Zoskúpenie KEEN z talianskej Sulmony určite nespí na vavrínoch. Rok od predošlej nahrávky vydali ďalšie EP / demo s názvom „Dramas In Formaldehyde“. Prekvapuje ma, že kapelu ešte neprijalo žiadne vydavateľstvo, pretože okrem veľmi solídnych nahrávok má za sebou aj účinkovania na festivaloch I.TIM TOUR, kam sa dostali výhrou v súťaži spomedzi tisícky kapiel, a takisto aj veľmi husársky kúsok – robili predskokana M. Mansonovi na jeho koncerte v Taliansku počas jeho AGAINST ALL GODS TOUR. Venujme sa však aktuálnemu štúdiovému počinu. Čo teda drámy vo formaldehyde prinášajú?

Ak by som to mal zhrnúť do pár slov, tak overenú kvalitu tejto kapely. Žiadne experimentovanie určite očakávať nemôžete, kapela sa ustálila na svojom vlastnom zvuku a produkcii a pevne sa toho drží. Avšak ak by sa to ponášalo presne na predchádzajúce albumy, bola by to dosť nuda. Našťastie to tak nie je. KEEN na tomto albume zašli ešte hlbšie do gotických vôd, než na predošlom albume „Dying Life“, no zároveň aj pridali na tvrdosti gitár, ktoré sú tu už zastúpene v hojnejšom počte a tiahnú hlavné motívy. Táto kombinácia robí väčšinu piesni melancholickými, čo bol podľa môjho názoru trošku zlý ťah. Nenarážam teraz vôbec na kvalitu, skôr na to, že zo 7 songov sú 4 v takom miernom tempe, chýbajú tam agresívne výpady. Dopomáha k tomu vo veľkej miere aj to, že Shirley používa ešte viac čistejší vokál (ktorý sa mu každým demom zlepšuje), avšak na úkor škrekotu. Samozrejme, záleží na človeku, ako sa mu to bude páčiť, ja mám však rád agresívnejšie melódie a tempá. Zvukovo je nahrávka klasicky na veľmi dobrej úrovni na to, že to je demo.

Za mojich favoritov by som označil titulnú „Dramas In Formaldehyde“, agresívnu „Stuntman“, za ňou nasledujúce „Lost My Pride“ a „Dead In Vain“ a poslednú baladu „Can Feel“, ktorá je melancholická, avšak nie romanticky sladká, ako „Sleeping Beauty“ z predošlého albumu. Prakticky celé demo až na intro a jeden song.

Na záver by som dodal len tieto štyri slová. Opäť trefa do čierneho.