Ako sa metalista vybral na Vrbovské Vetry 2017

Ako sa metalista vybral na Vrbovské Vetry 2017

Táto recenzia je zámerne napísaná s nadhľadom, humorne a odľahčene. V texte je vysoké riziko výskytu slov ako „metal“, „Manowar“ a „nedostatok epických gitarových sól“.

Obliekam sa skoro zásadne iba do čierneho a metal mi prúdi žilami ako huličom THC. Preto som váhal s účasťou pred dvomi rokmi, keď som sa vybral na VRBOVSKÉ VETRY prvýkrát. Humor bratov Jobusových mi je veľmi blízky, ale v programe festivalu nebol žiaden metal. Cítil som sa zmätený. Čo so mnou budú robiť iný hudobné žánre ako metal? Dá sa pogovať na LONGITAL? A čo hrajú preboha LONGITAL? Prvú návštevu Vrbovských vetrov som ale prežil v zdraví a harmónii. A len tak mimochodom, LONGITAL sa mi páčili, aj keď to nebol metal.

Tento rok sa stretli správne energie znova a na VETRY som sa vybral po druhýkrát. A v programe festivalu znova žiaden metal. Príbeh o tom, ako sa s tým moje metalové srdce vyrovnalo vám, milí hudobní fanúšikovia, vyrozprávam v nasledujúcich riadkoch. Prajem príjemný čitateľský zážitok.

Dôležitá poznámka – pre účely textu som vyvinul špeciálnu metalovú hodnotiacu škálu. Každá kapela bude hodnotená v päťbodovej škále od 0 po 5 „manowarov“, po vzore najpravejšej metalovej kapely v dejinách metalu.      

Festivalový program odštartoval v sobotu presne 13:14 krátkym príhovorom organizátora festivalu Braňa Jobusa a koncertom jedného z jeho mnohých projektov, ktorý má kódovacie meno ABUSUS. S hudobnou tvorbou projektu Abusus som mal tú česť prvýkrát. Nie je to metal, to som vypozoroval s určitosťou. Braňo Jobus necháva v Abususe vyplávať na povrch svoju vášeň pre elektronickú hudbu, ktorú kombinuje so svojím teatrálnym vokálnym prejavom a záľubou v absurdných textoch. Zaujímavý hudobný zážitok. Ako celok pôsobia piesne pomerne tvrdo, žiadne kolotoče, takže otvorený metalový fanúšik si môže nájsť aj v tomto hudobnom rozmere pána Jobusa niečo pre seba. Zaujímavosť na záver – celý koncert Braňo Jobus odspieval sediac na prútenom kresle bez výraznejšieho pohybu. Abusus odo mňa dostáva za parádne texty, tvrdú elektroniku a prútené kreslo 3 z 5 manowarov.

Abusus hral z prúteného kresla tvrdo a štýlovo, ale chýbal tomu ten rinčiaci zvuk gitár. Málo metalu to bolo. Našťastie hneď druhá kapela SATÉNOVÉ RUKY doplnila do mojich žíl potrebnú dávku rachotu elektrickej gitary. Najstaršia začínajúca kapela, ako sa sami Saténové ruky označujú, je tvorená skúsenými hudobníkmi okolo 40ky, ktorí do svojich textov premietajú témy spojené s životnou realitou... súčasných štyridsiatnikov. Nechýba v nich nadhľad, vtip a šikovné slovné hračky. Príjemným spestrením ich pódiovej prezentácie je striedanie spevu, v kapele sú traja schopní speváci. Kapelu od bahna nudy bežných gitaroviek oddeľuje pankáč a básnik v jednom Vlado Janček s červenou gitarou v tvare ruky, ktorý ťahá SATÉNOVÉ RUKY hudobne niekam k punk´n´rollu. Čo kvitujem. A áno, čas od času si publikum užilo gitarové sóla a na niektoré pesničky sa dalo aj headbangovať. So metal. Saténové ruky odohrali svoje koncertné vystúpenie v svižnom tempe a s chuťou. Páčili sa mi, preto im udeľujem 4 z 5 manowarov.   

Po kratučkej pauze na občerstvenie sa publikum dočkalo jedného z hudobných vrcholov festivalu v podobe koncertu projektu Doroty Nvotovej, Jakuba Ursínyiho a kapely Talent Transport, ktorý interpretoval piesne Deža UrsínyihoJara Filipa pre plánovaný muzikál Peter a Lucia. K jeho stvárneniu na divadelných pódiách došlo až po Ursínyiho smrti, repríz bolo ale málo. Tak sa vyššie spomenutí hudobníci rozhodli ako poctu klasikovi slovenskej bigbítovej scény nacvičiť muzikálové piesne do podoby koncertného repertoáru. Výsledok prekonal moje očakávania. Kombinácia Filipovej dcéry, Ursínyiho syna a Vlada Šarišského fungovala na pódiu mimoriadne organicky, piesne s mierovým posolstvom pôsobili sugestívne v časoch súčasných nepokojov, kapela hrala na vysokej inštrumentálnej úrovni. V Dežových piesňach sa aj po rokoch odrážala jeho hudobná genialita a schopnosť neotrelo vystavať melódie v obyčajných pesničkách. Za perfektnú súhru hudobníkov na pódiu, citlivú interpretáciu, inštrumentálnu virtuozitu klávesového hráča Vlada Slnka Šarišského, energickú a charizmatickú Dorotu Nvotovú a grimasy bubeníka Mariána Slávky 5 z 5 manowarov.

Nielen hudbou sú živé VRBOVSKÉ VETRY, ale aj netypickými sprievodnými aktivitami. Približne okolo 16:30 prebehlo slávnostné zahájenie festivalu, počas ktorého bol dopravený do areálu Pán Precceda multiorganizácie Kriak – húpací koník, pod ktorého patronátom sa festival konal. Na počesť slávnostného otvorenia bola zaspievaná Hymna multiorganizácie Kriak a zatancovaný jej rituálny tanec. Bolo to krásne a dojímavé až k slzám, keď si človek mohol slobodne zatancovať do kruhu na počesť hojdacieho koníka vyštafírovaného v obleku. Ďalším bodom programu festivalu bola súťaž v pretekoch na hojdacích koníkoch, ktorú vyhral Bojan Vasiljkovič zo ​Srbska zo stajne ​​​„Divé kone Srbije“. Gratulujem víťazovi a ďakujem všetkým súťažiacim a komentátorom za výnimočný športovo – bizarný zážitok.

Kultúrna pauza padla vhod, pretože festival sa stále len rozbiehal a sily bolo treba šetriť. Ďalšou hviezdou programu bola známa prešovská kapela CHIKI–LIKI-TUA. A opäť nehrajú metal. Ale kto má rád kvalitný pop-rock s prímesou funky a disca s dychovou sekciou, tak ten si príde na svoje. CHIKI–LIKI-TUA berú svoju tvorbu s nadhľadom a slušným groovom. Ako prvej kapele sa im podarilo publikum rozhýbať do tanca. Potešilo epické gitarové sólo na jednej strune. Ako celok hodnotím vystúpenie kapely kladne a černoch vo mne si užil disco-funky pulz jemne prúdiaci z ich hudby. Veľmi poctivých a srdiečkových 3,5 z 5 manowarov.

Ďalším bodom programu bola súťaž vo Formule 0, kde súťažili reprezentanti rôznych krajín z celého sveta v jediných svetových pretekoch v tzv. „šurganí“ (šúchaní) plastových formuliek po obvode špeciálneho pretekárskeho okruhu. Preteky boli napínavé a víťazom sa stal opäť Bojan Vasiljkovič zo ​Srbska. Znova boli diváci svedkami dramatických pretekov s nečakaným vyústením.

Nasledujúci koncert kapely Billy Barman som úctivo vynechal a doprial som si večeru. Okrem toho, že hudba Billy Barman je prostá akéhokoľvek metalu, tak ma doteraz neoslovila ani ako milovníka hudby vo všeobecnosti. Preto sa pri nich ako u jedinej kapely zdržím hodnotenia a hlbšieho komentáru.

Po koncerte Billy Barman nasledovala v programe súťaž v plastovej megalukostreľbe, ktorá bola poslednou zo športových aktivít organizovaných pod hlavičkou festivalu VRBOVSKÉ VETRY a Multiorganizácie Kriak. Päť tímov po troch členoch sa zapojilo do ďalšej športovej súťaže, ktorá priebeh spočívalo v snahe trafiť za pomoci veľkého luku do záchodovej dosky pribitej na stojane. Alebo aspoň vystrelený šíp nastreliť do sieťky, ktorú obsluhoval jeden z členov tímu. Mimoriadne dynamický šport. Po napínavom priebehu súťaže, ktorý sa nezaobišiel bez dramatických okamihov, vyhralo čisto ženské družstvo „Klub rodičov a priateľov našich škôl“. Znova srdečne gratulujem víťazom a súťažiacim zapojeným do plastovej megalukostreľby!   

Dlhšie čakanie na českú kapelu STROMBOLI stálo za to, pretože VRBOVSKÉ VETRY 2017 zažili jeden zo svojich festivalových vrcholov vo vystúpení českej hudobnej legendy. V druhej polovici 80. rokov 20. storočia sa stretli tvorivé sily dua Michal PavlíčekBára Basiková na debutovej platni STROMBOLI z roku 1987, čo bola jedna z hudobných udalostí desaťročia, snúbiaca v sebe jazzovú, rockovú a novovlnnú tvár skladateľa Pavlíčka s éterickým operným speváckym prejavov Basikovej. V súčasnosti je kapela oživená pre koncertné pódia v klasickej zostave (Pavlíček, Basiková, Veselý, Kryšpín, Kašpárková) a neostala nič dlžná svojmu „výbušnému“ názvu. STROMBOLI podali virtuózny hudobný výkon porovnateľný so svetovou špičkou. Vystúpenie bolo nádherne vygradované. Prvá polovica koncertu bola venovaná anglickej časti tvorby z obdobia platne Shutdown (1989), doplnenej o niektoré inštrumentálno - vokálne skladby z debutu. Najsilnejšie chvíle prišli v okamihu, keď sa koncert prehupol do druhej polovice, v ktorej hrali prím piesne s českými textami, v ktorých naplno vynikol éterický spev Báry Basikovej. Pri záverečnej piesni mi už po koži behali zimomriavky, kapela sa ku koncu vypla k monumentálnemu výkonu. Michal Pavlíček mal celý čas na gitare zapnutý mód „virtuóz“. Oblečený ako oxfordský profesor súkal z rukáva jedno monumentálnejšie sólo za druhým, ktoré sádzal pomedzi svoje niekedy až metalové gitarové riffy. Ako prídavok zazneli „Ó hory, hory“ v podaní Báry Basikovej, po ktorých sa STROMBOLI rozlúčili s nadšeným publikom. Splnený hudobný sen mnohých fanúšikov (vrátane Braňa Jobusa) v podobe obnovenej činnosti STROMBOLI po 30 rokoch prekonal moje očakávania, a preto mi neostáva nič iné ako im udeliť 5 z 5 manowarov.    

Nadviazať na epický hudobný výkon STROMBOLI bolo priam nemožné, preto považujem za vynikajúci ťah od organizátorov  festivalu, že za nasledujúcu kapelu vybrali českú reggae legendu Švihadlo. Kapela, ktorá je uznávanou špičkou vo vlastnom žánri priniesla do Vrbového príjemné vibrácie jamajských rytmov a zeleného listu. Spomínalo sa na to, aké by bolo, keby Bob Marley mohol prísť do Československa, kým ešte žil, a že komunisti nemali radi reggae. Pod pódium to zavoňalo a publikum si celkom užívalo pohupovanie sa na vlnách pohodovej hudby. Metal nikde (šok), ale kapela si zaslúži pochvalu za reggae dedka Jiřího Charypara, ktorý jednotlivé skladby príjemne vypĺňal melodickými gitarovými sólami a úsmevom. Vôbec, celá kapela sa veľa usmievala. Veľmi sympaticky pôsobila aj Marie Šturmová na kongách spievajúca sprievodné ženské vokály. Za príjemný hudobný zážitok dávam 4 z 5 (zelených) manowarov.

Poslednou (po)polnočnou kapelou Vrbovských vetrov 2017 bola slovenská bluesová družina ZVA 12-28 Band, ktorá posledným stojacim hudobným fanúšikom naservírovala poctivú dávku slovenského blues amerického strihu. Spevák a gitarista Norbert Červenák sedel na stoličke podobne ako starí bluesmeni a svojím drsným speváckym prejavom pripomínal môjho obľúbenca Howlin´ Wolfa. Kapela s veľkým elánom drhla svoje blues oholené na dreň kosti s miestami až absurdnými slovenskými textami a typicky bluesovými témami. Za príjemné spestrenie zvuku kapely považujem husličky v podaní Stanislava Fakana, ktoré dodávali ZVA 12-28 Band  mierne folklórny nádych. Lepší záver ako ten bluesový v podaní ZVA 12-28 Band VRBOVSKÉ VETRY ani mať nemohli. Každý metalista predsa vie, že jedným z praotcov metalovej hudby je čierne americké blues. 5 z 5 manowarov.  

VRBOVSKÉ VETRY považujem za jeden z najvydarenejších slovenských letných hudobných festivalov, aj keď nie je metalový. Celá sobota sa vo Vrbovom niesla na vlne mimoriadne príjemnej nálady, plnej kvalitnej hudby a bizarného humoru. Niekedy je fajn oddýchnuť si od epických gitarových sól a tvrdosti pravého metalu pri iných hudobných žánroch, ktoré nie sú...metal ;)  Už teraz sa teším na ďalší ročník Vrbovských vetrov.

Informácie o článku

Uverejnené: 2017-08-04 00:00:00

Prečítané: 160x

Autor: Michal Puchovský

Michal Puchovský

Názory redakcie

Chýba názor redakcie