O tom, ako traja mušketieri spolu d´Artagnanom zachraňujú svoju slávu a česť. S prižmúrenými očami by sa tak nejako dal nazvať i príbeh kalifornskej stálice Korn z Bakersfieldu. Po známych rošádach v zostave (odchod stabilných členov Briana Welcha a Davida Silveriu) a po nie veľmi dobre prijatých albumoch „See You On The Other Side“ a „Untitled“ (ako je známe, tak kvalita a úspech nejdú spolu vždy ruka v ruke), si Jonathan Davis a spol. vstupujú do svedomia a najímajú starého dobrého producenta Rossa Robinsona. Cieľ je jasný, návrat ku koreňom a zvuku z prvých albumov kapely, teda „Korn III: Remember Who You Are!

Bohužiaľ, Korn do tohto povestného cieľa nedobehli, keďže niekde na polceste im evidentne došli sily. Toľko proklamované vyhlásenia o návrate k tvrdosti a „old school“ zvuku boli teda pravdivé približne len z polovice. Iste, charakteristický zvuk basgitary, naliehavý spev Davisa a tvrdé gitarové riffy nechýbajú, ale i tak je výsledok skôr podobný albumom z prostrednej dekády zoskupenia, kde Korn už boli evidentne trocha inde ako v začiatkoch svojej kariéry. To však nemení nič na veci, keďže kapela natočila veľmi solídnu dosku, ale nepredbiehajme.

Kolekcia štartuje zaujímavým hovoreným introm „Uber-time“, ktoré plynulo prechádza do úvodného masakru a zároveň prvého singlu „Oildale (Leave Me Alone)“. Typická ukážka podstaty klasických Korn, t.j. hutné riffy, stredne tempo, neprehliadnuteľná basgitara a suverénny vokál. Dvojka „Pop The Pill“ pridá na rýchlosti a bubeník Ray Luzier dáva najavo prečo si kapela vybrala práve jeho. Výborná záležitosť! Trocha bláznivých rytmov si užijeme v „Fear Is A Place To Live“ a „Lead The Parade, škoda však veľmi lacného refrénu v prvej menovanej. Refrén je však v „Lead The Parade“ paradoxne to najlepšie, keďže je to suverénne najslabšia skladba tejto kolekcie. Prekvapivo je to hlavne zásluhou Jonathana Davisa (na všetko dá zabudnúť svojim impozantným výkonom v „Are You Ready To Live?“), keďže jeho animálny krik je tu úplne mimo. Chuť narýchlo spraví „Let The Guilt Go“ s impozantným nástupom (predpokladám, že sa stane ďalším singlom) a trio skladieb „The Past“, „Never Around“, „Holding All These Lies“, ktoré ako keby zostali z nahrávania albumu „Untouchables“ z roku 2002.

Tak aké je teda to ohliadnutie sa do minulosti z pohľadu Korn? Dobré, ale jednoznačne mohlo byť i oveľa lepšie. Nový bubeník Ray očarí svojou technickou hrou a zmyslom pre detail, Jonathan zvláda vokál ako za mlada (kto však čakal „growling“ je na zlej adrese) a u „Monkeyho“ s „Fieldym“ je to klasická robota, teda podľa očakávania dobrá. Škoda slabších skladieb („Fear..., „Leave..., „Are You...“) a trocha nepodareného zvuku (hlavne u gitár), inak by bodovanie bolo určite vyššie.