THE DOORS - šamani popkultúry

THE DOORS - šamani popkultúry

"Beatles a Stones sú tu, aby vás pripravili o rozum, Doors sú tu pre to, aby človeku ukázali čo príde potom, keď už o rozum prídete. Hudba Doors je krutá. A nie je to len maska. Skúma tajomstvá pravdy, je avantgardou v tom, čo hovorí a ako to hovorí. Je to šialenstvo, ktoré drieme v každom z nás, je to o hriechu a snoch. Také sú aj ich hudobné prostriedky. V tom je sila a v tom je aj krása tvorby Doors. Krása, ktorá desí. Doors sú surrealistickejší než celá psychedelická scéna dohromady. Hudba je mučivejšia než LSD. Skôr než rock je to nejaký rituál psychosexuálneho exorcizmu. Doors sú šamani pop kultúry  Morrison je anjel... ale anjel skazy.“ – toto raz niekto napísal o fenoméne Jima Morrisona a kapely The Doors.

A kto vlastne Jim Morrison bol? Čo o ňom vieme, o jeho dvadsaťsedemročnom živote, už vyše štyridsať rokov po jeho smrti? Patrí medzi rockových velikánov, ktorí opustili tento svet mladí a za dosť zvláštnych a nevysvetliteľných okolností. Navyše spolu s Jimim Hendrixom a Janis Joplin býva menovaný za tragickú ikonu divokých šesťdesiatok. Poznáme všetky, alebo aspoň zopár jeho škandálov, či excesov verejných či v osobnom živote, ktoré ruka v ruke rástli spolu s popularitou samotnej kapely. Neskôr Morrisonov cynizmus prerástol aj do súkromia a stále viac a viac frustrovaný okolím, ktoré ho vmanipulovalo do úlohy sexuálneho idolu undergroundu, si bol vedomý absurdity celej situácie, ktorá hraničila s karikatúrou a sebaparódiou, čo aj dával najavo...okrem iného aj v improvizovanom úvode „Mŕtvy kocúr v klobúku... myslí si, že je aristokrat/čo je to za blbinu“ ku skladbe „Dead Cats, Dead Rats“ na živom albume Absolutely Live, ktorého remastrovaná verzia je ešte pozoruhodná tým, že je tu zrekonštruovaná celá Morrisonova divadelná suita „Celebration of the Lizard“. Tá sa len vo fragmentoch objavovala na štúdiových doskách i neskorších koncertných showkách. Takže kto je James Douglas Morrison? Niekedy sa zdá, že žil len tých šesť rokov, od doby, keď sa postavil za mikrofón v roku 1965 až do roku ´71, keď zomrel v Paríži krátko po vydaní albumu L.A.Woman. Ktože to bol Jim Morrison? Žiarivý a posadnutý učeň temnôt v celej kráse, romantický hrdina s adonisovskou tvárou nad posteľou každej hippisáckej tínedžerky, nevyspytateľný majster extravagantných dobrodružstiev, ktorý presvišťal nebom hviezd populárnej hudby ako meteorit, erotický symbol Ameriky, Norman Mailer z Top 10... a už dosť!

Ako keby pred nástupom do Doors ani neexistoval, lenže Jim sa stal členom Doors v okamihu, keď bol preukázateľne emočne i intelektuálne utvorený. Jim bol v tom momente citlivý mladík s vysokým IQ, duchaplný aj keď výrazne lenivý študent filmovej fakulty prestížnej losangeleskej univerzity, milovník Blakea, Kerouaka, Rimbauda ale aj Satra či Joyceho. Vyznal sa v dejinách kinematografie a v ročníkovej práci vyložil originálnym spôsobom oidipovský komplex v diele Friedricha Nietzcheho. Takto vyzbrojený stretol jedného dňa na pláži vo Venice brílatého týpka s dlhšími vlasmi Raya Manzareka, ktorému hanblivo recitoval svoje prvé texty. Vtedy výrazne na sebe experimentoval a skúšal na sebe účinky psychedelických drog, spal na streche jedného skladiska vo Venice a práve tam po celodenných zážitkoch na pláži napísal svoje najlepšie texty. Riadením osudu bol ale vytrhnutý zo svojho relatívne šťastného študentského života a vrhnutý do súkolia čerstvo sa pohýnajúceho hudobného priemyslu, v ktorom bol nakoniec aj umučený. Keď konečne kapela začala cvičiť a tvoriť pribudla mu ešte jedna povinnosť: práca. Jim pri svojich ironizovaných ambíciách nezniesol priemernosť a tak prípadné neúspechy ho hlboko zraňovali, lebo si sám seba veľmi považoval. Jimov zápal pre novú prácu v kapele bol obrovský, ktorá sa po prvých úspechoch zmenila na posadnutosť, čo potvrdzujú aj slová Robbyho Kriegera: “...keď sme pracovali, bol to naozaj skvelý človek, ale keď sa opil, bol hrozný. Vtedy sa s ním vôbec nedalo vyjsť tobôž pracovať. Hovorili sme mu "Jimbo." Keď začal piť, to je ako keby sa Jimbo ukázal. Vtedy sa nedal donútiť do ničoho. Ale keď bol triezvy a venovali sme sa hudbe, bol to jednoducho najlepší človek na prácu. Naozajstný skladateľský génius a od jeho smrti som už s nikým podobným nepracoval.. Bol to môj najobľúbenejším hudobným partnerom všetkých čias.“ Aj keď bol Morrisonov vklad v tvorbe Doors majoritný, podpisovali svoje skladby spoločne, ako aj honoráre a tantiémy sa delili rovnakým dielom. Z toho vyplýva, že Jimovi nikdy nešlo o peniaze, ale skôr o výraz. Názov kapely vychádza zo stokrát premletého citátu „If the doors of perception were cleansed, all things would appear infinite“ /Keby sme pootvárali dvere vnímania, všetko by sa nám zdalo nekonečné/ od Aldousa Huxleyho a to dokonalo vystihovalo ich tvorbu, ktorá sa tak veľmi líšila od beatlesovského poňatia rocku i od hippisáckych acidových improvizácii. Jim síce miloval Elvisa, ale spolu s Manzarekom boli posadnutí starými bluesmanmi z Juhu. Naviac Ray holdoval aj indickým inšpiráciám a súčasnej vážnej hudbe. Gitarista Robby Krieger dobre poznal tvorbu Čajkovského, mal rád mexické flamenco i Paula Butterfielda a bubeník John Densmore bol odkojený džezom. A čo vzniklo? Tvar s temným varhanným zvukom, s divou a pritom ako keby orientálne kvetnatou gitarou doplnených pestrou a razantnou hrou bicích. Bez basgitary len s bublajúcimi spodkami, ktoré vytváral Manzarek na pedáloch svojho nástroja. A do tohto hudobného podkladu presne zapasoval Jimov spev, od lyrického výrazu v baladách, ktorému väčšinou nechýbal cynický podtón, cez autentický bluesový feeling až k dramatickým deklamáciám a hysterickým výkrikom. Texty sú samostatná kapitola a v drvivej väčšine boli práve Jimovou prácou, miešal v nich poetické obrazy s brutálnymi epickými náčrtkami situácií, jedinečné obrazy veľkomesta s veľmi niternými a bolestivými prežitkami, ktoré boli v z väčšej časti autobiografické. Morrisonov zmysle pre teatrálnosť umožňoval vyjadriť predstavy, vízie a strachy vtedajšej mládeže, počnúc neškodnosťou kvetinkového hnutia a končiac hrôzostrašnými aspektmi psychedélie a sebazničujúceho charakteru drogovej subkultúry.

Predzvesťou ich búrlivej existencie bolo koncertné prevedenie skladby The End, deklamovanej, poloimprovizovanej epickej kompozícii s apokalyptickou obraznosťou rozpráva o mladíkovi, ktorý zavraždí svojich rodičov. Morrison pritom vykrikoval mená svojich rodičov, pritom jeho otec bol úspešný viceadmirál z dobrej rodiny s dlhou vojenskou tradíciou. Táto skladba sa objavila vzápätí na debutovom albume v necenzurovanej podobe a spolu s americkou jednotkou „Light My Fire“ sa stali vrcholmi tejto bezmennej dosky. Druhý album Strange Days zaujal experimentmi s novými technológiami, bláznivým obalom a bizarnými textami. Na tomto albume po prvýkrát použili štúdiového basgitaristu a podľa producenta Paula Rothschilda to bol umelecký triumf spojený komerčným kolapsom. Tretia LP Waiting for the Sun priniesla ďalšiu americkú jednotku „Hello I Love You“ a jej vrcholom sa mal stať divadelný kúsok „Celebration of the Lizard“, ale nakoniec sa na album dostala len jej jedna časť v podobe skladby „Not to Touch the Earth“ a paradoxne titulná vecička sa objavila až na opuse Morrison Hotel. Plány na prezentáciu Celebration divadelne sa tiež neuskutočnili. Následne sa začali časy plné problémov a komplikácii. Kvetinkové hnutie vycítilo, že jeho filozofické a politické postoje a vyhlásenia nie sú autentické a úprimné a v očiach úradov sa stal anarchistickým kacírom, ktorý nielenže vyzýval k násilnému odporu voči zásahom polície, ale zastával aj vulgárnu sexuálnu odviazanosť. Vyvrcholilo to jeho zatknutím v decembri ´67 v New Havene za obscénnosť a verejné oplzlosti. Prišlo aj na právne spory, z ktorých najzaujímavejší je o autorstvo „Hello I Love You“. Ray Davis z Kinks ich zažaloval za plagiátorstvo a britské tantiémy za Hello išli jemu. Ďalšia doska Soft Parade priniesla sklamanie v podobe mainstreamovo orientovaných ľahkých skladbičiek, ktorým chýbala koncepcia a odhodlanie. Exhibicionizmus počas koncertu v Miami mu vyniesol ďalšie zatknutie a svojou predčasnou smrťou sa vyhol trestu, ktorý činil šesť mesiacov na tvrdo a 500 dolárov pokuty. Ďalšie problémy prinieslo obťažovanie zamestnancov leteckej spoločnosti, čo mu mohlo vyniesť až desať rokov za mrežami, našťastie letuška svoje obvinenie stiahla. Ďalšia doska Morrison Hotel konečne priniesla to, čo sa od nich očakávalo, špinavý tvrdý rhythm and blues, korunovaný drsnou dvanástkou „Roadhouse Blues“. Tvorivý vrchol však ukázali až na nasledujúcej LP L.A.Woman. Intenzívna a dráždivá zmes neuhladeného rock´n´rollu a Morrisonových textov, ktoré sa už nikdy nemali zopakovať, lebo krátko po vydaní Morrison so svojou priateľkou Pamelou Courson odletel do Paríža, kde sa chcel venovať písaniu poézie, kde 3.júla 1971 za záhadných okolností zomrel. Bol nájdený vo vani a keďže podľa obhliadky súdnym lekárom neboli nájdené dôkazy cudzieho zavinenia, nebola vykonaná súdna pitva. Oficiálne sa uvádza, že mu zlyhalo srdce, ale absencia pitvy dáva dôvody pre špekulácie, podľa ktorých sa predávkoval heroínom. Pochovaný bol v "Poets Corner" na cintoríne Pére Lachaise siedmeho júla a na jeho náhrobnom kameni je grécky nápis "ΚΑΤΑ ΤΟΝ ΔΑΙΜΟΝΑ ΕΑΥΤΟΥ", zvyčajne interpretovaný ako "verný vlastnému duchu."  Jeho hrob sa stal  novodobým pútnickým miestom. Pozostalá trojica vydala ešte dva nevýrazné albumy a zabalila to. V roku ´78 vyšiel materiál An American Prayer, kde sú Morrisonove básne, deklamované samotným autorom doplnené hudbou žijúcej trojice.

Takže definitívne uzavretú diskografiu kapely môže osviežiť spomienková kompletná antológia skupiny The Doors, ktorá obsahuje všetkých šesť re-mastrovaných albumov a tiež originálne obaly.

Informácie o článku

Uverejnené: 2016-08-26 17:57:13

Prečítané: 680x

Autor: Maťo Hoza

Maťo Hoza

Názory redakcie

Chýba názor redakcie