zase zmizli. DEATH ANGEL ale druhý dych zatiaľ stačí a ich štýlový comeback už trvá viac, než desať rokov.

Siedmy zárez, „The Dream Calls For Blood“, je rovnako agresívny, ako prvý album DEATH ANGEL, ak nie ešte agresívnejší. Asi nie je náhoda, že pred vydaním novinky sa práve „The Ultra-Violence“ dočkal reedície. Dalo by sa povedať, že jediný rozdiel medzi týmito dvoma diskami je v tom, že tentokrát hudbu neskladajú a nehrajú teenageri. Typickým postupom sa stala klasická thrashová štruktúra piesní, ale s nečakanými sólami, zmenami tempa, basovými intermezzami a čímkoľvek, čo vytrháva poslucháča z jednoduchého počúvania. Z toho dôvodu nie je „TDCFB“ príliš prístupným albumom.

Druhou stranou mince je Mark Osegueda, ktorý predvádza neuveriteľný výkon a – minimálne pre mňa – úspešne obhajuje putovný titul najlepšieho thrashového vokalistu. Vie spievať, chrliť slová, priostriť vo vysokých polohách a najnovšie sa, v štýle debutu, rozvrieskal. A kto počul „The Ultra-Violence“, tomu je známe, že ak Mark chce, vie trhať betón. A ako tak počúvam zbesilý záver „Detonate“, ak niekde vybuchnú sklárne, je podozrenie, že si ktosi príliš nahlas pustil nový DEATH ANGEL. Vďaka jeho vokálnym linkám sa dá do komplikovaných piesní jednoduchšie preniknúť – taká „Left For Dead“ je okamžitá hitovka, podobne aj „Execution/ Don't Save Me“. 

 

Tempo albumu je ale poriadne rýchle a v podstate nespomaľuje, až na dve-tri výnimky, a aj tie si držia strednú rýchlosť. Klasický thrash DEATH ANGEL ide bezchybne, pričom tentokrát sa nekonajú priveľké experimenty a mixovanie štýlov. Tým sa odstraňuje chybička krásy predošlých počinov – nepôsobili tak dobre ako celok, skôr zneli rozhárane. Tu je problém skôr opačný – kým poslucháča vyslobodí pomalšia, členitá (a výborná) záverečná skladba, zmieta sa v cca štyridsiatich minútach masakru, ktorého forma sa príliš nemení. Na druhej strane, štyridsať minút nie je priveľa, takže všetko je v poriadku. A napriek tomu sa dá album počúvať mnohokrát, lebo na druhý, tretí, či x-tý pokus sa zrazu objaví zabudnuté sólo, zmena rytmu alebo Sissonove obľúbené klasické variácie.

V kontexte súčasného thrashu sa DEATH ANGEL podarilo niečo výnimočné – stelesnili, ako na tom v súčasnosti tento štýl je, alebo skôr, aký by mal byť. Definovali štandard. Hráčske schopnosti musia byť perfekcionistické, piesne náročné, ale zároveň prístupné a najmä nonstop nátlakové. Ide o živelnosť, ktorá je však dobre vymyslená.  V mojich očiach im za to patrí jasná desiatka a pozícia medzi najlepšími počinmi roku 2013. , ale jeden bodík uberiem, lebo napriek osobnému nadšeniu viem, že DEATH ANGEL hrajú na istotu a držia sa remesla... od debutu vlastne prvýkrát. 

9 / 10

Tracklist

01. Left For Dead
02. Son Of The Morning
03. Fallen
04. The Dream Calls For Blood
05. Succubus
06. Execution/ Don't Save Me
07. Caster Of Shame
08. Detonate
09. Empty
10. Territorial Instinct/ Bloodlust

Zostava

Mark Osegueda – vokál
Rob Cavestany – gitara
Ted Aguilar – gitara
Damien Sisson - basgitara
Will Caroll – bicie

Informácie o albume

Žáner: Thrash Metal

Dátum vydania: 11.10.2013

Typ:

Dĺžka: 47:23

Vydavateľstvo: Nuclear Blast Records

Webová stránka:

Krajina: USA

Informácie o recenzii

Uverejnené: 2013-10-31 22:35:20

Prečítané: 798x

Autor: Matej Makovický

Matej Makovický

Názory redakcie

Chýba názor redakcie