Kedysi by som to zrejme nepovedal (1994?), ale dnes tvrdím, že klasický black metal má svoje čaro. Chýbajúce klávesy mu síce nedodávajú dostatočnú dávku atmosféry, no na druhej strane ju možno ani nepotrebuje, nakoľko samotný pekelný rachot ho zahaľuje pod závoj tajomna. Práve Gorgoroth: Incipit Satan ma v tejto mojej teórii utvrdil. Priznávam, že po prvom vypočutí som si o ich novom albume myslel svoje, no čoskoro došlo k radikálnej zmene, a tak dnes si tento výtvor pustím vždy, keď mi chýba potrebná dávka poriadneho black metalu. Za ich satanistické texty (a obal :-) ich neodsudzujem - nech si každý verí v čo chce. V tomto prípade je pre mňa prvoradá hudba a tá je podľa mňa na viac ako nadpriemernej úrovni. Napokon netreba zabúdať, že Gorgoroth má už určité pôsobenie na metalovej scéne za sebou. Prvý raz sa medzi nami objavili v roku 1994 s cédečkom Pentagram a potom pravidelne každý rok produkovali nové (ako obvykle) antikresťanské albumy. Otázkou však zostáva, čo robili počas posledných dvadsaťštyri mesiacov, keďže od roku 1998 sa s cédečkom nezapodievali. Pripravovali sa intenzívne na album Incipit Satan? Ak áno, potom vo vzduchu visí jeden obrovský otáznik, ktorý radšej rýchlo zvesím a pokúsim sa odpovedať na otázku.

O nejakých intenzívnych prípravách nemôže byť reč. Nový album je totiž postihnutý značne nízkou minutážou. Tých tridsať minút ubehne fanúšikovi black metalu tak rýchlo, že pomaly ani nestihne vysloviť názov Gorgoroth. Vydať po dvoch rokoch LPčko s tak mizernou dĺžkou je plytvanie imania na lisovňu cédečiek. Radšej mali ešte rok počkať a vydať jeden šesťdesiatminútový album. Treba však uznať, že pri prvom vypočutí toho bude mať bežný metalista aj tak dosť, čiže tých tridsať minút môžeme brať ako akúsi bezpečnostnú poistku :-) Nie. Teraz vážne. Už som spomínal, že klávesy budete na tomto výtvore hľadať márne. Lenže ako sa hovorí: kto hľadá, ten nájde. A verte, že ja som bol nesmierne prekvapený, keď sa toto príslovie (?) stalo skutočnosťou. V niektorých pesničkach sa totiž klávesy skutočne dostanú "k slovu", no je to taká výnimka, že ju nemáte šancu postrehnúť, pokiaľ sa na hudbu poriadne nesústredíte. Počas celých tridsať minút na vás budú z reprákov útočiť tie najbrutálnejšie blackmetalové gitarové riffy, ktoré musia zakopať pod zem každého, kto nemá metal v láske. Najmä šiesty track sa vyznačuje absolútnou kakofóniou, pri ktorej neodporúčam zvyšovať hlasitosť, inak hrozí akútne ohluchnutie. Hneď ďalšiu skladbu (teda siedmu) pre zmenu vyhlasujem za najčudnejšiu pesničku začiatku roka 2000. Nechýba jej značná dávka psychedelickej atmosféry a temnoty. Mám taký pocit, že Gorgoroth sú vôbec majstri vo vytváraní tých najčudnejších nálad, aké si len dokážeme predstaviť. Incipit Satan by sa dal zobraziť na grafe s krivkou. Má totiž rôzne sa pohybujúce tendencie agresivity. Na začiatku poslucháča poriadne vydesí, potom nasledujú jedna-dve vcelku melodické skladby (z ktorých jedna je spievaná po nórsky... skutočne sila), za nimi nasledujú ďalšie "bordeloidné" peničky plné bezchybných ultra rýchlych rytmov, brutálnych gitár a desivého škrekotu, pričom všetko kulminuje práve pri spomínanom šiestom tracku. Potom prichádzajú na rad dve zaujímavé skladby, pričom záverečná dokazuje, že Gorgoroth dokáže hrať aj melodický black metal.

Aké zvoliť na záver outro? Gorgoroth a ich Incipit Satan je neodškriepiteľne kvalitný album, ktorému nechýba poriadna dávka pekelného rachotu, na druhej strane je v ňom ukrytá aj istá porcia melodiky. Každopádne je určený skôr prívržencom klasického black metalu. Nič to však nezmení na tom, že tridsaťminútové LPčko je po dvoch rokoch mlčania trochu málo, najmä keď zoberieme do úvahy jeho cenu. Blackmetalisti... je to na vás.