CRYPTOPSY - Cryptopsy

Srdce každého fanúšika CRYPTOPSY muselo poskočiť, keď sa minulý rok dozvedelo o tom, že sa do kapely vracia jej bývalý mozog a sólový gitarista Jon Levasseur. Tento skromne pôsobiaci pán so stratocasterou je spolu s bicími Flo Mouniera základom toho, čo táto kanadská šialenosť je a kam sa svojho času dostala. Očakávania pred novým albumom boli veľké. Napriek tomu, že patrím k tej drvivej menšine, ktorá má rada aj „The Unspoken King“, som samozrejme dúfal, že kapela opäť troška pritlačí plynový pedál k podlahe a prinesie nám čo to zo svojho povestného psychotického koktailu. Dočkali sme sa toho a ešte niečoho navyše.

Album je natlačený vynikajúcimi nápadmi od začiatku až do konca a aktuálna zostava CRYPTOPSY je po dlhej, dlhej dobe konečne v správnom rozpoložení. Jon, ktorému kreatívna pauza evidentne prospela, prináša na stôl prvotriedne riffy plné nečkaných odbočiek, nálad chovanca psychiatrického ústavu, či naopak jasných a chytľavých melódií. Inokedy zase prichádzajú, taktiež typické, opakujúce sa krátke motívy, ktoré sa vrývajú do mozgových závitov. Hneď prvá „Two-Pound Torch“ ukazuje, kam sa budeme uberať. Neľútostné Mounierové blast beaty na hraniciach zvládnuteľnej rýchlosti (sympaticky neupravované a ponechané s miernymi nepresnosťami, či zvukovými nevyrovnanosťami, lebo presne takto to znie. Na rozdiel od moderných ultra hyper rýchlych kapiel, kde každý úder bubnu znie dokonale rovnako, nepríjemne umelo a vyrovnane až pripomína zrýchlené techno a nie „ľudskú“ hudbu) a do toho gitarovo-basové preberanie prstami kombinované s levaseeurovskými patentovanými miniriffmi, pri ktorých máte pocit, že sa vám kapela vysmieva (0:50 – 0:52, ak by ste hľadali, o čom hovorím). Po bubeníckych orgiách sa na vás zrazu vyvalí totálne melodický moment, ktorý si budete spievať ešte o niekoľko dní, aby ste sa zase skĺzli do tech death metalových hrkotačiek, ktoré prenechajú miesto nákazlivému groovu a ten zas vymení sólo, opäť charakteristické, a akoby plné motívov, no pri tom veľmi konzistentné. Ukážka zbraní, vrátane „a teraz by mal prísť tento riff, to je jasné, tak nie, zrazu sme úplne inde“ momentu, na začiatok skvele naladí, no čo je dôležité, v žiadnom prípade vás nečaká sedem ďalších takých istých kompozícií. Každá skladba má niečo vlastné a neopakovateľné. „Shag Harbour’s Visitors“ začína pomalou basou (a ak si to všimnete tak presne tým istým samplovaným ambientným zvukom ako úvodná skladba), ktorá vydláždi cestu dlhotrvajúcemu motívu, ktorý sa postupne obmieňa a to v podstatne pomalšom tempe oproti tomu, na aké sme u kapely zvyknutí. Pieseň má silnú atmosféru a obsahuje aj riffy Youriho Raymonda, ktorý kapelu pred nahrávaním opustil, aby prenechal miesto Olimu Pinardovi. Ten je dôstojnou náhradou za Érica Langloisa a tak nie sme ochudobnení o klepajúcu a slapujúcu basu, ktorá nie je len nejakým doplnkom gitár, ale plnohodnotným nástrojom tvoriaci celkový zvuk. „Red-Skinned Scapegoat“ je dlhšia skladba, kde neľútostný náklep veľmi zvláštne doplňuje čistá gitara. Nájdeme tu dve výborné sóla a opäť aj jednu výstavnú melódiu. K tomu sa pridajú extra chytľavá zasekávačka a dvadsať sekundová jazzová pasáž. Nech sa páči. „Damned Drift Dodgers“ je skladba tvorená množstvom repetitívnych riffov a chytľavých, možno viac old school, momentov. Čaká v nej aj prekvapenie, ktoré ukazuje, že kapela sa neberie smrteľne vážne (v kontexte vám môže pripomenúť nejakú situáciu z filmovej, alebo kreslenej komédie). Asi najchytľavejšie kusy na albume sú za sebou idúce „Amputated Enigma“ a „The Golden Square Mile. Prvej dominuje kombinácia rýchlosti a pomalších prechodových pasáží, tvorených jednoduchým motívom, ktorý sa postupne umne obmieňa. Druhá zhŕňa zapamätateľné postupy kapely do jednej, až hitovej koláže. Záver albumu, práve naopak, je priam anti-hitový. „Ominous“ je skladba s množstvom vypustených tónov, nepríjemnou náladou a plaziacim sa spomalením v druhej polovici. „Cleansing the Hosts“ zase začína odporne sa doplňujúcou melódiu gitár, no potom sa zvrhne na skladbu, ktorá by sa mohla nachádzať aj na predchádzajúcom albume, má v sebe totiž to dosť melodických momentov, samozrejme bez melódií v speve. Matt McGachy sa tento krát obracia len k brutálnym registrom, ktoré ovláda (rovnako ako čisté spevy) bezchybne a jeho surový, „godzillovský“, miestami neartikulovaný rev dopĺňa brutálnejším murmurom, vyššími polohami a škrekmi ako by sa nechumelilo. Nehovoriac o náročnom frázovaní, resp. umiestňovaní textov do hudby, akú niekedy CRYPTOPSY splodia. Aj s tým sa popasoval výborne. Prínosom Chrisa Donaldsona okrem jeho výborných gitarových schopností je rozhodne aj produkcia „Cryptopsy“. Kapela má suverénne najlepší zvuk, aký kedy mala. Dostatočne organický i surový, hutný i čistý a precízne vyvážený s úplne geniálnym nazvučením gitár ako takým.

Nie je to evidentne celé len zásluhou navrátilca. Ku kreatívnemu procesu prispievali aj ostatní členovia kapely a tak sú piesne dostatočne rôznorodé a doplňované aj menej typickými momentmi, ktoré iba rozširujú paletu, s ktorou kapela maľuje. Spôsob riffovania a skladania samozrejme pripomína návrat k dobám albumov „Whisper Supremacy“ a „...And then You’ll Beg“ (s prímesami využívanými na ďalších dvoch nahrávkach), no výsledok je vďaka spomenutej rôznorodosti opäť úplne iný, ako všetky doterajšie nahrávky kapely. Dúfajme, že tento zvyk robiť navzájom odlišné albumy bude u kapely trvať aj naďalej.

10 / 10

Tracklist

01. Two-Pound Torch
02. Shag Harbour’s Visitors
03. Red-Skinned Scapegoat
04. Damned Draft Dodgers
05. Amputated Enigma
06. The Golden Square Mile
07. Ominous
08. Cleansing The Hosts

Zostava

Matt McGachy - vokály
Jon Levasseur - gitary
Christian Donaldson - gitary
Olivier Pinard - basgitara
Flo Mounier - bicie, doprovodné vokály

Informácie o albume

Žáner: Technical Death Metal

Dátum vydania: 11.09.2012

Typ: CD

Dĺžka: 34:53

Vydavateľstvo: vlastný náklad / samovydanie

Webová stránka:

Krajina: Kanada

Informácie o recenzii

Uverejnené: 2012-09-28 11:28:08

Prečítané: 547x

Autor: Kamil Adamík

Kamil Adamík

Názory redakcie

Chýba názor redakcie