Island 2016 aneb piati junáci na ceste

Island 2016 aneb piati junáci na ceste

Tento článok je písaný najmä pre ľudí, čo nás poznajú, je teda jasné, že musí obsahovať nielen strohé vymenovanie miest, kde sme boli, ale taktiež istú porciu zážitkov a samozrejme píšem to len kvôli relatívne netradičnej destinácií. Report z Chorvátska odo mňa nečakajte.

Úprimne sa priznám, že som asi taký istý cestovateľ ako Bugár charakter, a tak, keď sa ma kamoši opýtali, či s nimi nepôjdem cca 3000 km severozápadnejšie na Island, tak som si v prvom momente povedal. Ehm? Ja?! Potom som si ale túto myšlienku nechal uležať v hlave a povedal som si "a prečo nie?!" (veď aj Bugár sa môže napraviť :-) ). A tak sme presne 13.7. nasadli na auto, ktoré nás vďaka vodičovi Paťovi zaviezlo do Budapešti, odkiaľ sme pokračovali cez Berlín až do Keflavíku. Išli sme piati, konkrétne ja, Gramblo, Lukáš, Bobek a Robo.

Bezpečnosť na letiskách je aktuálne, žiaľ, diskutovaná téma. K tomu len toľko, že náš zabudnutý ruksak bol osamote asi minútu a hneď tam boli policajti. Palec hore. V Berlíne bagetka za 7€ bola celkom fajn základ toho náporu na peňaženku, čo nás mal čakať. Prileteli sme tesne po polnoci a vzhľadom na to, že sme si určili, že Bobek bude šoférovať požičané auto, tak zvyšok osadenstva sa venoval úplne iným činnostiam, za prvý deň to vyhral Gramblo. Cesta trvala takmer 13h a cca 3400km.

14.7.

Na spánok sme mali luxusné 4 hodinky. Hostel, kde v izbe bolo, už ani neviem presne koľko, ale nejakých 20 postelí. Dali sme tam rýchle raňajky, neskôr sme sa dotlačili v KFC, spravili nákup v Bónuse (o tomto obchode ešte bude reč) a vyrazili na cesty. Pred nami bolo cca 400km a 3/4 cesty po prašnej ceste stredom ostrova. Cestou sme sa zastavili na gejzíre menom Strokkur (pri ňom sa nachádza aj aktuálne nečinný Geysir), kde bolo naozaj veľa turistov a servírovali polievočku typu vifon za 10€ (ceny budem zvyčajne uvádzať v našej mene, aj keď samozrejme na Islande majú svoju korunu a dá sa vždy platiť kartou, dokonca aj vo fast foode na ulici). Gejzír strieka vodu dosť nepravidelne a keď sme sa snažili výstrek vody točiť, tak samozrejme dlhé minúty nič a pri poznámke „sa nedivím, že je to zadarmo“ sa prezradila Slovenka, čo stála hneď vedľa nás. To je tak, keď sa rozumie. Neušiel nám ani prvý vodopád Gullfoss. Ten do tej krajiny vlastne "nepasoval", lebo to si tak idete po rovnej krajine a naraz z ničoho nič sa vynorí veľký vodopád. Celkovo krajina je úplne neuveriteľne variabilná, pretože sa totálne zmení každých 5 kilometrov. Najskôr je tráva a stromy, potom jazero, neskôr kopce alebo prašná púšť. To všetko a ešte oveľa viac naozaj na pár kilometroch. Väčšina turistov sa zdržiava v okolí hlavného mesta, prípadne na juhu. Málokto ide cestou stredom Islandu ako my, robia chybu, krajina je tu úplne iná ako na ktoromkoľvek mieste. Cestou sme pár krát zastavili a kochali sa, prípadne spravili nejakú tú fotodokumentáciu a začali zisťovať, že ovce sú úplne všade a plietli sa samozrejme aj do cesty. Niekde tu na ceste sme prvýkrát ostali v šoku, keď sme videli ľudí na bicykli. Strašne fúkalo, nekonečná cesta a ľudia si v pohode bicyklujú. Tento výjav sme videli ešte napr. aj v dúhových horách (bude o nich reč), kde to bolo rovnaké bláznovstvo, ale asi aj skvelý zážitok. Len tak mimochodom, pýtali sme sa jedného Taliana, koľko váži jeho bike s výbavou, odpoveďou nám bolo 50 kilogramov, ešte teraz by som mal nočné mory, keby som mal dať na bicykli to, čo sme prešli autom a samozrejme by som bol ešte na ceste, dlhý čas. Teda vlastne asi ani nie, to pekelné náčinie by som už dávno hodil do priekopy, stopoval a chvíľku asi aj plakal. Večer sme prišli do mesta Akureyri a vyrazili do mesta. Je viac na severe ako Reykjavík a tak aj slnko zapadá neskôr, resp. je svetla ako u nás tesne po západe. V meste sa veselo popíja, čo je trošku paradox, keďže jedno kolo nás stojí 75€  ... dali sme si dve, veď čo budeme. O druhej sa zaľahlo. Mesto je to celkom malé, až neskôr zisťujeme, že nemá ani 20 tisíc obyvateľov.

15.7.

O deviatej sme mali objednanú plavbu - obhliadku veľrýb (dala sa dokonca objednať v hosteli). Kapitán by piť nemal a keď pije, tak by nemal opierať loď o prístav. V lodi po tej šupe našťastie diera nebola a tak sme nemuseli meniť loď, iba kapitána. Čo sme chceli vidieť, to sme videli, výlet cca za 85€  splnil to, čo mal, aj keď odo mňa nechcite vedieť koľko a aké druhy veľrýb z tých 23 možných, čo zatiaľ videli pri Islande, sme spozorovali my. Výklad bol samozrejme po EN, síce som rozumel, ale aj tak si takmer nič už z toho nepamätám, čiže fajn. Vrátili sme sa späť na hostel prebrať ďalšiu cestu, keď sme medzi obsluhou narazili na prvého pracujúceho našinca. Tabita nám dala nejaké tie tipy, my na oplátku kúsok domoviny v tekutej podobe. Vyrazili sme smer Gudafoss, čo je vodopád, ktorý síce na fotkách nevypadá až tak úžasne, ale zo všetkých vodopádov, čo som tam videl, bol najkrajší. Naozaj nádherné divadlo, len si treba dávať pozor, ja som otestoval 1x (a našťastie naposledy) tvrdosť islandskej zeme a kamenia. Pokračujeme na Aldeyjarfoss, kde sa odohral výjav ako z Red Bull videa. Tento vodopád má približne 20 metrov a keď sme k nemu prišli, bolo tam cca 30 ľudí (je trošku mimo cesty, nie je teda moc navštevovaný). Väčšina mala fotoaparáty a kamery zacielené presne na vodopád, pár turistov a dole boli dvaja kajakári. Dávalo to tušiť, že hore asi nevyletia, ale skôr niekto k nim zhora pribudne, nakoniec sa tak naozaj stalo. Parádny zážitok sme mali my a ten odvážlivec na kajaku musel mať ešte o niečo lepší. Klobúk dole! Trošku ľutujem cca 10 ľudí, čo prišli o 5 minút neskôr. Večer už len smer kemp, kde sme 1x spali v stanoch, celkom fajn kemp – Dalakofinn – doporučujem (najlepší, čo sa týka výbavy, sociálnych zariadení atď., plusom bolo málo ľudí), kde bolo veľké športové ihrisko, futbalová lopta grátis atď. Po postavení stanov nasleduje tip, čo nám dala Tabita, a to syrové kade s teplou vodou v meste Húsavík (nájdete ich podľa stránky hotpoticeland.com), konkrétne pod názvom Ostakarið. Taliansky pár zvesela komunikoval, dostali slivovicu, domáci po nás škaredo pozerali, nedostali nič. Po polnoci príchod do kempu a zase je veľa svetla.

16.7.

Zistili sme, že sme pár vecí nenakúpili a tak sa dva kusy vybrali do obchodu. Už pred cestou sme dostali echo, že lokálne obchody sú dosť drahé, ale najlepšia skúsenosť je tá svoja a tak za malý nákup sme dali krásnych 90€. Totiž, na Islande je jeden obchodný reťazec zvaný Bónus (myslím, že ešte jeden, ale neboli sme tam), kde sú všetky veci len o trošku drahšie ako u nás a potom sú lokálne obchodíky, ktoré sú 3-4x drahšie ako Bónus. Oplatí sa teda nezabúdať a mať veľké auto. My sme ani jedno z toho nedodržali a tak sme platili. Niekde pri raňajkách sme zistili, že sme kdesi stratili kečup, čo bolo niečo nepredstaviteľné pre Bobeka, ktorý už chytal paniku vzhľadom na to, že kečup si dáva takmer aj na toaletný papier :-). Nakoniec sa našiel, bolo by zlé mať nervózneho šoféra. Po ceste sme sa stavili pri hoteli Gigur, kde pri jazere Stakhólstrjörn sú lávové polia a hniezdia tu aj vtáci, meno neviem, keďže sme to obišli – nebol čas. Na Höfði čas ale bol, čo sú opäť lávové polia. Blížime sa k „ďalším“ lávovým poliam a to tentokrát k tým úplne najznámejším. Pozornejší čitateľ možno už vie, neznalému prezradím – Dimmuborgir. Metalisti, čo sa zaujímajú len o hudbu, zbystrili a áno, je to presne tak, práve tu Nóri čerpali názov pre svoju kapelu. Úprimne sa priznám, že neviem, čím je toto miesto až také výnimočné, asi najmä tým, že je na hlavnej ceste a tak leniví turisti nemusia robiť extra turistiku (aj keď samotný Dimmuborgir je dosť rozsiahly a je možné ísť po viacerých cestách, najdlhšia má 2,5h). Miesto teda bolo plné turistov a spraviť si fotku bez nich si vyžadovalo istú trpezlivosť a najmä ísť pomedzi turnusy. Priamo odtiaľto sa dá prejsť na kráter Hverfjall, my sme ale zvolili druhú cestu, ktorá ide priamo zdola krátera. Výhľad parádny, sem už chodí menej turistov, keďže treba menšiu kondičku. Zhora máte celý Dimmuborgir ako na podnose a je pekne vidieť jeho rozsiahlosť.
Smerujeme k trojvodopádom Selfoss, Dettifoss a Hafragilsfoss. Posledný menovaný sme vynechali, keďže je k nemu sa ťažšie dostať a vodopádov sme videli a mali vidieť ešte dosť. Prvý bol Dettifoss, ktorý nie je najbezpečnejší. Je možné ísť až tesne k nemu a tak kamene čo k nemu vedú sú dosť mokré, toto mohla okúsiť neznáma slečna, ktorá si na nich pravdepodobne zlomila nohu. Selfoss naproti tomu bol oveľa bezpečnejší a klobúk dole pred inou dievčinou, ktorá bola pri ňom aj keď jej chýbala časť nohy a ruky. Viac ľudí ale bolo pri Dettifoss-e, vzhľadom na to, že parkovisko bolo pri ňom a k Selfoss-u bolo treba opäť použiť nohy.
Z vodopádov sme sa presunuli do kempu na jazere Mývatn. Postavenie stanov, nejaké to jedlo a hor sa pozrieť kráter Víti na hore Krafla. Pôvodný plán znel tak, že sa ideme okúpať, keďže to malo byť prírodné termálne kúpalisko. Studený vietor, sneh na jednom zo svahov plus žiadna para nad vodou dávala tušiť, že to takto asi nebude ... aj keď jeden z členov sa zúfalo kúpať chcel a išiel sa presvedčiť či by sa naozaj nedalo. Nedalo. S uterákmi okolo krku sme vyzerali smiešne ale nikto iný si to takto nepomýlil, takže okrem nás tam nebolo ani nohy a keby sa teraz nepriznám, tak nik o tom nevie, takže si to vážte. Pozreli sme ešte geotermálnu elektráreň, kde z nej vytekala sírová riečka s typickým zápachom a teplou vodou. Márne by sme medzi nami hľadali odvážlivca, čo by sa išiel ponoriť do teplej vody, tak sme aspoň ešte pozreli okolie. Po príchode sme si už len dali pivko v neďalekom hoteli za „prenichnormálnych“ 10€ a otestovali ich wifi. Apropo neďaleko od jazera Mývant sa nachádzajú aj Mývatn Nature Baths, čo je kúpalisko, vstup stojí myslím od 40€ vyššie a to sme nedali, veď to sú 4 pivá ...

17.7.

V stane bolo dosť teplo, takže dlhý spánok sa nekonal. Zvyčajné úkony ako hygiena, raňajky atď.  Srandovné boli kačičky, ktoré sa veselo premávali nielen po jazere, ale aj popri stanoch a otravné množstvo mušiek. Síce sme Slováci, ale máme nejakú úroveň, a tak kačacia polievočka nebola. Cestou z kempu sme navštívili naše obľúbené prasiatko, ktoré majú v logu obchody Bónus. Tento deň bol úplne odpočinkový, čakala nás iba cesta do hostela menom Litlabjarg, ktorý sa nachádzal v malej usadlosti. Prišli sme už o druhej, domáci mal písaný príchod o pol štvrtej a tak sme sa trošku opaľovali, pretože počasie bolo nádherné. Nasledovala grilovačka, pivko a posteľ. Domáci nám vravel, že zažil v jeden čas taký silný vietor, ktorý mu dva dni nedovolil vyjsť vôbec z domu. V tento jediný deň sme išli spať pred polnocou, pretože na druhý deň nás čakala najdlhšia cesta.

18.7.

O pol siedmej sme vyrazili sme Landmannalaugar( dúhové hory) a cca 500km. Po ceste sme párkrát zastavili a pozerali neuveriteľnú prírodu a za 4 hodinky sme prišli k jazeru Jökulsárlón. Lagúna plná topiaceho sa ľadu na hranici národného parku Vatnajökull a vytekajúca do Atlantického oceánu. Parádne divadlo, ktoré sa mení každý deň. Dokonca mladý čínsky/japonský párik si povedal, že toto bude ideálne miesto na svadobné fotografie. Hádať sa nebudem, krásne miesto. Hneď nasleduje Svartifoss, ktorý na fotkách vypadá naozaj super, naživo to až také krásne nie je, možno preto, že máme ešte v živej pamäti Jökulsárlón. K tomuto vodopádu ešte jedna poznámka. Prišli sme na parkovisko, z neho vedie cestička až k vodopádu (myslím, že cca 2,4 km) a videli sme turistov poobliekaných ako keby tam malo byť -10, tak sme dali na nich a obliekli sme sa teplo. Fajnšmekri od nás si dali aj termoprádlo. Už po pár sto metroch bolo jasné, že turisti dole vedeli o tom cca to, čo my, t.j. nič. Takže za viet typu „ty jeden vodopád“ alebo „to je ale dlhá škaredá cesta“ sme dali dole aspoň bundy, mikiny a nahodili slnečné okuliare.
Cestou do kempu sme sa ešte občas zastavili pri „nejakom“ vodopáde, prípadne mieste, kde sa točil slávny Game of Thrones. Mená sú zbytočné, keďže v seriáli vypadajú úplne inak a vlastne som lenivý to zisťovať. Záver cesty bol úplne cukríkový, bola plná výmoľov, prachu, kameňov a brodov. Až na tie brody to bola taká horšia cesta prvej triedy na Slovensku. O tlmičoch sme nevedeli od cesty do Akureyri  v prvý deň, takže si cestu užívala celá posádka. K brodom len toľko, mali sme automat a tak stačilo ísť len pomaly (doporučená rýchlosť cez brod je 5km/h), kolmo na brod a hlavne nezastaviť. V prípade manuálneho radenia nepreraďovať a teda nestláčať spojku. Ak nemáte hračkárske auto pamätajúce druhú svetovú, tak môžete ísť samozrejme rýchlejšie a to nielen cez brody. Napr. my sme zvyčajne boli najrýchlejšie auto – boli sme vždy na začiatku kolóny. Na Islande panuje milý zvyk pustiť pred seba rýchlejšie auto (že Bobek :-) ) a v prípade, že ste na normálnej ceste, tak auto pred vami blikne doprava a plus sa doprava posunie, čím vám dáva znamenie, že cesta je voľná a môžete bezpečne predbiehať.
Koľko sme išli po prašnej ceste do Landmannalaugar, nikto nevie, odhadujem sympatické dve hodinky a nejaké drobné, nie zlé na cca 65km. Odmenou nám bol stanový tábor, ktorý pripomínal niečo ako základný tábor v Nepále. KOPA stanov, strašné množstvo ľudí a stále prichádzali ďalší a ďalší. Postavili sme naše prenosné ubytovne, najedli sme sa hor sa do kúpania. Priamo v kempe sa nachádza akési prírodné jazierko, kde pritekajú tri malé riečky, jedna studená a dve teplé. Vytvára to potom mix teplých a studených prúdov. Mne osobne to pripadalo strašne otravné, lebo príde horúci prúd v ktorom ledva vydržíte a za chvíľku studený, ktorý je rovnako nepríjemný. V tomto vyhrali určite miesta, ktoré sme navštívili neskôr.

19.7.

Neuveriteľná vec je to, že do týchto hôr chodí pravidelná linka z Reykjavíku. Samozrejme nie klasickým autobusom, ale je „mierne“ upravený pre tento terén. Ráno sme dali menšiu túru na najfarebnejší kopec. Ani nebolo nič nezvyčajné, keď sme vyšli hore sme stretli český pár, pretože Čechov tam bolo celkom dosť.  Prekvapením ale bol pri ceste dole zvuk píšťalky, proste nejaká mladá dievčina si prišla zahrať, prišli sme síce len na záver, ale bolo to pekné, samozrejme sme jej zatlieskali, chúďa, prestala hrať v momente, keď zistila, že ju okrem rodičov pozorujeme aj my, zjavne na publikum naučená nebola, treba potrénovať, ale vstupné nevyberala, zjavne nebola z Islandu. Cesta do ďalšieho kempu viedla po rozumnejšej a hlavne kratšej ceste, aj keď výmoľov sme si opäť užili dosť. Po ceste sa rozpršalo vôbec 1x, čo sme boli na Islande. Našťastie sa dážď upokojil a my sme v pohode mohli postaviť stany. Večer nasledovalo obligátne kúpanie, tentokrát na mieste zvanom Seljavallalaug – bazén s teplou vodou uprostred hôr, ktorý postavili v roku 1923. Turistov je tam akurát, je ale nutné prejsť nejaký ten km pešo. V noci pršalo, stan našťastie držal.

20.7.

Kemp nestál za veľa, ale majiteľ mal malé plus za to, že dosť často navštevuje Tatry a má ich rád. Ceny sú troška uletené a pýtal napr. 300 korún (cca 2,2€) za 3 minútovú „teplú sprchu“, vstupné vyberal asi preto, že ženská a mužská sprcha boli vlastne tesne pri sebe a tak úchyláci by si mohli prísť na svoje. Ešteže sme slušní ľudia. Priamo zo stanu sme videli vodopád Gljúfrafoss, čo nás nechalo ale dosť chladnými a išli sme pozrieť Seljalandfoss. Dá sa ísť ako keby dovnútra za vodopád a ten pohľad je naozaj fascinujúci, troška škoda počasia, bolo zamračené. V prípade, že by vykuklo slniečko, musí to byť neuveriteľný pohľad. Vzhľadom na to, že je vodopád pri hlavnej ceste, tak tam bolo opäť veľa turistov. Po ceste sme ešte pozreli na sopku Eyjafjallajökull, ktorá narobila leteckej doprave mierne problémy v roku 2010 a vodopád Skógafoss. K nemu sa ľudia ako keby báli ísť, pretože vypadá dosť mohutne (čo aj je) a dá sa k nemu úplne priblížiť, potom sa samozrejme treba poriadne osušiť na slnku, ktoré nebolo, ale vzhľadom na to, že mokrý už som bol, tak to bolo jedno. Celý deň teda pršalo a tak sme cestou ku vraku lietadla, ktoré núdzovo pristálo v novembri 1973, občas použili výrazy ako „zlé lietadlo“, prípadne „to je ale upršaná a dlhá cesta“. Je teoreticky možné, že necitujem znova úplne presne. K lietadlu ide síce cesta, ale je uzavretá, celkovo má 4km, zábava. Dlho sme sa pri lietadle nezdržali a hajde preč. Po ceste sme zistili, že Gramblova bunda púšťa nejakú modrú farbu a tak všetci okrem mňa vypadali ako šmolkovia. Zo začiatku, pokiaľ si chalani mysleli, že iba on je modrý, to bola celkom zábava, ale tak ja som sa bavil stále. Nakoniec sme príčinu nenašli, tak ktovie, z čoho to bolo, umyť sa to žiaľ dalo :-) .
Po ceste sme sa stavili v obchode zvanom Vínbúðin, čo je štátny obchod na predaj liehovín. Daň sa odvíja od percenta alkoholu obsiahnutom v nápoji. Mimo tohto neuveriteľne predraženého obchodu nekúpite alkohol silnejší ako 2,25%. Len pre zaujímavosť sme tam kúpili fľašku Jamesona za 8800 korún, čo je sympatických 66€ ... po lietadlovej turistike celí mokrí, stany boli tiež mokré, tak sme sa rozhodli, že nebudeme kempovať, ale skúsili zohnať normálne ubytovanie. Nakoniec sa z toho vykľul najlepší večer a hostel na Islande. Detaily moc opisovať nemôžem a nebudem (aj keď samozrejme celý večer prebehol vo všetkej počestnosti a slušnosti), ale zmienim aspoň to, že na recepcií pracuje Kristie, je z Čiech a druhým parťákom bol začínajúci americký spisovateľ Daniel Vaiden DeMarco. Ten sa o desiatej hrdil tým, že v živote z alkoholu neblinkal a nemal okno. To prvé už o polnoci neplatilo a to druhé myslím tiež :-) . Na druhej strane isté kusy od nás vypadali ráno pokrčenejšie, to bude ale spôsobené aj tým, že kde Američan končil, my sme len začínali. Ak to, slečna, niekedy šialenou náhodou čítaš, tak ešte raz ďakujem(e) za všetko a ak si s Danielom v kontakte, tak pozdravujeme tiež (to som vtedy zabudol dopísať, odkaz si hádam dostala). Aby som spravil trošku reklamu, tak miesto, kde sme bývali, sa volalo Art Hostel a nájdete ho dedinke s počtom obyvateľov 450 menom Stokkseyri, 3 poschodia, pekné izby a dokonca je priamo tam aj múzeum, kto vie, môže si zahrať na klavír. Bonus bol to, že som sa prvýkrát poriadne vyspal.

21.7.

Ráno vypadalo dosť zaujímavo, avšak raňajky väčšinu škôd zo včera dokázali napraviť. Daniel nám odporučil opustený dom kúsok od nás, majiteľ si ho kedysi dávno postavil načierno a neskôr ho odtiaľ vyhnali domáci, tak to proste opustil. Krásny domček, žiaľ nikto sa oň nestará už desaťročia, je teda komplet zničený. Veľká škoda. Dnes bol len jeden cieľ a to mesto Hveragerdi. Tu sme u prasiatka opäť nakúpili a stretol som tu vôbec 1x niekoho mladého, čo by nevedel po anglicky. Medzi staršími to nie je až taký zvláštny jav, ale medzi mladými áno. S EN dohovoríte úplne bez problémov a takmer všade sa dá potrénovať aj iný jazyk. My sme napr. stretli postarší párik z Izraela. Po obchode sme zamierili smerom nad mesto, presnejšie sa volá táto oblasť Gufudalsvöllur. Troška zmätočne sa toto miesto nazýva tiež Reykjadalur, pričom miesto s takým istým názvom je aj severozápadnejšie (aspoň podľa google maps). Každopádne som vedel o tomto mieste dopredu, len zdroj mi pozabudol spomenúť, že tam treba prejsť cca 4km a po ceste je neuveriteľné more mušiek. Občas sa teda ozvalo niečo ako „škaredé mušky“, prípadne „ty jedna cesta“. Vynahradené nám to bolo skvelými kaskádami s teplou vodou, kde síce nebolo veľa vody, ale zase bola dosť špinavá :-) . Samozrejme to nikomu nevadilo a tak je možné, že sa stretneme u kožnej. Čo ale mierne nahnevalo nás všetkých, bolo auto, na ktorom sme proste nedokázali zaradiť rýchlosť dopredu a cúvať do Reykjavíku by sa síce asi dalo, lenže to by nebolo ono. Telefonát s prenajímateľom vyriešil aspoň to, že za hodinku príde náhradné auto. Medzitým sme otestovali podnikavosť domácej pani, keď si za dve deci teplej vody účtovala 200 korún (cca 1,5€), my sme si dali čaj, kávu atď. Prehádzali sme veci z nášho mŕtveho kamaráta Hyundai Tucson do novšieho a luxusnejšieho Suzuki Grand Vitara. Nakoniec nás šikovný technik obehol po pár km na diaľnici ... my sme ale už smerovali do hlavného mesta, kde sme zistili, že pol litra vody a nič moc bageta stojí toľko čo pivo – 10€. Skúsili sme oboje, pivo ktovie prečo vyhralo. Zaľahli sme po druhej s vedomím, že spoločné hostely sú peklo. Na izbe bolo celkom 14ks ľudí, čo by až tak nevadilo, všetko mladé kúsky, až na jednu starú chrápajúcu Španielku. Nebol som ani opitý, ani až tak unavený na smrť, takže spánok musela vyriešiť hudba a že pri metale sa nedá zaspať. Pche.

22.7.

Tak, a je tu posledný deň. Španielka ešte o deviatej píli drevo, „spí“ už približne 12 hodín, naozaj nechápem, keďže nevypadá, že by mala za sebou čokoľvek náročné. Je to samozrejme každého vec, ako trávi svoj čas na Islande. My sme dali v podstate všetko, čo sme chceli, ušlo nám iba kúpalisko Blue Lagoon kúsok od Reykjavíku, problém bol ten, že sme nečakali rezervačky, a tak sme sa snažili objednať si vstup až deň dopredu, a to už bolo beznádejne vypredané. Škoda. Miesto toho sme sa túlali po najväčšom islandskom meste, kúpili sme sušené ryby (nič moc) a ja jediný som mal odvahu skúsiť fermentovaného žraloka. Je to hnus, absolútne odporná vôňa pripomínajúca dlho nečistenú toi-toiku. Chuť na počudovanie nie je až taká odporná, konzistencia je ako nejaká sója a chuť je mierne slaná. Všetko ale prebije vôňa. Na druhej strane, keby som vedel, kam idem na večeru, možno toho žraloka zblajznem celého. Medzitým sme ešte dali jedno pivko na zapitie toho hnusu a hor sa na večeru. Vždy som chcel ochutnať pravé morské príšerky, lebo som si myslel, že veď to nemôže byť až také zlé. No ... bolo ... všetky tie kraby, slimáky, mušle a krevety. To ide úplne mimo mňa a za tú cenu by som bol pár krát u nás na poriadny steak. Našťastie tu robili dve dievčatá od susedov a mali s nami zľutovanie, a tak nám chleba s nátierkou nosili pomerne často a ochotne. Tú pachuť nespravili ani dve fľašky vína, ale Jameson na letisku už troška hej. Cestou domov boli len dve zaujímavé udalosti. Po odovzdaní batožiny som tak nejako začal tušiť, že ten nožík, čo som si kúpil dva dni pred odchodom som zabudol v príručnej batožine (a fakt, že jo ... ani 1x som ho nepoužil, snáď ho nevyhodili a niekto ho používa) a druhú, keď Gramblo ostal verný svojej prezývke a stratil letenku, ktorú mu 5 minút predtým vytlačila ochotná pani pri okienku Air Berlin :-) .

23.7.

Odlet o 1:00 islandského času (3:00 nášho) a príchod pred 16:00 do Dubnice. That’s all. Moje záverečné slová by boli, že Island je nádherná krajina, ktorú sa oplatí vidieť. Samozrejme za predpokladu, že máte radi turistiku a dokážete si veci vybaviť sami. Naozaj by som nikdy nešiel s cestovkou, pretože by sme nezažili ani ½ vecí, čo sme zažili. Zdá sa to neuveriteľné, ale nenapísal som ani zďaleka všetko, keby hej, tak jediný, kto to dočíta až sem, by som bol ja a korektorka. Aj keď mám pocit, že teraz to nie je inak :-) Ak ste teda ochotní „vyhodiť“ nejaké peniaze navyše, oproti napr. Chorvátsku, tak sa Vám Island odmení neuveriteľnými zážitkami a o tom dovolenky sú, nie?

 

Pre štatistov:

- hodinky mi odmerali presne 192974 krokov po islandskej zemi, čo je približne 148km
- menili sme auto a chalani pozabudli odfotiť konečný stav na druhom aute ale na Huyndai Tuscon sme dali 2147km a na Vitare cca 200km
- moje celkové náklady boli približne 1500€ (nepočítam sem nákup výbavy na Island, ako oblečenie, topánky atď.)
 

Dôležité informácie:

- letenku si kupujte čo najskôr (my sme kupovali v januári), lietadlá boli úplne plné
- auto si objednávajte s veľmi veľkým predstihom (ideálne tesne po letenke)
- záleží od trasy, ak chcete prebrodiť aj nejakú rieku alebo ísť po nespevnenej ceste, tak je nutné mať 4x4 (brody sa primárne nachádzajú v dúhových horách, avšak len zo smeru od juhovýchodu a nespevnené cesty opäť v dúhových horách, pri ceste „stredom“ Islandu, prípadne ak chcete ísť mimo hlavnú cestu, ktorá je okolo celého ostrova)
- po prílete v Duty Free shope nakúpte čo najviac alkoholu, keď ho nevypijete - bez problémov ho s niekým vymeníte
- snažte sa nakupovať v Bónuse
- letenka vyšla na 320€, auto bolo o niečo lacnejšie (išli sme ale piati)
- ostatné náklady sú variabilné (kemp stojí na noc približne 10€, hostel od 30€ vyššie, stanovať sa dá skoro všade, ale samozrejme chýbajú veci ako teplá voda, wc, atď., čapované pivo od 7€ vyššie, 5%tné domáce okolo 2€ tuším, to 2,25%tné bolo lacnejšie, večera v reštaurácií bola iba jedna za približne 85€ s vínom, samozrejme sa dá najesť aj lacnejšie, cca od 30-40€ za porciu)
- ak si chcete domov zobrať ich domáce pitie, volá sa Brennivín a kupujte si ho až v Duty Free shope (za predpokladu, že nevyjdete z letiska, tak to prenesiete v príručnej batožine)
- letenka z Budapešti do Berlína a Keflavíku je paradoxne lacnejšia ako iba z Berlína do Keflavíku

Informácie o článku

Uverejnené: 2016-08-21 09:23:52

Prečítané: 1897x

Autor: Michal Lukáč

Michal Lukáč

Názory redakcie

Chýba názor redakcie